Zaočkujte deti alebo riskujete podporu. Ako v Austrálii robia vakcinačnú politiku

Austrálsky Senát odmietol návrh, ktorý by zmiernil časť systému spájajúceho očkovanie detí so štátnou podporou. Spor však nie je len o vakcínach. Je o tom, kde sa končí sloboda jednotlivca a kde sa začína moc štátu.

Keď sa v Európe hovorí o očkovaní, diskusia sa väčšinou vedie v medicínskom jazyku. Hovoríme o účinnosti vakcín, vedľajších účinkoch, vedeckých dôkazoch, dôvere v odborníkov a právach rodičov.

Austrália však už dlhšie vedie aj inú debatu.

Otázka očkovania sa tu stala testom vzťahu medzi občanom a štátom. Nie preto, že by Austrália zaviedla všeobecnú povinnosť očkovania detí. Nezaviedla. Rodičia sa stále môžu rozhodnúť, že svoje deti zaočkovať nedajú.

Lenže tým sa celé rozhodovanie nekončí.

Austrálsky Senát nedávno odmietol návrh zákona, ktorý mal zmierniť časť pravidiel politiky No Jab, No Pay. Návrh podporila iba menšina senátorov a základný rámec súčasného systému zostal zachovaný.

Pre slovenského čitateľa treba vysvetliť, že austrálsky Senát nie je iba formálnou alebo symbolickou hornou komorou parlamentu. Má významné zákonodarné právomoci a bez jeho súhlasu väčšina federálnych zákonov neprejde. Keď Senát návrh odmietne, nejde len o politické divadlo. Má to konkrétne dôsledky pre každodenný život ľudí.

Tentoraz sa Senát rozhodol zachovať systém, ktorý spája očkovací status detí s niektorými formami finančnej podpory.

Mnohí Európania si pod povinným očkovaním predstavia príkaz, zákaz alebo priamu sankciu.

Austrália si vybrala sofistikovanejšiu cestu. Jej odkaz rodičom možno zhrnúť približne takto:

„O svojom dieťati môžete rozhodnúť sami. Štát však môže určiť, za akých podmienok vám poskytne určitú finančnú podporu.“

Politika No Jab, No Pay spája splnenie očkovacích požiadaviek s niektorými formami rodinnej podpory. Týka sa najmä časti rodinných dávok a príspevkov na starostlivosť o deti.

Ak rodičia odmietnu očkovanie a dieťa nemá uznanú zdravotnú výnimku ani nie je zaradené do schváleného doočkovacieho programu, rodina môže prísť o časť týchto benefitov.

Neznamená to, že rodina automaticky stratí všetky dávky. Neznamená to ani, že štát rodičom formálne zakáže rozhodnúť sa proti očkovaniu. Znamená to však, že štát tomuto rozhodnutiu priradil cenu.

A práve tu sa začína politicky aj morálne citlivá časť celej debaty.

Austrália hovorí, že očkovanie detí nie je iba súkromnou záležitosťou rodiny. Má podľa nej širšie dôsledky pre verejné zdravie, a preto môže byť zohľadnené pri určovaní podmienok štátnej podpory.

Kritici odpovedajú, že slobodné rozhodnutie prestáva byť úplne slobodné v momente, keď je spojené s výraznou finančnou stratou.

Obe tvrdenia majú svoju vnútornú logiku.

Austrália však nezostala iba pri peniazoch. V jednotlivých častiach krajiny fungujú aj pravidlá označované ako No Jab, No Play. Tie sa týkajú prístupu detí do materských škôl a zariadení predškolskej starostlivosti.

Pravidlá nie sú všade rovnaké. Austrália je federácia a jednotlivé štáty a teritóriá si nastavujú vlastné podmienky. V niektorých jurisdikciách musia rodičia pri zápise dieťaťa predložiť doklad o očkovaní, potvrdenie o schválenom doočkovacom programe alebo doklad o uznanej zdravotnej výnimke.

Niektoré zariadenia môžu neočkované dieťa odmietnuť prijať. Počas výskytu infekčného ochorenia môže byť neočkované dieťa dočasne vylúčené z kolektívu.

Nie je preto presné tvrdiť, že v celej Austrálii platí jednotný zákaz vstupu neočkovaných detí do každej škôlky.

Presné však je, že očkovací status môže v niektorých častiach krajiny ovplyvniť nielen rodinný rozpočet, ale aj prístup dieťaťa ku konkrétnej forme predškolskej starostlivosti.

Pre mnohých Slovákov môže byť takýto model prekvapujúci. V Austrálii však nejde o okrajové alebo mimoriadne opatrenie. Ide o súčasť systému, ktorý sa postupne vybudoval s cieľom podporiť vysokú mieru zaočkovanosti a obmedziť šírenie infekčných ochorení v detských kolektívoch.

