Ako Rusko pomáhalo Amerike po 11. septembri 2001

Za súčasnej zástupnej vojny Západu s Ruskom na území nešťastnej Ukrajiny sa zdá takmer neuveriteľný príbeh pomoci Ruska Spojeným štátom, ktorá trvala dlhé roky od okamihu vtedajšieho šoku, ktorý na Američanov doľahol. 

Príbeh treba pripomenúť, aby nás to donútilo popremýšľať, čo sa to stalo odvtedy, že sa teraz nachádzame v stave blízkom svetovej vojny.

Bolo 9. septembra 2001, dva dni pred útokom Al-Kájdy na New York a Washington. Prezidentovi Bushovi mladšiemu zatelefonoval Vladimír Putin. V Afganistane atentátnici zavraždili Ahmada Šáha Masúda, vodcu Severnej aliancie, ktorého Rusko podporovalo v boji proti Talibanu. Putin hovoril o predtuche, že „sa stane niečo, čo sa pripravovalo dlho“.  

O dva dni prišiel 11. september. Dve lietadlá unesené teroristami vrazili do newyorských „Dvojičiek“, tretie do budovy Pentagónu vo Washingtone, štvrté sa  zrútilo v Pennsylvánii. Počet obetí dosiahol tritisíc.

Putin telefonoval Bushovi hneď po náraze lietadiel, ale v momente amerického zmätku sa nedovolal. Spojila sa s ním Bushova poradkyňa pre národnú bezpečnosť Condoleeza Riceová. Oznámila Putinovi, že americké vojenské sily sú v pohotovosti stupňa DEFCON 3. „Áno, vidím to“ povedal Putin. Putin chápal, že nejde o hrozbu pre Rusko, a keďže v tom čase v Rusku prebiehalo veľké vojenské cvičenie, Putin Riceovej oznámil, že Rusko prerušuje vojenské cvičenie, aby sa zabránilo akémukoľvek nedorozumenie medzi veľmocami.

A predovšetkým Putin ponúkol USA pomoc. Riceová sa neskôr vyjadrila, že ten rozhovor vskutku bol znamením konca studenej vojny.

Ruský prezident ešte v ten deň poslal Bushovi kondolenčný telegram, v ktorom vyjadril šok z barbarských útokov, vyjadril sústrasť príbuzným obetí a celému americkému ľudu. „Rozumieme dobre vášmu žiaľu a bolesti. I sami Rusi okúsili hrôzu teroru“, písal Putin, „také činy nepochybne nemôžu ostať nepotrestané. Celé medzinárodné spoločenstvo sa musí zjednotiť v boji proti terorizmu.“

Prezidenti sa telefonicky spojili na druhý deň. Počas päťminútového rozhovoru sa oslovovali krstnými menami. „Boli ste prvým lídrom, ktorý mi včera volal, ďakujem“ povedal Bush. Vysvetľoval Putinovi, že má teraz bezpečnostnú poradu na najvyššej úrovni, ale že neskôr sa s Putinom spojí opäť. „Sme v stave vojny proti zbabelcom bez tváre. Verím, že svet musí teraz spolupracovať. Teším sa na spoluprácu s vami, pane, na spoluprácu v novom duchu, aby sme ukázali svetu, že slobodymilovní ľudia ako vy a ja sa vedia zjednotiť v boji proti tým zbabelcom.“

„Dobre, George, dohodnuté. Som vám k dispozícii.“ povedal mu Putin a oznámil Bushovi, že práve podpísal nariadenia, že na poludnie bude v Rusku minúta ticha za obete teroristického útoku, vlajky stiahnuté na pol žrde a nebudú sa konať žiadne zábavné podujatia.

Počas rozhovoru Bush dvakrát povedal „Ďakujem, priateľu.“ Condoleeza Riceová v júli 2002 v rozhovore spomínala, že Bush vo chvíli, keď hovoril o nových vzťahoch s Putinovým Ruskom, mal v očiach slzy.

Riceová spomínala i to, že telefonáty s Putinom znamenali pre USA dôležitý signál, že Rusko nebude mať námietky voči americkej vojenskej prítomnosti v Strednej Ázii, kde sa budú musieť Američania vojensky angažovať, keďže afganská vláda Talibanu sa netajila tým, že teroristom z Al-Kájdy poskytuje útočište.

