Darovanie Migov Ukrajine: Hlboké nedorozumenie Generálnej prokuratúry
Generála prokuratúra ponúka v tejto kauze ospravedlnenia ex post factum. Odkláňa diskusiu k dôvodom, ktoré doteraz nikto nepoužil, a obchádza podstatu sporu.
Pred pár dňami Generálna prokuratúra (GP) zverejnila svoje vybavenie podnetu k prípadu darovania stíhačiek Mig a ďalšieho vojenského materiálu, ktoré bývalá vláda Eduarda Hegera poskytla Ukrajine. Dala tak zrejme pomyslenú bodku za celou kauzou.
Celý prípad pozorne sledujem od začiatku, k téme som sa už vyjadril viackrát (napríklad tu, tu alebo tu) so záverom, že vláda darovaním vojenského materiálu porušila ústavu vo vzťahu k ustanoveniam o medzinárodných zmluvách, pretože (i) išlo o zmluvu vojenskej povahy v materiálnom význame; (ii) vláda takú zmluvu sama platne uzavrieť nemôže a (iii) pretože na jej platnosť sa vyžaduje súhlas parlamentu.
Vo vybavení podnetu GP sa píše, že vláda E. Hegera neporušila právny poriadok, čo je veľmi kontroverzné a problematické zistenie ako čitateľ uvidí nižšie. Budem sa v článku venovať len rovine ústavného práva a trestnoprávnu rovinu (napríklad spôsobenie škody a prípadné naplnenie skutkovej podstaty trestného činu) prenechám odborníkom v tejto oblasti. Najprv sa zameriam na kontext práva EÚ, ktorý hral v odôvodnení GP najdôležitejšiu úlohu, potom obrátim pozornosť na vnútroštátnu právnu úpravu. Hlavnou myšlienkou mojej úvahy je, že aj keď by sme hneď prišli k záveru, že právo EÚ dávalo určitý právny základ vojensky podporovať Ukrajinu, stále zostávalo slovenské právo, podľa ktorého mala vláda konať, ktoré sa obišlo. Osobitne ak išlo o právny predpis s najväčšou legitimitou a právnou silou, a to aj vo vzťahu k právu EÚ.
Kontext práva EÚ alebo prečo ignorovať slovenskú ústavu
Začnime od konca. GP vo vybavení podnetu celý prípad uzavrela konštatovaním, že: „schválenie Dohody uznesením vlády Slovenskej republiky č. 118 zo 17.03.2023 bolo uskutočnené v súlade so SZBP EÚ a darovanie vojenského materiálu uvedeného v Prílohe A Dohody bolo uskutočnené podľa príslušných ustanovení Rozhodnutí rady (SZBP) 2021/509 a (SZBP) 2022/338.“
Z tohto odseku vyplýva, že to bol právny rámec EÚ, ktorý zohral kľúčovú úlohu pre darovanie vojenskej techniky a konkrétne spoločná zahraničná a bezpečnostná politika EÚ (SZBP).
SZBP je veľmi zaujímavá oblasť práva EÚ. Nie je to typické právo EÚ, ale právo medzivládne, kde stále prevládajú vzťahy medzištátne. Rozhodnutia prijaté v rámci SZBP môžu byť pre štáty záväzné v zmysle čl. 28 ods. 2 ZEÚ, ale na druhej strane nemajú typické vlastnosti práva EÚ – prednosť či priamu aplikáciu vo vnútroštátnom práve. Okrem iného to vyplýva aj z čl. 24 ods. 1 ZEÚ, že EÚ v tejto oblasti neprijíma legislatívne akty. Ide skôr o postoje, ktoré EÚ má, než o záväzné právne normy. Že to tak je, dosvedčuje aj prax uvaľovania sankcií EÚ voči tretím štátom, fyzickým či právnickým osobám, kde sa používa mechanizmus, podľa ktorého sa (i) najprv prijme rozhodnutie v rámci SZBP (to vyjadruje postoj EÚ) a až (ii) následne sa prijme konkrétny právny akt (väčšinou nariadenie), ktoré zabezpečuje jednotnú aplikáciu sankcií zo strany členských štátov EÚ.
Týmto spôsobom prijala Rada EÚ rozhodnutie č. 2022/338, ktoré umožňuje členským štátom EÚ sa podieľať na obrane Ukrajiny vrátane dodania vojenského materiálu. Vykonávaním činností môžu byť poverené jednotlivé ministerstvá obrany členských štátov vrátane Ministerstva obrany SR.
A na základe týchto skutočností GP dospela k záveru, že darovanie príslušného materiálu bolo v súlade so SBZP EÚ a uskutočnené podľa ustanovení dvoch vyššie citovaných rozhodnutí Rady. Tu je problém, či právo EÚ v tejto časti predstavuje dostatočný základ pre konanie v rámci slovenského právneho poriadku. Tejto otázke sa budem venovať nižšie.