Denník N plní v spoločnosti významnu osvetovú úlohu. Každý deň nás niečo učí. Trpezlivosti, akceptácii inakosti, aj odporu voči vrchnosti.

Redaktorka Monika Tódová však v najnovšom rozhovore s končiacim britským veľvyslancom na Slovensku Nigelom Bakerom ukázala, že nie je vrchnosť ako vrchnosť.

Možno je to tak, že aj v prípade vládnych predstaviteľov treba uznať istú diverzitu. Tí na západ od hraničného prechodu Jarovce-Kittsee sú jednoducho onakvejší.

Monika Tódová ich inakosť akceptuje. Vlastne, keby redaktorka jeho excelenciu Nigela Bakera počas rozhovoru prijímala ešte viac, musel by si voči nej vybaviť zákaz priblíženia.

Neviem, či redaktorka svoju náklonnosť k veľvyslancovi v priebehu interview krotila. Hádam áno, lebo rozhovor prekračuje bežnú servilnosť slovenských progresívcov k predstaviteľom Západu iba o toľko, aby si to zaslúžilo tento komentár. Zákaz priblíženia zatiaľ nehrozí.

Monika Tódová sa v skutočnosti od začiatku k predstaviteľovi ministerstva zahraničných vecí Spojeného kráľovstva správala ako k niekomu, kto rozumie vtipu. Tým vtipom je Slovensko.

Akoby Nigel Baker s redaktorkou Denníka N zdieľal presvedčenie, že naša krajina je celkom milá, ale trošku zaostalá. Podobná päťročnému dieťaťu, ktoré sa vám snaží vysvetliť, ako funguje politika.

Samozrejme, mentálne zaostalá krajina musí mať aj podobnú vládu. Nože nám povedzte o tom, či vás už predvolali predstavitelia vlády, ako to urobil Robert Fico pre údajné zasahovanie Británie do našich volieb, aj v nejakom inom štáte, so šibalským poloúsmevom sa pýta Monika Tódová. To sa mu nestalo ani v Bolívii, smeje sa Baker.

Monika Tódová sa smeje tiež. Prirovnanie Slovenska k druhému najchudobnejšiemu štátu Južnej Ameriky ju vnútorne uspokojuje.