Napriek stretnutiu na Aljaške sú pokusy dosiahnuť mier neúspešné. Príčinou je okrem sporu o územie ešte spor o bezpečnostné garancie pre Ukrajinu po dosiahnutí mieru. Lepšie povedané, spor o to, čo sa pod nimi myslí.

Od 12. februára, keď Donald Trump začal svoju mierotvornú iniciatívu, Európania vedení Francúzskom, Veľkou Britániou a Nemeckom hovoria o nevyhnutnosti bezpečnostných garancií a odvtedy hovoria aj o svojej konkrétnej predstave garancií. Podľa nich majú byť na ukrajinskom území rozmiestnené vojenské jednotky európskych štátov NATO. Boli by radi, keby tam boli aj americké jednotky, čo USA odmietajú. Francúzi a Briti k tomu ponúkajú svojich vojakov.

Rusko od februára zase opakovane rozmiestnenie vojakov z európskych štátov NATO odmieta. Odmietlo to vo februári, odmieta to aj teraz. Poslanec Štátnej dumy Jevgenij Popov to odmietol najradikálnejším výrokom. Britom v marci 2025 odkázal, že britskí vojaci rozmiestnení na Ukrajine by sa domov vrátili v rakvách.

Odpor Ruska súvisí s jeho odporom voči rozšíreniu NATO na Ukrajinu. Dejiny nás učia, že rozšírenie vojenského paktu býva prvým krokom, za ktorým nasleduje spravidla krok druhý, ktorým je pohyb vojsk a zbraní z iných štátov paktu na územie štátu, ktorý do paktu vstúpil.

Niekedy medzi dátumom vstupu do paktu a okamihom, keď začne pohyb vojsk a zbraní, uplynie veľa rokov. Napríklad Slovensko vstúpilo do NATO v roku 2004, ale Obranná zmluva s USA, na základe ktorej USA bude využívať letiská v Kuchyni a na Sliači, bola schválená až o osemnásť rokov neskoršie, začiatkom roku 2022.

Vojenské základne USA vo východoeurópskych štátoch ako Poľsko, Rumunsko či pobaltské štáty, ktoré vstúpili do NATO tiež v roku 2004, vznikli skôr.

A príklad vstupu Fínska do NATO ukazuje, že ten časový interval môže trvať len niekoľko mesiacov. Fínsko vstúpilo do NATO v apríli 2023 a už v júni 2024 dalo ozbrojeným zložkám USA k dispozícii 15 svojich vojenských zariadení.

Hovoríme o pohybe najmä amerických vojakov a zbraní, ale pohyb vykazujú aj iné štáty NATO. V roku 2017 boli rozmiestnené mnohonárodné jednotky viacerých štátov NATO, vrátane USA, Kanady a európskych štátov na území pobaltských štátov a Poľska.

A práve pohyb vojsk a zbraní je konkrétnou formou hrozby, ktorú môže pociťovať krajina, ktorej sused sa potenciálne môže stať členom nejakého paktu.

Už pred mnohými desaťročiami došlo k prípadom, keď rozmiestnenie vojakov a zbraní z krajín paktu do jednej členskej krajiny vzbudilo veľké medzinárodné napätie. Začiatkom 60. rokov USA rozmiestnili rakety stredného doletu s jadrovými hlavicami Jupiter v Turecku, ktoré bolo členom NATO od roku 1952. Rozmiestnenie Jupiterov vzbudilo obavy v Sovietskom zväze.

Následná akcia Sovietov ukazuje, že pohyb vojakov a zbraní môže prebehnúť aj bez prijatia krajiny do vojenského paktu. Nikto nehovoril o vstupe Kuby do Varšavskej zmluvy. Veď načo? Na základe dvojstrannej dohody Sovietsky zväz začal s prípravou rozmiestnenia jadrových rakiet stredného doletu na Kube. USA sa pochopiteľne cítili ohrozené a vyhlásili námornú karanténu na jeseň 1962, aby zastavili sovietske lode plávajúce na Kubu. Svet bol na prahu svetovej vojny. Kríza sa vyriešila dohodou Kennedyho a Chruščova. Sovieti na Kube rakety nerozmiestnili a Američania odstránili Jupitery z Turecka.

Mimochodom, prvým signálom, že v období po rozpade Sovietskeho zväzu sa vzťahy medzi Západom a Ruskom začínajú zhoršovať, bolo vystúpenie Vladimira Putina na Bezpečnostnej konferencii v Mníchove v roku 2007. Západ vtedy ešte nehovoril oficiálne o prijatí Ukrajiny do NATO, ale hovoril o pohybe amerických vojakov a zbraní na východ do nových členských krajín NATO. Putin proti tomu protestoval vtedy ešte vcelku miernym jazykom.

Teda pamätajme si. Po rozšírení vojenského paktu spravidla nasleduje pohyb vojakov a zbraní, ale ten môže prebiehať aj bez rozšírenia paktu.