Exhovorkyňa Zelenského: Jeho politika mení Ukrajinu na Afganistan

Európsky parlament mi bez akéhokoľvek vysvetlenia zakázal vstup. Stalo sa to len pár hodín pred mojím prejavom a po tom, čo ma Volodymyr Zelenskyj v nedeľu 13. septembra sankcionoval. Zelenskyj ževraj Európsky parlament osobne požiadal, aby môj prejav zrušili.

Následne sa pokúsili zablokovať videoprenos. Na poslednú chvíľu sme však tento blok obišli a prejav som predniesla aj tak.

Zverejňujem ho, aby ste si mohli sami posúdiť jeho „nebezpečenstvo“ – a vyvodiť vlastné závery o tom, prečo sa Zelenskyj tak bojí, keď Ukrajinci hovoria o mieri.

Vážení poslanci Európskeho parlamentu,

je mi veľkou cťou a výsadou vystúpiť tu – v Parlamente Európskej únie, na mieste, kde sa rodia ústredné myšlienky európskej civilizácie.

Pre niektorých z vás môže byť to, čo sa chystám povedať, nepríjemné. Môže to vyvolať kritiku či dokonca hnev. Napriek tomu tu stojím s nádejou. Veď je napísané: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám!“ (Evanjelium podľa Matúša 7:7)

Dva roky som pôsobila ako tlačová hovorkyňa Volodymyra Zelenského, predtým som pracovala ako externá pracovníčka v New York Times, ako konzultantka Svetovej banky a ako autorka som publikovala v mainstreamových médiách – na túto prácu som bola hrdá. Dnes ma niektorí na Západe a v ukrajinských štátnych médiách označujú za „proruskú“ v momente, keď si dovolím konštatovať jednoduchý fakt o vojne alebo nesúhlasiť so Zelenského politikou nekonečnej eskalácie. Ľudia na pohodlnom Západe si niekedy myslia, že rozumejú Ukrajine a tejto vojne lepšie ako ja. O konflikte informujem od roku 2014, mnohokrát som cestovala do Donbasu so Zelenským, sedela som pri rokovaniach, pomáhala som pripravovať prezidentove vyhlásenia a zostala som tam, keď v roku 2022 začala invázia v plnom rozsahu. Ocitla som sa pod delostreleckou paľbou a len tak-tak som prežila. Prešla som naprieč krajinou, pomáhala civilistom a neúnavne informovala. Nikto ma nemôže s vážnou tvárou nazvať proruskou, pokiaľ teda neverí primitívnym čierno-bielym naratívom o vojne.

Neprišla som sem hrať politické hry. Prišla som s jediným cieľom: prosiť za ľudí na Ukrajine – za svojich ľudí.

Poviem vám pravdu, ktorá je pred svetom starostlivo skrývaná. Som dcérou Ukrajiny a dnes som jej hlasom.

Odlišujem sa od mnohých hlasov, ktoré ste už počuli, pretože z tejto vojny nič neťažím. Nebudujem si na nej kariéru. Nedostávam žiadne dotácie ani z nej nemám žiadny prospech. Rovnako ako väčšina Ukrajincov – rovnako ako väčšina Európanov, Američanov a Rusov – touto krutosťou len strácam. A chápem, že ak táto vojna bude pokračovať, prinesie straty a zmeny, ktoré sa už nikdy nebudú dať vrátiť späť.

Ukrajinský ľud a armáda preukázali neuveriteľnú odolnosť; nemáme sa za čo hanbiť. Vojna nás však všetkých zmenila a odolnosť dnes znamená hovoriť pravdu a zasadzovať sa za mier.

Stojím tu, pretože Ukrajina a Európa si znova a znova vyberajú zlú vojnu namiesto zlého mieru – eskaláciu namiesto diplomacie. Jedného dňa však táto vojna skončí a každého z nás si budú pamätať podľa ovocia, ktoré dnes prinášame.

Patríte medzi tie najlepšie mysle v Európe. Nepochybujem, že o rusko-ukrajinskej vojne viete veľa. Poznáte čísla a štatistiky. Videli ste fotografie. Prečítali ste knihy a články, politické stanoviská a stratégie. A predsa tu stojím, aby som vám povedala: o tejto vojne neviete vôbec nič.

Moja krstná dcéra Mária bude mať o pár týždňov štyri roky. Nikdy nepoznala život bez vojny. Narodila sa v Kyjeve a je to bystré, čulé dievčatko, ktoré hovorí krásne po ukrajinsky a sem-tam do toho vmieša nejaké anglické slovo. V poslednej dobe sa jej v škôlke stáva, že sa pociká. Po ďalšom ruskom raketovom útoku sa začala strašne báť, že raketa zasiahne jej škôlku. Moja priateľka strávila veľa času tým, že ju upokojovala, a nakoniec sa jej to podarilo tým najstrašnejším možným spôsobom: dieťa teraz zaspáva pri zvuku úderov na ruské ropné rafinérie. „Dobré údery,“ tak sa im doma hovorí. Má štyri roky a len ťažko môže pochopiť nuansy vojny. „Som zdesená,“ povedala mi jej matka.

Moja neter Anna má desať rokov a nikdy v živote nevkročila do školy. Nevie, ako vyzerá trieda plná detí. Presťahovala sa toľkokrát, že nikde nemá priateľov. Rodičia na Západe boli znepokojení, keď sa ich deti počas pandémie rok a pol učili online. Moja neter nepozná žiadny iný druh výučby. Každý deň sedí sama v byte, kým jej rodičia pracujú. Pripája sa na hodiny, robí domáce úlohy, potom upratuje, varí a čaká na svojich rodičov. Nemôže sa túlať po meste, ktoré je pod neustálym útokom. Nevie, čo je to komunita či detské priateľstvo. V zime sú jej dni krátke a chladné: minulú zimu nebolo kúrenie ani elektrina.

