Únos Michala Kováča ml. sa stal 31. augusta 1995. Z hľadiska Trestného zákona by sa malo hovoriť o zavlečení do cudziny. Dostalo to však stručnejší názov „únos“.

Bol som dlhé roky súčasťou následných politických zápasov po únose, ktoré ovplyvnili aj moju politickú dráhu. Preto ponúkam svoj pohľad a spomienky. 

Udalosť možno považovať za vyvrcholenie politického konfliktu medzi premiérom Vladimírom Mečiarom a prezidentom Michalom Kováčom. Obaja v roku 1991 zakladali politickú stranu HZDS, ale Kováč preukázal nezávislosť od Mečiara, už keď sa začiatkom roka 1993 uchádzal o funkciu prezidenta. Po nástupe tretej Mečiarovej vlády v roku 1994 odstúpil riaditeľ Slovenskej informačnej služby Vladimír Mitro. Mečiar si želal ako jeho nástupcu svojho spolupracovníka Ivana Lexu. Prezident Kováč bol už v tom čase s Mečiarom v konflikte a odmietol Lexu vymenovať.

Mečiarova vláda na to reagovala spôsobom, že zmenila zákon o SIS tak, aby bol jej riaditeľ menovaný vládou, nie prezidentom, a vzápätí Lexu vymenovala za riaditeľa. Krátko nato bol do SIS prijatý a vymenovaný za Lexovho zástupcu Jaroslav Svěchota. Pri jeho mene sa treba pristaviť.

Svěchota bol bývalý príslušník ŠtB (Štátna bezpečnosť) prepustený z ŠtB po čistkách po roku 1968, ktorý sa vrátil za nejasných okolností po novembri 1989 do bezpečnostných zložiek a stal sa námestníkom riaditeľa Úradu na ochranu ústavy a demokracie (ÚOÚD), čo bola spravodajská služba vytvorená po rozpustení ŠtB.

Svěchotovo meno bolo už predtým spojené s udalosťami okolo krádeží materiálov ŠtB z archívov. Tie materiály sa týkali niektorých ponovembrových politikov a ocitali sa neskôr v rukách premiéra Mečiara. Jediným človekom, ktorý mal možnosť aj motív takéto materiály z archívov odcudziť, bol Svěchota. Pojednávala o tom správa Branno-bezpečnostného výboru SNR, ktorú parlamentu predložil predseda výboru František Javorský z KDH na jar 1992. Podklady pre jej vypracovanie na žiadosť výboru poskytla aj Federálna bezpečnostná informačná služba (FBIS), v ktorej som vtedy bol námestníkom riaditeľa.

Keď som sa po nástupe tretej Mečiarovej vlády dozvedel, že Svěchota je v SIS, tušil som, že je zle.

Po 31. auguste 1995 ostalo Slovensko ohromené únosom Michala Kováča mladšieho. Neznáme komando ho prepadlo na ceste z domu, omráčilo ho a prebral sa až v Rakúsku v batožinovom priestore auta.

Bolo zrejmé, čo je účelom únosu. Páchatelia predpokladali, že Rakúsko ho vydá do Nemecka, kde bol M. Kováč ml. stíhaný za istý ekonomický delikt. Toto stíhanie bolo zastavené v roku 2000. Únos bol namierený najmä proti prezidentovi. Páchatelia únosu sa však zrejme prerátali, lebo Rakúsko umožnilo M. Kováčovi ml. návrat na Slovensko.

Už po niekoľkých dňoch vyšetrovania únosu narazil vyšetrovateľ Jaroslav Šimunič na stopy vedúce k páchateľom zo Slovenskej informačnej služby. Len čo sa o tom zmienil v médiách, bol odvolaný z vyšetrovania. Jeho nástupca vo vyšetrovaní Peter Vačok však dospel k tým istým záverom. Vladimír Mečiar ohlásil na mítingu HZDS jeho odvolanie. Až tretí vyšetrovateľ pochopil, že jeho úlohou je celú vec zatušovať.

Neskôr unikla na verejnosť nahrávka telefonického rozhovoru medzi ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom a riaditeľom SIS Lexom, v ktorom sa vulgárne dohovárali na odstránení vyšetrovateľov z vyšetrovania únosu. Po zverejnení nahrávky Hudek v prvom momente prekvapenia nepoprel autentickosť nahrávky, až o pár dní sa spamätal a začal autenticitu popierať.