Najväčší problém politiky No Jab, No Pay podľa mňa nespočíva v tom, že štát podporuje očkovanie. Štát má právo informovať, odporúčať a vytvárať podmienky na ochranu verejného zdravia. Rovnako je pochopiteľné, že sa snaží chrániť deti, ktoré zo zdravotných dôvodov očkované byť nemôžu.

Problém vzniká v momente, keď sa rovnaká finančná podmienka uplatňuje na rodiny s úplne rozdielnou ekonomickou situáciou. Rodina s vysokým príjmom môže stratu príspevku zvládnuť. Môže si zaplatiť starostlivosť o dieťa z vlastných zdrojov alebo prijať finančný dôsledok svojho rozhodnutia bez zásadného narušenia rodinného rozpočtu.

Na jednej strane stoja ľudia, ktorí tvrdia, že štát má právo a dokonca povinnosť používať dostupné nástroje na ochranu verejného zdravia.

Ich argument je pomerne jasný. Očkovanie nie je výlučne súkromnou záležitosťou jednotlivca, pretože infekčné ochorenia sa môžu šíriť a ohrozovať aj ďalších ľudí. Rozhodnutie jednej rodiny tak môže mať dôsledky pre deti, ktoré očkované byť nemôžu, pre starších ľudí alebo pre osoby s oslabenou imunitou.

Na druhej strane sú ľudia, ktorí upozorňujú, že sociálne dávky a prístup k službám by nemali byť používané ako nástroje na ovplyvňovanie zdravotných rozhodnutí. Podľa nich štát nepresviedča rodiny silou argumentov, ale silou ich finančnej závislosti.

To je zásadný rozdiel.

Obe strany sa pritom odvolávajú na legitímne hodnoty. Jedni hovoria o ochrane spoločnosti. Druhí hovoria o ochrane slobody rozhodovania.

Jedni zdôrazňujú zodpovednosť voči ostatným. Druhí pripomínajú, že aj dobre mienená štátna politika môže postupne prekročiť hranice, ktoré by v slobodnej spoločnosti prekročiť nemala.

Aj tu je potrebné oddeliť politickú rétoriku od presného obsahu návrhu.

Senátor Alex Antic nenavrhoval zákaz vakcín. Nenavrhoval zrušenie austrálskeho očkovacieho programu. Nenavrhoval ani všeobecné odstránenie všetkých pravidiel spájajúcich očkovanie s rodinnou podporou.

Jeho návrh smeroval k rozšíreniu podmienok, za ktorých by rodiny mohli spĺňať požiadavky na získanie vybraných príspevkov. Jednou z týchto možností mala byť výhrada svedomia.

Za návrh hlasovalo iba šesť senátorov.

Jeho predkladateľ Alex Antic je členom Liberálnej strany. Ralph Babet zastupuje United Australia Party. Zvyšní štyria podporovatelia, Sean Bell, Pauline Hanson, Malcolm Roberts a Tyron Whitten, patria k strane Pauline Hanson’s One Nation.

Podpora návrhu tak prišla prevažne z pravej časti austrálskeho politického spektra a od menších opozičných strán. Návrh nezískal širšiu podporu vládneho ani zeleného bloku.

Senát ho preto odmietol.

To znamená, že základné pravidlá zostávajú zachované. Nesúhlas rodiča s očkovaním na získanie príslušnej výnimky nestačí. Senát teda nerozhodoval o tom, či majú byť vakcíny dostupné. Nerozhodoval ani o tom, či sa rodičia môžu rozhodnúť svoje dieťa nezaočkovať.

Rozhodoval o tom, či má výhrada svedomia stačiť na zachovanie nároku na určitú formu štátnej podpory.

Väčšina senátorov povedala nie.

Nie je to hlasovanie o tom, či sú vakcíny dobré, alebo zlé. Nie je to ani hlasovanie o tom, či rodičia majú mať právo rozhodovať o svojich deťoch.

Je to rozhodnutie o tom, do akej miery môže štát používať finančnú podporu a prístup k službám na presadzovanie správania, ktoré považuje za prospešné pre celú spoločnosť.

Austrália sa rozhodla, že si tento nástroj ponechá.

Zástancovia systému povedia, že ide o legitímnu ochranu verejného zdravia. Štát podľa nich nemá povinnosť poskytovať rovnaké finančné výhody rodinám, ktoré odmietnu splniť podmienku považovanú za dôležitú pre ochranu spoločnosti.

Kritici povedia, že ide o ekonomické donútenie. Podľa nich štát ponecháva slobodu voľby iba na papieri, zatiaľ čo v praxi používa rodinné dávky a dostupnosť starostlivosti o deti ako páku.

Kde teda končí sloboda jednotlivca a kde sa začína zodpovednosť voči spoločnosti?

Na túto otázku neexistuje jednoduchá odpoveď.

Austrálčania už podobnú jazykovú aj politickú diskusiu zažili počas zavádzania očkovania proti ochoreniu COVID-19.

