Návštevnosť nedeľných omší v Británii začala po prvý raz od polovice 60. rokov opäť rásť. Najväčší nárast je u katolíkov a letničiarov, píše Stephen Bullivant.
Pred niekoľkými mesiacmi vydala Biblická spoločnosť novú správu o kresťanstve v Anglicku a Walese. Má názov The Quiet Revival (Tichá obroda), no ohlas, s ktorým sa stretla, nebol tichý ani zďaleka, a to z dobrého dôvodu. Po desaťročiach neúprosného úpadku by každý náznak skutočného vzostupu náboženskej prosperity – najmä v prípade cirkevných (bývalých) veľkých šeliem anglikánstva, katolicizmu alebo metodizmu – bol dôvodom na radosť. Bolo by to aj v silnom rozpore s predpokladmi, očakávaniami a nádejami veľkej časti spoločnosti.
Správu sa oplatí prečítať celú, ale vo všeobecnosti z nej vyplýva, že v posledných rokoch sme svedkami určitej „zmeny duchovného počasia“ (čo poviete na tento pôvabný britský slovný obrat?). Hoci sa o tom hovorilo už dlhšie, teraz existuje nevyvrátiteľný dôkaz – teda aspoň to tvrdí Biblická spoločnosť – že „Cirkev sa nachádza v období rýchleho rastu, ktorého hnacou silou sú mladí dospelí a najmä mladí muži“.
Konkrétne odhadujú, že počet dospelých, ktorí sú „kresťanmi chodiacimi do kostola“ (definovaní ako tí, ktorí zaškrtli políčko kresťan a tvrdia, že chodia do kostola aspoň raz mesačne), prudko vzrástol „z 3,7 milióna v roku 2018 na 5,8 milióna v roku 2024 - čo predstavuje nárast o 56 percent“. V tom istom období sa mesačné návštevy kostola medzi ľuďmi vo veku od osemnásť do dvadsaťštyri rokov zvýšili štvornásobne zo 4 na 16 percent. Najväčší prínos majú katolíci a letničiari; dve anglikánske cirkvi – Anglikánska cirkev a Cirkev vo Walese (kde na predložkách záleží takmer rovnako ako na zámenách) – výrazne menej.
Predtým, ako sa budeme venovať konkrétnejším, prekvapujúcim tvrdeniam, je všeobecné hodnotenie pomerne vierohodné. Nech už to definujeme akokoľvek – a „duchovné počasie“ je dostatočne výstižnou metaforou - naozaj sa zdá, že v britskej spoločensko-náboženskej kultúre sa niečo deje. Mám podozrenie, že vďaka „stádovej imunite“ spoločnosti – budovanej celé desaťročia neustálym prísunom mŕtvych foriem kresťanstva, ktoré väčšine ľudí bránili v tom, aby sa niekedy nakazili živou formou – je opäť možné stretnúť sa s evanjeliom ako s niečím novým a vzrušujúcim.
V závislosti od toho, koho sa pýtate, Británia sa sekularizuje už šesťdesiat až päťsto rokov. Nie je nerozumné predpokladať, že musí nastať okamih, v ktorom sa celá tá sekularizácia viac-menej už uskutočnila. Nie je tiež od veci myslieť si, že najmä mladí dospelí v Británii vyrastali v atmosfére, ktorú možno nazvať vrcholom sekularizácie. Ak je to tak, potom jediná cesta je hore. Nová generácia kultúrnych a intelektuálnych rebelov, nekonformistov a opozičníkov možno objaví v kresťanstve niečo, čo ich starí rodičia alebo prastarí rodičia prehliadli.
Dôkazy, ktoré vidíme, sú zatiaľ nenápadné. Napríklad v katolicizme mnohé katolícke kostoly hlásia väčšie kohorty konvertitov ako v posledných rokoch. Typická návštevnosť nedeľných omší začala po prvý raz od polovice 60. rokov opäť rásť, aj keď z veľmi nízkej úrovne po skončení Covidu. Čiastočne je to určite spôsobené prisťahovalectvom, hoci toho bolo počas desaťročí poklesu tiež dosť.