Knihy sú dnes všade, výsledok poznáme

Výsledky v hodnoteniach čitateľskej gramotnosti sú ďalším dôkazom, ako sa vzťah k čítaniu mení. Vraj nie sú príliš výpovedné, ani ich netreba preceňovať, ale stavajú nás zoči-voči novým výzvam. A to sme nikdy predtým nečítali toľko každý deň a o všetkom možnom vrátane zvady cudzích ľudí pod článkami o politike. Žiadame uviesť zdroje, navzájom sa vyzývame na čítanie s porozumením, čítame názory, myšlienky, návody a spomedzi tých na chudnutie, skvelý víkend, super jedlo, budovanie vzťahov, či celého života vykúkajú aj tie o knihách. Uvažujeme kedy, ktorou aj ako vôbec začať čítať a vydržať aspoň dvadsať minút bez šmátrania po mobile. Tajomstvo pritom poznáme všetci, veď je to ako s cvičením. Nie o chvíľu alebo zajtra, ale presne teraz treba vstať a urobiť zo tridsať drepov alebo chytiť knižku, otvoriť ju a čítať s vedomím, že nás nerozbliká, po pár úvodných riadkoch možno ani nenadchne a po dočítaní zanechá možno len nepatrnú stopu v podobe jednej myšlienky alebo ďalšej otázky.

Do čítania sa nechce deťom, tobôž dorastu. Je to namáhavé. Veď celý dej treba dať do pohybu a literárnych hrdinov treba oživiť rovno z písmeniek. Malých a usporiadaných, zato prešibaných a čiernobielych. S týmto sme u nás doma zažili minimálny problém, zato s preventívne nasadeným nástrojom: ak knižku obídeš, ona si ťa nájde. Počnúc leporelami knižky ležali kade-tade. Pri hračkách, na stole, na posteli, či stoličke, položené, roztvorené, otočené naopak, aj so začítanými plyšákmi, čo s obmenami v podstate trvá dodnes. Pre prípad, že niekto pôjde okolo a zachce sa mu tváriť, že knižka sa ho netýka. Nefunguje ale niečo iné, a to snaha dávať čítať tú pomyselne správnu knihu, ktorú sme v rovnakom veku radi čítali my. A tak Tarzan s Mauglím zatiaľ vyhrávajú nad Winnetouom, Biely tesák nad Annou zo Zeleného domu, nevedno dokedy bude Jana Eyrová v šíku so Scarlet OʽHarovou a Dievčaťom z majera mávať bielou vlajkou pred putujúcim kocúrom Sokratom, a prehrávajú aj knihy, ktoré v názve obsahujú slovo detstvo alebo naň príliš odkazujú. Mnoho novších autorov u nás doma víťazí nad klasikmi, zatiaľ čo rozprávky, báje, legendy sa tešia obľube najmä ak sú strašné alebo smiešne. Nie, žiaden univerzálny knižný zoznam nejestvuje. Od knižky totiž bez ohľadu na vek chceme tému, ktorá nami pohrká, alebo postavu, s ktorou sa dá spriahnuť a povzdorovať času aj sebe. Lebo áno, nielen z okolitého šumu, ale tiež zo seba človek býva unavený, a práve cez knihy môže počúvať iný hlas ako je jeho vlastný.

Takto pred rokom publicista Héctor García Barnés svoj pravidelný stĺpček v španielskom denníku La Vanguardia začal myšlienkou, že nikto nechce čítať, ale všetci chcú byť spisovateľmi. „Nikdy predtým nebolo toľko tvorcov obsahu alebo umelcov, a nikdy predtým nebolo toľko spisovateľov, ktorí nečítajú knihy, alebo hudobníkov, ktorí nepočúvajú hudbu: žijeme v dobe ega?“ pýta sa. Odpovede sa môžu rôzniť, a na nejednu natrafíme práve v knihách. Mnohí literárni hrdinovia sa totiž zjavili dávno pred narodením svojho autora, veď všetko tu už bolo. S rozdielom, že Don Quijote by dnes z rytierskych románov určite neprišiel o rozum, lebo po prvých desiatich stranách by si o najodvážnejších rytieroch všetkých dôb pustil hodinové video, a potom by prispel do diskusie pod ním.