Ruská podpora myšlienky, že USA budú mať v strednej Ázii na území bývalých sovietskych republík čo i len dočasné vojenské základne, nebola hneď samozrejmosťou. V prvých dňoch po 11. septembri minister zahraničných vecí Igor Ivanov uviedol, že bývalé sovietske stredoázijské republiky sa rozhodnú samy, zatiaľ čo minister obrany Sergej Ivanov zriadenie základní vylúčil.

Povedal, že tam nemôže byť vojenská prítomnosť NATO. Všetko vyjasnil telefonát Busha s Putinom z 22. septembra, v ktorom Putin povedal, že osobne vyzve lídrov stredoázijských republík, aby sa stali členmi protiteroristickej koalície.

A Rusko pomáhalo. Už na jeseň 2001 poskytovalo USA spravodajské informácie, napríklad topografického charakteru, týkajúce sa Kábulu a afganských jaskýň. Toto know-how mala Moskva z čias sovietskej invázie do Afganistanu. Na stretnutí v Šanghaji 21. októbra 2001 Putin povedal Bushovi o ruských spravodajských informáciách: „Dal som spravodajským službám pokyny: zničenie Talibanu je v našom záujme, takže im (Američanom) dajte všetko, čo máme“.  „Ani neviem, ako vám mám poďakovať“ odpovedá mu Bush.

Američania uznávajú, že tieto informácie im pomohli v počiatočnej fáze ich angažovania sa v Afganistane.

Rusko zvýšilo dodávky zbraní pre Severnú alianciu, vojenské zoskupenie, ktoré bojovalo voči Talibanu na severe Afganistanu. Rusku otvorilo svoj vzdušný priestor pre prelety amerických vojenských lietadiel prevážajúcich materiál nie smrtiaceho charakteru.

Kľúčovou pre úspech americkej operácie Trvalá sloboda v Afganistane bola možnosť využívať letiská v Uzbekistane, najmä v Karší-Chanabade, a v Tadžikistane. George Bush na stretnutí s Putinom a jeho delegáciou vo Washingtone 13. novembra 2001 ďakoval Putinovi slovami: „Prezident Putin s nami veľmi vo vojne s terorizmom spolupracuje. Bol veľmi nápomocný ... a jeho práca s Uzbekistanom a Tadžikistanom ohľadne Afganistanu bola neoceniteľná“.

Bush pozval Putina na svoj ranč do Crawfordu v Texase: „Vladimír, keď prídeš do Texasu, nezabudni si vziať ležérne oblečenie. A tiež si prines športové topánky, aby sme mohli ísť na dlhé prechádzky po ranči“. Známa je fotografia z návštevy ranča, kde Bush za volantom bieleho fordu vezie Putina od helipadu k svojmu domu.

Záznamy zo stretnutí z tých dní ukazujú postupne sa radikalizujúcu rétoriku oboch prezidentov voči teroristom. Putin hovorí: „Musíme ich zničiť ako potkany“. Bush hovorí: „Dostaneme ich. Mŕtvych alebo živých. A mám svoju preferenciu.“

V tých dňoch pôsobia ako druhovia v zbrani.  Putin zašiel v optimizme najďalej. V prejave 14. novembra 2001 vo Washingtone povedal: „Som si istý, že teraz, keď sa náš osud opäť stretne s históriou, nebudeme len partnermi, ale môžeme byť aj priateľmi.“

Ruská pomoc USA pokračovala aj mnoho rokov potom. Aj na sklonku Bushovho prezidentského obdobia a v čase nástupu Baracka Obamu, kedy už vzťahy medzi oboma mocnosťami boli kolízne a napäté. V júli 2009 pred návštevou Baracka Obamu v Moskve Rusko oznámilo, že USA budú môcť prevážať do Afganistanu cez  ruský vzdušný priestor aj vojakov a zbrane.

