Mladšie ročníky možno nezažili americký seriál o poľnej nemocnici M.A.S.H. Ale my štyridsiatnici sme na tomto seriáli zo 70. rokov vyrastali.

Vtedy toho v televízore veľa na výber nebolo. Namiesto súčasného nekonečna kanálov ich v československom priestore v 90. rokoch existovalo približne päť. A tak sme si každý pozerateľný seriál či film masovo užili.

Preto keď sa povie Klinger, naša generácia vie. Postava muža oblečeného do ženských šiat, aby dokázal, že je psychiatrický pacient a poslali ho z vojny v Kórei domov, sa väčšine vryla do pamäti.

Max Klinger bol absurdný. Mužské obliekanie sa do ženských šiat bolo za môjho detstva krokom, ktorý sa dal pochopiť jedine v extrémnom kontexte, akým bola vojna. A preto boli Klingerove prehnané róby vtipné. Chápali sme, že ich nosenie vojak nemyslí vážne.

Rozumeli tomu aj seriáloví psychiatri a preto Klingera nikdy neposlali domov. Vo fiktívnej poľnej nemocnici zo 70. rokov by Klinger bol naozajstným psychiatrickým pacientom len vtedy, ak by naozaj veril, že je žena.

A tu sa dostávame k Marle-Svenji Liebich, alebo pôvodným menom Svenovi Liebichovi. Na fotografii, kde má tento nemecký pravicový extrémista na hlave Klingerovský klobúk, na ústach rúž a odfarbené Boratovské fúzy, sa ešte stále smejem. Hoci som ju videla najmenej stokrát.

Viem, že nie som jediná. Ale prečo sa zabávam na Liebichovi a nie na Dylanovi Mulvaneym? Prečo vo mne známe „transženy“, teda muži s transidentitou, vzbudzujú všetko možné, len nie pobavenie?

Možno preto, že na rozdiel od Liebicha, „transženy“ v seba naozaj veria. Muži, ktorí uverili, že sú ženami, vtipní nie sú. Podobné odtrhnutie od reality je všetko možné, len nie veselé.