Žmurk. Alebo čo sa skrýva za Pikovou dámou

„Moja Piková dáma je veľmi v móde. Hráči robia stávky na trojku, sedmu, eso,“ zapísal si v jeden sychravý aprílový deň v denníku autor psychologickej novely. Ponára sa do sveta Stendhala, a najmä Hoffmanna, ktorý predostiera obraz malomesta ako spoločenského mikrosveta, kde voľakedajšie túžby zadebnil stereotyp, snobizmus, klebety a chýbajúca vôľa zmeniť aspoň voľačo.

Ernst Theodor Wilhelm Hoffmann presadil v literatúre mnohé výstredné témy, aby pomocou mystických motívov hľadal harmóniu, a dosiahol opak. Človek proste neladí. Ani s prírodou, ani s inými ľuďmi, tobôž so sebou samým. Pre niekoho tragédia, pre iného holý fakt, pre Hoffmanna dvere otvorené k prvkom grotesky. Miestami ich treba hľadať, ale v jeho tvorbe sú pevne ukotvené. Používa ich v najrôznejších odtienkoch, keďže svoj talent šperkoval súbežne so štúdiom folklóru, a ten ani zďaleka nepredstavuje statický monolit. Je to nedozerný svet, naplnený množstvom pestrých žánrov, štylistických figúr, výrazových prostriedkov. Veď ľudová slovesnosť neznamená len láskavé uspávanky, nežné lúčenia, smútenie, ľúbivé radostienky, či žartovné prekáračky. Nájdeme v nej vášne, krutosť, výsmech, pomstu, vulgárnosť, útok aj obranu, lebo neraz fungovala ako nástroj v boji so svojimi aj cudzími, a tiež s vlastným ja, ktoré v snahe predrať sa von tak často zanikalo pod tlakom kolektívu.

Túto Hoffmannom hodenú rukavicu dvíhajú literáti aj hudobníci dodnes, tvorba nemeckého romantika je predmetom zaktualizovaných interpretácií, láka naprieč umeleckými smermi, pričom nejde o náhodu. Hoffmann sa zaskvel bleskovo ako univerzálna osobnosť, ktorá akoby čoho sa dotkla, to sa na zlato menilo. Popri práci právnickej praxi šéfoval divadlu, prednášal, maľoval, hral na organe, dirigoval, komponoval hudbu, písal hudobné a literárne kritiky, a k tomu bonus-nebonus - prešiel etapou, keď sa po večeroch pripíjal v krčmách, myseľ mu zavalilo príšernými predstavami, potom sa z nich po nociach vypisoval, aby ráno vytriezvený opäť vzorne naklusal do úradu.

Siahnutie po dielach, či motívoch z Hoffmannovej tvorby talentovaným umelcom   zakaždým dopadne ako umelecký dialóg, výsledkom teda býva nové dielo s novým obsahom. K prvým takým patrí Piková dáma, kde sa odohráva spochybnenie hranice medzi dvoma protikladnými svetmi. Veď Hermannovi s pevne vyrysovaným charakterom stačí malý podnet a stráca prehľad o tom, kým je, odkiaľ vzišiel a už sa nezastaviteľne rúti do priepasti.

„Sú dva typy hráčov. Prvému hra sama osebe prináša nevysvetliteľné potešenie. Tá zvláštna spleť náhodností mihajúcich sa rad za radom v kolovom tanci,  preráža s takou silou až dáva pocítiť zásah akejsi vyššej sily. Tá potom popchýna nášho ducha, ktorý sa ženie do temného kráľovstva, do vyhne Osudu, kde dochádza k zavŕšeniu ľudského údelu, zjazveného túžbou preniknúť k tajomstvám jeho remesla. Poznal som človeka, ktorý vo dne v noci v prítmí svojej izby sám so sebou stávkoval. To je podľa mňa skutočný hráč. Tých druhých priťahuje iba výhra a hra je pre nich len prostriedok na zbohatnutie,“ hovorí rozprávač v Hoffmannovej poviedke Hráčovo šťastie.

