Progresívny boj s materstvom je bojom s realitou

Čím som staršia, tým viac sa sťažujem. Myslím oficiálne. Nerobím to stále, no keď ma niečo naozaj naštve, píšem sťažnosti. Kedysi som taká nebývala. Ponosovala som sa tak nanajvýš rodine, ale omnoho častejšie som si nechala na hlave drevo rúbať.

Nedá sa to všetko zvaliť len na stúpajúci vek. Skutočnosť je taká, že som si privykla. Niekoľko rokov robím novinárku a čo sú vlastne komentáre v novinách, ak nie sťažnosti? Sťažujeme sa na politikov, ktorí niečo sľúbili a nesplnili. Alebo ktorí robia všetko možné len nie to, čo by mali.

Ďalšie ponosy žurnalistov sa týkajú spoločenských fenoménov. Aby sme len nekuvikali, niekedy po nich nasledujú aj návrhy riešení. Po splnení jedného základného pravidla je to užitočná práca, ozajstná služba ľudstvu. Tým kritériom je, že problém, na ktorý upozorňujeme, naozaj existuje.

Ak sa dlhodobo sťažujeme na niečo, čo nie je, stávame sa súčasťou problému. Ako naše progresívne médiá. Tie pravidelne uverejňujú články o tom, že pre ženy je v poriadku byť sama (single), nesobášiť sa, nemať deti, a najnovšie aj o prospešnosti sexu na jednu noc či pestovaní krátkodobých „vzťahov“.

Vždy, keď sa objaví nový článok na podobnú tému, hovorím si: „Komu je toto určené?“ Niekto ženám hovorí, že dané záležitosti nie sú v poriadku? Alebo sú progresívni novinári žurnalistami minulosti, prípadne žijú v paralelnej realite? K tomu sa mi hromadia otázky, či čoskoro uvidíme články o tom, že je v poriadku, ak žena študuje na vysokej škole, chodí do práce, volí alebo je volená.