Netvrdím, že stretnutie Trumpa a Putina na Aljaške naisto skončí krachom. Ale podelím sa so signálmi, ktoré nenasvedčujú, že by sa stretnutie mohlo skončiť dohodou prijateľnou pre všetky strany. Tými sú USA a Rusko, ale aj Európania a, samozrejme, Ukrajina.

Rusi jasne povedali, že Putin sa stretne len s Trumpom. Možnosť stretnutia so Zelenským odmietli. Zelenskyj sa v každom výstupe správa voči Rusku nepriateľsky, preto by mediálny výstup zo stretnutia s Putinom, či už v trojici s Trumpom, alebo bez neho, nebol pre Putina nijako výhodný. Tomu každý rozumie.

Americká strana sa však stále mediálne pohráva s tým, že by sa stretnutie predsa len odohralo v trojici. Médiá špekulujú o tom, že na Aljašku by bol pozvaný aj Zelenskyj. Viceprezident Vance o tom tiež hovoril počas víkendu. Povedal, že sa pokúsia o také trojstretnutie.

Je to škodlivé, lebo úspech akýchkoľvek rokovaní je závislý aj od vzájomnej dôvery rokujúcich strán. Dôvera Putina k Európanom je nulová, voči Trumpovi je aká-taká. Netreba ju však ešte viac znižovať americkou hrou na rozhodcu.

Je jasné, prečo by Trumpovi trojstretnutie vyhovovalo viac. Lebo by na ňom mediálne vyzeral ako rozhodca medzi dvomi znepriatelenými stranami. Ako sprostredkovateľ a mierotvorca.

Ale veď ním nie je. Je prezidentom USA, ktoré odštartovali zrod tejto tragédie v roku 2008 na samite NATO v Bukurešti, a vojna bola zástupnou vojnou medzi USA a Ruskom. Preto je Trump nie rozhodcom, ale stranou konfliktu. Tváriť sa inak je urážkou všetkých ľudí, ktorí čo len trochu pozorne sledujú tento konflikt viac ako desaťročie.

Vyrušuje to napríklad aj bystrého komentárora Patricka Henningsena, ktorý upozornil v šou plukovníka Daniela Davisa „Deep dive“ na to, že predsa Američania v tejto vojne zabíjajú Rusov, pričom naopak to neplatí. Henningsen mal zrejme na mysli, že Američania to robia nielen dodávkami zbraní ukrajinskej armáde, ale aj zapájaním sa priamo do ukrajinskej paľby na ruské ciele, ako o tom písala na jar veľká reportáž v New York Times. Teda aký rozhodca? Jeden z problémov tejto vojny je práve to, že nejakého naozaj nezúčastneného rozhodcu a sprostredkovateľa tu niet.

Trumpova hra na rozhodcu je nepatričná a otravná. A ničí dôveru.

Napriek tomu Trump v nej pokračuje. Pred pár hodinami povedal: „Privediem Putina a Zelenského do jednej miestnosti a myslím, že sa dohodnú.“ Nie, pán prezident, ste jedna z bojujúcich strán a musíte sa dohodnúť aj vy so všetkými ostatnými. 

Ešte väčším dôvodom na skepsu je to, čo nám priamo udiera do očí, a síce, že toto všetko tu predsa už bolo. Po 12. februári Trump čosi inicioval s Putinom a začali spolu rokovať. Európania a ukrajinský prezident, ktorí dovtedy o žiadne rokovania o mieri nestáli, zrazu chceli byť pritom. S predloženou Trumpovou víziou mieru však nesúhlasili. Potom Trump chvíľu Európanov varoval, že USA sa z konfliktu stiahnu. A potom sa Trump opäť vrátil do ich náručia.

A teraz sa to opakuje. Trump opäť s niečím prichádza k Putinovi a Európania sa opäť hlásia, že chcú byť pri tom. Zároveň opäť Trumpov plán odmietajú. A predkladajú svoj vlastný kontraplán. Trump opäť prechádza k varovaniam. J. D. Vance hovorí, že Amerika má už po krk platenia ukrajinskej vojny, a keď si ju chce Európa platiť ďalej, tak že Amerika proti tomu nič nemá. Už chýba iba to, aby sa Trump opäť primkol k Európanom a Zelenskému a celý cyklus bude zopakovaný druhýkrát.

Alebo je to teraz v niečom iné? No, možno je v tom teraz aj niečo iné.