Puškin bol prvý prípad, dôsledky zožínal aj z druhého. Prehrával malé aj veľké sumy, dlhy sa kopili, ohrozil nimi vlastný sobáš, padali výzvy na súboj, karty teda boli ďalšou z možností ako ťahať osud za nohy. Aj o tom je Piková dáma, ktorou sa vďaka prekladu francúzskeho spisovateľa a historika Prospera Mérimée básnik dostal do povedomia na európskej literárnej scéne a témou vyprovokuje aj ďalších.

Dostojevskij ju bez príkras rozvije v Hráčovi a ešte pred ním tak učiní Lermontov v Maškaráde, kde bohatý šľachtic Arbenin na otázku, či je človekom alebo démonom odpovedá: „Ja? Som hráč,“ čiže ani jedným, ani druhým, ale niekým, kto stojí v medzi priestore protikladných svetov. Pred osudným súbojom Lermontov zanechá ďalšiu rozpísanú poviedku. Je o maliarovi, ktorý prehráva v kartách so starcom, čo noc za nocou schádza z obrazu. Peniaze sa míňajú, umelec rozpredáva majetok a pristupuje k rozhodnutiu, o ktorom môžeme už len pouvažovať, pretože slovami „rozhodol sa...“ nedopísaný text končí. No povedzte, neskrýva sa v tom štipka hoffmannovskej mystiky?     

Malo to čaro, bolo to ako magnet. Masívny stôl potiahnutý zeleným súknom, na ňom rozpísané vklady, dookola výkvet spoločnosti, ktorý so zatajeným dychom a rozkmitaným srdcom sedel v očakávaní životnej výhry. Boli takí, čo v kartách nadobudli celý majetok, Puškin k nim nepatril. Darilo sa mu len zriedka, ale koľko sa napočúval historiek o šťastí aj smole, dobrých aj zlých kartách! Už na lýceu žal viac úspechov veršami, než s kartami na ruke, ale tiahlo ho to k nim až do konca. Hral, prehrával, dlhy rástli, snažil sa ich splácať. Mal dvadsať jeden rokov, keď prehral rukopis pripravený do tlače, a potom aj ďalšie. „Namiesto písania siedmej kapitoly Onegina, som prehral štvrtú. Veľmi nemilé...,“ zveril sa v liste priateľovi, no neskôr sa mu podarilo vyhrať ju späť.

„Počúvam na teba sťažnosti, že si zmizol bez stopy, a rozprávajú o tebe, že nehráš o život, ale o smrť. Je to pravda?“ pýtal sa ho v liste verný druh, knieža Viazemskij. A potom sklamanie, čo utŕžil mladý Gogoľ, keď pricestoval do veľkomesta hľadať svoje miesto pod slnkom. Od nervov celý roztrasený zabúchal na dvere domu, kde býval obdivovaný básnik. Otvoril mu sluha vo vyšmatlaných papučiach a zívajúc mu odvetil, že bárin ešte spia, lebo do rána hrali karty.

Puškin párkrát strávil jeseň na vidieku a do mesta sa vracal s koženou kabelou naplnenou rukopismi. Tak ako v roku 1833, keď súbežne s poémou Medený jazdec a veršovanou Rozprávkou a cárovi Saltánovi písal Pikovú dámu. Novela mala byť publikovaná v jednom almanachu, spoločnom projekte s Gogoľom a Odojevským. Zámerom bolo obsiahnuť tromi poviedkami „poschodia“ vtedajšej spoločnosti a podľa niektorých literárnych historikov šlo o Gogoľov Portrét a Odojevského Kňažnú Mimi, ktoré zobrazovali zmeny ľudského charakteru, keď človek prekĺzava medzi rôznymi svetmi.

Puškin prijal návrh rozviť tému o hazardnom hráčovi, no projekt spočívajúci v prepojení autorských diel na základe tematických, štylistických, žánrových kritérií v spoločnej väzbe nakoniec padol. Či ho Puškin pokladal za komerčne nevýhodný, či sa všetci traja poškriepili, ktohovie. Piková dáma o pár mesiacov vyšla v inom literárnom časopise, kritika aj čitateľská obec ju prijali s nadšením, čoskoro bola preložená do francúzštiny aj angličtiny a potom s noblesou zavítala na divadelné dosky. Jej mystickému čaru nakoniec neodolal ani Čajkovskij, hoci na tento hudobný počin ho lámali dlho.