Zmluva podpísaná ruským prezidentom Dmitrijom Medvedevom (Putin bol v tom čase predsedom vlády) a Barackom Obamom umožňovala 4500 amerických letov ročne, a to bez tranzitných poplatkov. Preprava materiálu nevojenského charakteru do Afganistanu bola od marca 2009 umožnená aj po ruských železniciach.

Tento logistický systém, pri ktorom sa americký náklad pohyboval od prístavov  v pobaltských štátoch cez Rusko, Kazachstan a Uzbekistan do severného Afganistanu, sa nazýval Severná distribučná sieť (NDN). Fungoval až do roku 2015.

V decembri 2005 ministri zahraničných vecí štátov NATO a Ruska na pôde Rady NATO – Rusko schválili pilotný projekt školenia policajtov z Afganistanu a iných štátov Strednej Ázie o boji proti drogám. Bola to súčasť amerického nation building v Afganistane, budovania afganskej demokracie. Afganskí policajti boli školení v Domodedove pri Moskve. Spoločný program prebiehal niekoľko rokov.

Pamätá si toto všetko ešte niekto?

Ak posudzujeme podľa počtu amerických obetí na životoch, potom útok 11. septembra 2001 bol najťažším útokom na USA na ich pôde v celej histórii. Od tej chvíle im Rusko pomáhalo takmer 15 rokov. Čo sa teda stalo? Prečo je Západ s Ruskom v takom konflikte na Ukrajine?

Nie je to až také ťažké vysvetliť.

Vráťme sa ešte k rozhovoru Condoleezy Riceovej z júla 2002, k miestu, kde hovorí o silnom záujme USA v dňoch tesne po 11. septembri o súhlas Ruska s americkou vojenskou prítomnosťou v Strednej Ázii. Riceová povedala i toto: „Prezident Bush chcel prezidenta Putina uistiť, že zámerom Spojených štátov nie je ani snažiť sa nahradiť ruský vplyv v regióne, ani sa snažiť v regiónoch zostať – akýmsi druhom trvalých vojenských základní – ale že budeme partnermi vo vojne proti terorizmu.“

Všimnime si to. Bush a Riceová perfektne rozumejú, že veľmoc nebýva šťastná, keď sa v blízkosti jej hraníc vojensky pohybuje iná mocnosť. A že Putinov súhlas s chystanou americkou prítomnosťou v Strednej Ázii je znamením vôbec nie samozrejmej  priazne voči napadnutej Amerike. Preto Bush považoval za potrebné uistiť Putina, že v štátoch Strednej Ázie nebudú žiadne nové trvalé vojenské základne!

Rozumejú tomu absolútne, okamžite, samozrejme. Presnejšie, rozumeli tomu v roku 2001, v čase vďačnosti za Putinovu solidaritu. V čase, keď bola vítaná jeho spolupráca. Podobne americkí a západoeurópski lídri perfektne rozumeli v roku 1990, že Gorbačovovi by prekážalo rozširovanie NATO na východ. Rozumeli tomu v čase, keď potrebovali súhlas Sovietskeho zväzu so zjednotením Nemecka. Preto mu sľubovali NATO nerozširovať.

A všimnime si názor ministra obrany Ivanova. Žiadna vojenská prítomnosť NATO na bývalom sovietskom území! Od sľubov Gorbačovovi o nerozširovaní NATO prešlo ešte len jedenásť rokov ... .

Čo sa začalo diať so západným politickým myslením pár rokov po útokoch z 11. septembra? Sedem rokov po nich Bush pretlačil na samite NATO uznesenie, že Ukrajina bude v NATO. Zrazu prestal rozumieť tomu, čomu predtým rozumel bez problémov. Prestal rozumieť tomu, že Rusko považuje za ohrozenie, keď sa iná veľmoc približuje vojensky k jej hraniciam. Lebo nový člen NATO spravidla znamená novú americké základne, ktoré budú zase o čosi bližšie k ruským hraniciam.

Aj celý Západ prestal zrazu rozumieť, prečo s tým Rusko má problém. Teda až na výnimky, ako bola Merkelová, tá rozumela perfektne, že to znamená vojnu, ale neporadila si.

Kto chce pochopiť, pochopí, čo sa stalo.

Západ teda má teraz nepriateľa, ktorý chcel byť priateľom.