Na federálnej úrovni sa zdôrazňovalo, že očkovanie je pre väčšinu obyvateľov dobrovoľné. Súčasne však jednotlivé štáty a teritóriá prijímali nariadenia, ktoré očkovanie vyžadovali od pracovníkov v určitých odvetviach. V niektorých prípadoch mohli očkovanie požadovať aj zamestnávatelia.

Vznikla zvláštna situácia. Človek mohol očkovanie odmietnuť. Nemusel však mať možnosť pokračovať v rovnakej práci alebo vstupovať na rovnaké pracovisko za nezmenených podmienok.

Očkovanie tak nebolo všeobecne povinné pre každého obyvateľa Austrálie. Pre niektorých ľudí sa však stalo podmienkou výkonu konkrétneho povolania alebo vstupu na pracovisko.

Práve vtedy sa v diskusii opakovane objavoval rozdiel medzi anglickými slovami mandatory a compulsory.

Oba výrazy možno do slovenčiny preložiť ako „povinné“ a v bežnej angličtine sa ich význam do veľkej miery prekrýva. Neexistuje medzi nimi univerzálna a vždy platná právna hranica.

V politickej komunikácii však tento rozdiel získal osobitný význam.

Slovo compulsory vyvolávalo predstavu všeobecnej povinnosti, pri ktorej štát človeku priamo prikazuje, aby sa dal zaočkovať.

Slovo mandatory sa častejšie používalo pre situáciu, v ktorej očkovanie nebolo prikázané celej populácii, ale bolo povinnou podmienkou určitej činnosti, zamestnania alebo prístupu.

Sémanticky bol rozdiel obhájiteľný. Prakticky už menej.

Pre človeka, ktorý sa musel rozhodnúť medzi očkovaním a pokračovaním vo svojom zamestnaní, mohla byť diskusia o správnom anglickom výraze druhoradá.

Formálne mohol povedať nie. Otázkou však bolo, čo tým stratí.

Rovnakú logiku vidíme pri politike No Jab, No Pay.

Štát nehovorí, že rodičia musia svoje dieťa zaočkovať. Hovorí, že splnenie očkovacích požiadaviek je podmienkou získania plnej sadzby niektorých dávok alebo príspevkov.

Z právneho hľadiska nejde o všeobecný príkaz na očkovanie. Z pohľadu rodiny existenčne závislej od danej podpory však môže ísť o veľmi silný tlak.

Preto nestačí pýtať sa, či je očkovanie povinné.

Rovnako dôležitá je druhá otázka:

Čo človek stratí, ak sa rozhodne povedať nie?

Austrálska skúsenosť nie je zaujímavá iba pre ľudí, ktorí sledujú diskusiu o očkovaní.

Je zaujímavá pre každého, kto premýšľa nad tým, ako moderný štát ovplyvňuje správanie svojich občanov.

Štát nemusí nič priamo zakázať. Nemusí zaviesť všeobecnú povinnosť. Nemusí nikoho pokutovať ani trestne stíhať.

Stačí, ak nastaví podmienky, za ktorých človek získa alebo stratí finančnú podporu, pracovné miesto, prístup k službe či inú praktickú výhodu.

Takýto nástroj môže byť účinný. Môže byť dokonca zavedený s dobrým úmyslom. Súčasne však vytvára precedens.

Ak môže štát naviazať podporu na jedno zdravotné rozhodnutie, prirodzene vzniká otázka, kde sa tento princíp skončí.

Pri očkovaní?

Pri preventívnych prehliadkach?

Pri fajčení?

Pri konzumácii alkoholu?

Pri telesnej hmotnosti alebo životnom štýle?

Neznamená to, že všetky tieto situácie sú rovnaké. Nie sú.

Znamená to však, že princíp podmienenej podpory si zaslúži pozornosť aj mimo konkrétneho sporu o vakcíny.

Ochrana verejného zdravia je legitímnym cieľom každej vlády.

Rovnako legitímne sú však otázky o hraniciach štátnej moci, výhrade svedomia a práve rodičov prijímať rozhodnutia bez neprimeraného finančného tlaku.

Austrália sa tentoraz priklonila k zachovaniu súčasného systému. Tým sa však debata nekončí. Práve naopak.

Ukazuje, ako ľahko sa môže sloboda voľby zmeniť na slobodu dostupnú predovšetkým tým, ktorí si môžu dovoliť jej finančné následky.

Počas pandémie sme videli podobný model pri pracovných podmienkach. Dnes ho vidíme pri rodinných dávkach a starostlivosti o deti.

Jazyk môže hovoriť o dobrovoľnosti. Každodenná realita však závisí od ceny odmietnutia.

A to je otázka, ktorá ďaleko presahuje očkovanie aj hranice Austrálie. Kedy štát oprávnene nastavuje podmienky verejnej podpory a kedy už finančne trestá ľudí za odlišné rozhodnutie?