Jedno z troch ukrajinských detí nemá v súčasnosti prístup k riadnemu vzdelaniu. Ukrajina bola kedysi známa svojimi vedcami. Prvý človek letel do vesmíru pod vedením Ukrajinca. Stavali sme lietadlá a vrtuľníky; naši fyzici a biológovia dodnes prispievajú k svetovej vede. V blízkosti frontu sú však teraz štvrtáci, ktorí nevedia čítať. Počúvajte ma: sú tu desaťročné deti, ktoré nevedia čítať. Úpadok vzdelania a sociálnych zručností u budúcich generácií by nás mal všetkých desiť.

Ukrajinci sa nijako nelíšia od iných národov. Aj my chceme vzdelanie a zdravotnú starostlivosť. Aj my chceme tvoriť, rásť, súťažiť a spolupracovať. Ak vojna bude pokračovať, o päť či desať rokov to už nebude možné. Uprostred rakiet, dronov a bômb strácame ľudský kapitál – nielen pre úmrtia a zranenia, ale aj pre číru nemožnosť žiť normálny život. Roky, počas ktorých ide iba o holé prežitie, poškodzujú myseľ i telo.

Moji rodičia sú lekári v Chersone – na fronte. Strávili viac ako osem mesiacov pod ruskou okupáciou a stále odmietajú opustiť mesto, ktoré je neustále bombardované. Lekárov je tam zúfalo málo. „Ak všetci odídu,“ pýtajú sa, „bude to ešte Ukrajina?“ Majú vzácny, no zároveň strašný luxus – schopnosť zostať, keď by mohli odísť; sú viazaní zodpovednosťou voči komunite a histórii.

Desaťtisíce ďalších ľudí nemôžu odísť vôbec – sú uväznení v chudobe a bez akejkoľvek pomoci. Štát ponúka vysídleným ľuďom menej ako sto dolárov mesačne a to len na obmedzený čas – čo nestačí ani na prenájom bytu, ani na uživenie rodiny. V dedinách na fronte ľudia žijú bez akéhokoľvek finančného zabezpečenia; tisíc dolárov je pre nich nepredstaviteľné bohatstvo. Všetko to mohlo byť inak. Stratégie, ktoré si dnes volíme, vedú Ukrajinu na cestu neustálej chudoby a vojny, teda k spoločenskému úpadku.

V jednej dedine v Chersonskej oblasti – v dedine, okolo ktorej som často prechádzala na ceste k starej mame – zahynula celá rodina. Zomreli otec, matka a ich dcéra, ktorá mala dvadsaťtri dní. Moja vlastná mama toto bábätko prepúšťala z nemocnice. Ich syn utrpel zranenia. Jediným výbuchom, v jedinom okamihu, bola rodina zničená.

O takýchto tragédiách ste už počuli. Čo ste však nepočuli, je to, čo vlastne znamená prežiť na fronte: že obrovské sumy od daňových poplatníkov, o ktorých sa píše v médiách, často len málo pomáhajú Ukrajincom, ktorí sa jednoducho snažia prežiť; že je tu katastrofálny nedostatok lekárov; že školy sú prevažne nefunkčné; a že pre mnohých ľudí je každodennou výzvou jednoducho to, ako sa dostať do práce a späť domov bez toho, aby ich zasiahol delostrelecký granát.

Na fronte ľudia žijú v inej realite. Ich životy sa premenili na každodenný boj o prežitie. Bežní občania prispievajú peniazmi z vlastných vreciek na podporu vojnového úsilia. Ženy varia pre vojakov, zbierajú teplé oblečenie a iné nevyhnutné veci a prostredníctvom dobrovoľníkov ich posielajú na front. Lebo tam, na fronte, sú ich synovia a manželia. Miestne komunity podporujú armádu a zároveň sa snažia udržať pri živote seba, svoje rodiny a susedov.

Toto je realita vojny, ktorú prežívajú ľudia priamo na mieste. Znášajú ju, prispievajú k nej a bojujú proti okupačným silám napriek korupcii a obmedzenej efektívnosti ukrajinskej vlády.
Tretina Ukrajiny sa premenila na peklo. Takmer dvadsať percent nášho územia je okupovaných; z ďalších desiatich percent je horiaci front. Zamyslite sa: ako dlho môže zvyšných 70 percent vydržať s takou otvorenou a neliečenou ranou?

A akú stratégiu dnes podporujeme? Stratégiu, v ktorej sa toto každodenné utrpenie stáva neviditeľným, bezvýznamným, zatieneným veľkolepou myšlienkou – zničením RUSKA. Povedzme si to na rovinu: mnohí ľudia by radšej zničili Rusko, než zachránili Ukrajinu. V mainstreamových médiách zanietene čítame niekoľkokrát do mesiaca vášnivé články, ktoré ohlasujú, že Rusko už čoskoro skolabuje. Čítame ich už takmer štvrťstoročie. Cenou za tento pomalý kolaps je môj národ, moja krajina, môj štát – Ukrajina.

Ani jeden z tých západných expertov, profesorov či novinárov, ktorí píšu tieto články, by nikdy nesúhlasil so životom v takejto krajine, ani by nedovolil, aby jeho vlasť prešla takými hrôzami v mene nejakej veľkolepej myšlienky. Myslela som si, že sme sa už poučili z obetovania celých národov v mene veľkých myšlienok.