Pikovú dámu Piotr Iľjič pokladal za svoje najlepšie operné dielo, a neraz sa o ňom  rozpísal v denníkových zápiskoch aj v listoch. Komponovanie mu zabralo len štyridsať štyri dní, pričom proces tvorby mal na jeho precitlivenú povahu nezvyčajný, blahodarný účinok.  Sám bol prekvapený, preto nešetril slovami spokojnosti až nadšenia. „Celý kumšt tkvie v tom, že treba tvoriť s láskou. A Pikovú dámu som písal s láskou. Bože môj, ako som včera plakal, keď pochovávali môjho úbohého Hermanna! Som pevne presvedčený, že Piková dáma je kvalitná, a čo je hlavné – veľmi originálna záležitosť (nemyslím z hudobného hľadiska, ale všeobecne),“ píše v liste.

Či sa teší, a či smúti, v jeho epištolárnom štýle nechýba dávka teatrálnosti. „Robota ide potichučky. Dnes som komponoval scénu, ako Hermann prichádza ku starene. Bolo to tak strašné, že ešte stále som pod dojmami všetkej tej hrôzy.“ Časom ale zvoľní a s dojmami zo skomponovaného diela narába opatrne. „Je možné, že Piková dáma je veľmi zlá opera. Je dosť pravdepodobné, že už o rok ju budem nenávidieť tak ako nenávidím mnohé svoje diela.“ Nestalo sa tak, dôvodov bolo viacero.      

Vo svojej predposlednej opere hudobný skladateľ majstrovsky prepojil prvky viacerých hudobných žánrov: balady, romance, ľudové motívy, rezonuje tu vplyv Mozarta, Bizet. Podobná nasýtenosť vysvetľuje okamžitý úspech opery počnúc svetovou premiérou v roku 1890. Piková dáma o dva roky zavítala do Prahy, po čase aj do Viedne pod taktovkou Gustava Mahlera, nasledoval New York opäť s Mahlerom, potom Londýn. Jej cesta poskytuje odkaz pre súčasnosť, lebo aj dnes vyhľadávame nasýtený, umne spracovaný príbeh, hoc by bol banálny.

Piotr Iľjič osadil dej do osemnásteho storočia a potom svojho brata napomínal, aby v librete volil primeraný jazyk. Prvé slovo mal Modest, posledné Piotr, ktorého až striasalo, keď brat pohýbal charakterom opernej postavy skrze jazyk. Puškinovu novelu bratia prekopali do hĺbky, aby na ploche pôvodne anekdotického príbehu o Hermannovi a jeho platonickom romániku s Lizavetou Ivanovnou osadili krutú psychologickú drámu.

Z Puškinovho diela v opere zostalo pramálo, zato libreto srší energiou, každý kľúčový hrdina má skomponovanú efektnú áriu, komorné scény sa vyvážene striedajú s masovými a napätie je rozpočítané na celé tri hodiny. Bratia Čajkovskí po čase neunikli kritike, a to najmä z radov básnikov, ktorí v opere videli výsmech Puškinovho textu. Argumenty muzikológov ale zneli jasne. Opera v romantizme musela zahŕňať lásku, vášeň a tragické rozuzlenie, a v silách žiadneho libretistu nebolo prebásniť Puškinovu prózu do podoby, ktorá by lahodila uchu básnika, a či poetky typu Anny Achmatovovej. Verše beztak zostávajú veršami, a noty – notami.

Pikovú dámu Čajkovského skrze motív nezvratnosti osudu premostil Sergej Sergejevič Prokofiev so svojou operou Hráč, ktorú skomponoval na motívy Dostojevského románu.

Na záver už len jedna kuriozita. Keď sa začítate do Puškina a jeho charakteristiky starej grófky, pokojne si všetko vynásobte hoc desiatimi a vyjde vám portrét vplyvnej kňažnej Golicynovej. Triasli sa pred ňou ešte aj vlastné deti, a to vo veku, keď už dávno mali vnúčatá. Kňažná polovicu svojich detí aj vnukov prežila a spolu s nimi aj autora novely Piková dáma. Mala deväťdesiatpäť rokov, keď skonala v decembri rovnakého roku.