Čo Fico nedopovedal: NATO už nie je záruka bezpečnosti, ale bremeno

Fico predsa nepovedal nič provokačné ani radikálne. Zopakoval, že má strach z vojny. A nechce, aby bolo Slovensko zaťahované do bojov pre nejaký článok päť NATO.

Ficove slová dvihli zo stoličky PS, SaS, KDH a dokonca aj exprezidentku Čaputovú. Alebo zahraničných partnerov. Sú v strese, lebo Fico vraj spochybnil záväzky Slovenska.

Ich nárek je prehnaný. Povedať, že nechceme riskovať vojnu, do ktorej by nás hnali záväzky v NATO – to sa ešte hádam smie, nie? Alebo si chceme zakazovať akékoľvek reči, ktoré by boli – predstavte si tú nehoráznosť – proti vojne?

Mimochodom, podobne ako Fico sa vyjadril aj český premiér Babiš. Varoval, že cesta, po ktorej kráča svet, nevedie k bezpečnosti, ale „k bránam pekla“. A k tretej svetovej vojne.

Slovenská aj česká vláda takúto cestu odmietajú. A v tom si zaslúžia podporu. Hra na vojnových jastrabov sa môže skončiť katastrofou, na ktorú by v prvej línii doplatila východná Európa. Ako jadro bojiska. Také sú geopolitické reálie.

Čaputová namietala, že práve spochybňovanie obranných záväzkov oslabuje spojencov – a zvyšuje riziko útoku na Alianciu. Iste, iste… Znie to pekne. Lenže je to neaktuálne.

Sedelo by to len v prípade, že NATO by bol obranný blok. Tak ako to bolo krátko po jeho založení… A to už neplatí.

Polemiky o záväzkoch v rámci NATO sú povrchné. Mieria mimo podstaty veci. Základná otázka totiž znie, aká je dnes povaha a podstata NATO. Až potom môžeme riešiť, k čomu sa v Aliancii zaväzujeme. A k čomu už nie. K obrane členských štátov? Alebo k vojnám mimo NATO, ktoré sa môžu zvrhnúť na veľkú vojnu v Európe?

Lebo to je zásadný rozdiel.

Keď sme sa pripravovali na vstup do NATO, počúvali sme dlhý rad pekne znejúcich slov. Hlavnou tézou bolo, že NATO je vraj obranný blok, ktorý sa snaží predchádzať vojnám a zaručovať bezpečnosť v Európe.

Nakoniec vidíme opak.

Zastavilo to Američanov? Nie. Na rozširovaní NATO a vyzbrojovaní Ukrajiny sa pracovalo ďalej. Bez ohľadov na riziká pre Európu.

V priebehu roka 2021 dali Rusi spravodajskou aj diplomatickou cestou jasne najavo, že ich trpezlivosť sa končí. Žiadali bezpečnostné dohody a vojenskú neutralitu Ukrajiny.

Odpoveď Američanov: v novembri 2021 podpísali vojenskú dohodu s Ukrajinou. Zaviazali sa v nej vyzbrojovať ukrajinskú armádu, podporovať ju v boji o Krym a Donbas a presadiť rozšírenie NATO o Ukrajinu. Súbežne s tým Bidenova vláda spustila ešte intenzívnejšie vyzbrojovanie ukrajinskej armády.

Dnes môžeme s istotou povedať, že expanzívna politika NATO a Spojených štátov bola jednou z hlavných príčin vojny na Ukrajine. Teda vojny v Európe.

NATO už nebolo a nie je zárukou obrany a bezpečnosti. Zmenilo sa na záruku konfliktov. Vonkajších konfliktov mimo hraníc NATO.

Ďalej: NATO už nie je zárukou slobody v členských štátoch. Naopak, tvrdo nastavená „atlantická línia“ sa začala vynucovať ako predpísaná politika. Odpor začali potláčať takzvané protihybridné tímy. Kto kritizoval expanzívny a vojnotvorný kurz Aliancie, ten bol vyhlasovaný za agenta Ruska. A za vnútornú bezpečnostnú hrozbu, ktorú treba potlačiť. Spolu so slobodou slova, však…

Pojem „atlantická línia“ alebo „atlantický kurz“ dlho znamenal zákaz rokovaní s Ruskom. A zásadu, že konflikt na Ukrajine nie je možné vyriešiť inak ako vojenskou silou. Cieľ: vyhnať Rusko z Krymu a Donbasu (hoci väčšinu obyvateľov tam tvoria Rusi), aby následne Ukrajina vstúpila do NATO. Lebo táto cesta je vraj nezvratná. Tak to stojí v dokumentoch zo samitu NATO.