Na stránkach médií sa potom objavilo svedectvo príslušníka SIS Oskara Fegyveresa, ktorý sa priznával, že sa podieľal na únose ako príslušník sledovacieho útvaru SIS. Fegyveres z obavy pred pomstou zo strany kolegov emigroval do zahraničia.

Vo februári 1996 som sa ako člen predsedníctva KDH zúčastnil televíznej relácie Kroky. Obvinil som vládu, že kryje zločin únosu, ktorý spáchala SIS. Vláda na mňa podala trestné oznámenie za nactiutŕhanie, v dôsledku čoho som musel absolvovať výsluch u vyšetrovateľa na Úrade vyšetrovania Bratislava IV. Vyšetrovateľ však voči mne obvinenie nevzniesol.

V období rokov 1991 až 1998 som bol na základe trestných oznámení od Mečiara celkovo päťkrát vyšetrovaný buď priamo ja osobne, alebo ako člen nejakej skupiny, a to v súvislosti s mojím pôsobením v FBIS alebo v súvislosti s výrokmi o SIS.

Obvinenie voči mne vznesené nebolo. V roku 1996 po výsluchu na vojenskej prokuratúre v Trenčíne mi prokurátor udelil poriadkovú pokutu 3 000 korún, lebo som odmietol vypovedať z dôvodu, že som nebol právoplatne zbavený mlčanlivosti. Najvyšší súd potom pokutu zrušil pre porušenie zákona.

Medzitým sa kauza únos stále komplikovala. Mladý muž Róbert Remiáš robil spojku medzi Oskarom Fegyveresom, skrývajúcim sa v zahraničí, a skupinou na Slovensku, ktorá dostala meno „paralelná tajná služba“. Patril do nej Ladislav Pittner, Igor Cibula a Peter Tóth.

V apríli 1996 v Karlovej Vsi Remiášovo auto explodovalo v čase, keď v ňom Remiáš bol. Remiáš zhorel zaživa. Po analýze o pár mesiacov kriminalisticko-expertízny ústav ministerstva vnútra dospel k názoru, že výbuch spôsobila nastražená výbušnina. Jedného z autorov analýzy, Tibora Šmidu, vzápätí vyštvali z ústavu. Občania vztýčili na mieste Remiášovej smrti kríž, ktorý tam stojí dodnes.

V marci 1998 skončil mandát prezidenta Michala Kováča. Nový prezident nebol zvolený, preto niektoré prezidentské právomoci prešli na premiéra Mečiara. Napríklad právo udeľovať amnestiu. Mečiar to okamžite využil a udelil amnestiu všetkým páchateľom únosu aj páchateľom trestných činov s únosom súvisiacim (teda možno aj páchateľom Remiášovej vraždy).

Mečiar udelil amnestiu opakovane, zrejme s prvým znením nebol spokojný. Preto sa aj hovorí v množnom čísle o amnestiách.

Na jeseň 1998 sa konali parlamentné voľby. Vznikla prvá Dzurindova vláda strán SDK, SDĽ, SOP a SMK. Vyšetrovatelia mohli slobodne vyšetrovať. Vyšetrovanie únosu začalo na Odbore vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti. Vyšetrovanie viedol vyšetrovateľ Július Šáray. Dozor vykonával prokurátor Michal Serbin. Viac ako desiatka príslušníkov SIS, vrátane Lexu a Svěchotu, bola obvinená.

Bolo potrebné riešiť otázku amnestií. Premiérovi Mikulášovi Dzurindovi poradili právni poradcovia, aby jednoducho on amnestie zrušil. Podľa logiky, že keď prezident, respektíve premiér môže amnestie udeliť, tak ich môže aj zrušiť. Mikuláš Dzurinda ich na jeseň 1998 svojím rozhodnutím teda zrušil.

Lenže ukázalo sa, že amnestie sú ťažším orieškom.

Niektorí obvinení v kauze únosu sa odvolali na Ústavný súd s tým, že podľa nich Mečiarova amnestia platí a že Dzurindovo rozhodnutie o zrušení je neplatné.