Toto bol ďalší fatálny omyl v politike NATO a Spojených štátov. Doplatila na to Ukrajina, ktorá demograficky, územne aj ekonomicky krváca. A doplatila na to Európa, ktorá už nie je zónou bezpečnosti a blahobytu, ale bojiskom hybridnej vojny. Hlavne na obchodnom, finančnom a informačnom fronte.

Aktuálne robia takmer všetky štáty NATO ďalšiu chybu, keď sa snažia vystupňovať vojnu „tlakom na Rusko“. Tento eufemizmus znamená bombardovanie ruského vnútrozemia západnou muníciou, západnými zbraňami a dronmi, ktoré v plnom rozsahu financuje EÚ.

Súbežne s tým sa v Európe stupňuje vojnová horúčka. A odhodlanie ešte viac zvýšiť „tlak na Rusko”. Hoci aj s rizikom čelnej zrážky NATO – Rusko.

Ak niekto tieto riziká – riziká tretej svetovej vojny – pomenuje a radí brzdiť, je vyhlásený za zradcu. Vraj treba plniť záväzky. Počúvame to dokola: musíme plniť záväzky.

Aké záväzky? Obranné? Tie si vnútri NATO plníme. Pokiaľ ide o záväzky na Ukrajine, nič také neexistuje. Ukrajine môžeme pomáhať dobrovoľne, hlavne pri jej obrane. To sme robili a robíme. No ak Ukrajina s podporou krajín NATO prechádza do útočných operácií v Rusku, bombarduje civilné objekty a snaží sa rozšíriť vojnu o krajiny NATO – potom máme plné právo povedať nie. Nie, riziko veľkej vojny vo východnej Európe považujeme za neprijateľné.

A ak to nezaberá, potom máme právo vopred varovať Ukrajinu aj spojencov v NATO, že nemienime krvácať v konfliktoch mimo hraníc Slovenska a NATO. A s niektorými záväzkami bude problém.

Boli to predsa „atlantická línia“ a „záväzky v NATO“, ktoré nás dohnali k rozkladu bezpečnosti v Európe. Riešením je pomenovať chyby. A odmietať taký typ poslušnosti, ktorý ide proti našim záujmom.

Nie je to len póza, je to jedno z dostupných riešení. Čím viac premiérov to spolu s Babišom a Ficom povie, tým skôr by mohli vychladnúť horúce hlavy okolo Zelenského, Tuska, Pavla a Kallasovej.

Mimochodom, ako prvé s týmto varovaním neprišlo ani Slovensko, ani Česko a predtým ani Orbánovo Maďarsko. Ako prví začali brzdiť Američania. Článok 5 strčili do euroobalu a následne do skrine.

Urobili si inventúru sľubov a výsledkov. Zistili, že dosiahnutie cieľov na Ukrajine je nereálne. Navrhli mierový proces. Keď to Británia, EÚ a Ukrajina odmietli, prišlo varovanie, že v prípade veľkej vojny v Európe nemáme rátať s americkými vojakmi.

Povestný „článok 5 NATO“ o kolektívnej obrane Američania vybavia organizačnou, logistickou a spravodajskou podporou. Inými slovami: ak sa to zvrhne, Európa v tom ostane sama. Líder Aliancie sa v rámci záväzkov obmedzí na dobré rady.

Vybavené.

Ďalšie polemiky a silné reči o článku 5 NATO majú prevažne estetickú hodnotu. Sú to súťaže krásy bez dostatočnej vojenskej váhy.

Vojenským prísahám vernosti od Čaputovej, Korčoka či Krúpu dnes chýba jedna podstatná vec. Veľký šéf, ktorý by ich ocenil.