Prečo AfD vyhráva

Tri týždne pred voľbami do nového krajinského parlamentu v nemeckej spolkovej krajine Sasko-Anhaltsko, ktoré sa konali 6. septembra, uverejnil popredný nemecký spravodajský týždenník Der Spiegel článok s fotografiou Ulricha Siegmunda, hlavného kandidáta strany Alternatíva pre Nemecko (AfD), pod nadpisom „Najnebezpečnejší muž Nemecka“. 

Na prvý pohľad nebolo zrejmé, čo ho robilo takým nebezpečným. Siegmund je mladý, neskúsený, trochu príliš priateľský a v niektorých ohľadoch zvláštny. Na univerzite študoval aromachológiu a marketing a osobitne sa zaujíma o vplyv vôní na správanie spotrebiteľov. Rád jazdí na starých východonemeckých motorkách. Toto však týždenník Der Spiegel neznepokojovalo. Viac ich znepokojovala obava, že politik z extrémnej pravice sa chystá prevziať moc v Nemecku – hoci len na miestnej úrovni – prvýkrát od čias Adolfa Hitlera.

Samozrejme, čo predstavuje „extrémnu pravicu“, závisí od subjektívneho pohľadu pozorovateľa. Nemecký štát má prepracovaný ústavný systém, ktorého cieľom je identifikovať vnútorné hrozby a včas ich potlačiť. Bol navrhnutý koncom 40. rokov 20. storočia, keď Nemecko pod dohľadom Spojencov obnovovalo svoj štát, a niekedy sa nazýva wehrhafte Demokratie, čo je výraz, ktorý v 30. rokoch 20. storočia prvýkrát použil sociológ Karl Loewenstein na opis opevnenej demokracie, ktorá sa dokáže brániť proti tým, ktorí by ju chceli zničiť.

Nemecká verzia vyžaduje, aby strany získali 5 percent hlasov, než môžu získať kreslá v parlamente, a to na základe teórie, že na malých stranách je niečo „okrajové“, čo nemožno nechať hnisať. Nemecko má federálny úrad na ochranu ústavy (Bundesamt für Verfassungsschutz), ktorý má svoje pobočky vo všetkých spolkových krajinách. Príslušníci úradu môžu sledovať kontakty a odpočúvať telefóny tých, ktorí patria k stranám považovaným za extrémistické. Na základe dôkazov môžu strane priradiť klasifikáciu, kvôli ktorej ju môže spolkový ústavný súd (Bundesverfassungsgericht) zakázať. Menej formálne sa v Nemecku vyvinul zvyk straníckeho ostrakizmu známy ako „požiarna stena“ (Brandmauer), v rámci ktorého konkurenčné strany odmietajú spoluprácu a upierajú vylúčenej strane parlamentné a spoločenské výsady, na ktoré má zvyčajne nárok. Nemecko nie je jedinou západnou spoločnosťou s tabu voči disidentským myšlienkam, obrazom a rétorike – ale už osemdesiat rokov je krajinou, v ktorej sú tieto tabu najsilnejšie definované, presadzované a chránené pred spochybňovaním.

Ak je AfD skutočne extrémistickou stranou, ako naznačuje Der Spiegel, potom sa v nemeckej opevnenej demokracii niečo strašne pokazilo. AfD je totiž v súčasnosti – zďaleka – najpopulárnejšou stranou v krajine; 28 percent voličov v celonárodnom meradle uvádza, že by ju volili v najbližších celoštátnych voľbách, čím predbehla 21 percent Kresťanskodemokratickej únie (CDU) kancelára Friedricha Merza, ktorá (v koalícii) vládla Nemecku takmer nepretržite od prvého víťazstva Angely Merkelovej v roku 2005. V septembri sa konajú voľby v troch východných spolkových krajinách, kde je AfD populárna: v Sasku-Anhaltsku dosahovala v prieskumoch 42 až 43 percent hlasov (napokon získala 44 percent, pozn. red.), čo je niekoľkonásobok výsledku jej najbližšieho súpera. V Berlíne sa pohybovala blízko prvej priečky a v Meklenbursku-Predpomoransku viedla. Najmä mladí ľudia necítia žiadnu väzbu na Altparteien – „staré strany“, ako ľudia nazývajú CDU a jej rivalov, sociálnych demokratov (SPD). Sven Schülze, ministerský predseda CDU, ktorý kandiduje proti Siegmundovi, má na sociálnych médiách len 24-tisíc sledovateľov, zatiaľ čo Siegmund ich má 1,7 milióna.

Tvrdenie, že AfD má v tejto časti krajiny radikálnu stránku, nie je bez dôkazov: najmenej štyria prominentní členovia sasko-anhaltskej pobočky strany vrátane Siegmundovho hovorcu sa zúčastňovali na činnosti Heimattreue Deutsche Jugend, mládežníckej organizácie, ktorú Úrad pre ochranu ústavy (Verfassungsschutz) označoval za neonacistickú, až kým sa v roku 2009 nerozpustila. (Názov organizácie by sa dal preložiť ako „Nemecká mládež verná vlasti“; slovo Heimat evokuje predstavy o etnickej exkluzivite, ktoré sa za poslednú generáciu považujú za urážlivé takmer v akomkoľvek kontexte.) 

Rok 2009 je však už dávno za nami: Siegmund bol v tom čase ešte tínedžer. (Keď padol Berlínsky múr, „najnebezpečnejší muž Nemecka“ ešte ani nebol na svete.) Ak sa AfD dostala do konfliktu s úradmi, nie je to preto, že by bola hniezdom nezmenených a revanšistických nacistov z polovice 20. storočia, ktorí navrhujú remilitarizovať krajinu a viesť vojnu proti susedom – aspoň nie výlučne. Je to skôr pre protesty proti určitým prvkom moderného progresivizmu. Siegmund je vášnivý zástanca domáceho vzdelávania. Je skeptikom, pokiaľ ide o klimatické zmeny. AfD v Sasku-Anhaltsku bola klasifikovaná ako „preukázane pravicovo-extrémistická strana“ pre svoje etnické chápanie nemeckého občianstva. Celonemecká strana bola tiež označená za extrémistickú, keď v roku 2025 viedli ministerstvo vnútra sociálni demokrati, ale toto rozhodnutie bolo kritizované nielen v AfD ako stranícke. V februári bolo AfD udelené súdne nariadenie zakazujúce vláde používať toto označenie, kým sa prípad nevyrieši.

Možno problémom nie je to, že opevnená demokracia už stratila svoju účinnosť, ale to, že už stratila svoju logiku. Môže nastražiť pascu na tých, ktorí ju využívajú. V Sasku-Anhaltsku budú staré strany, predpokladajúc, že vôbec získajú hlasy, schopné zmariť plány AfD len tým, že sa v podstate spriahnú proti nej so stranou, ktorá je v očiach mnohých Nemcov ešte radikálnejšia: s Ľavicou, ktorá má korene v starej Jednotnej socialistickej strane Nemecka z komunistickej éry a ktorá čoraz viac zameriava svoj hnev na Izrael.

Práve to premenilo voľby v Sasku-Anhaltsku na hlasovanie o integrite a životaschopnosti politického systému. Posledné dve desaťročia priniesli sériu kríz, ktoré zhoršili vyhliadky Nemecka a zároveň obmedzili jeho autonómiu – nestabilita eura, nekontrolovateľná imigrácia, COVID, vojna na Ukrajine, kolabujúci priemyselný model a čoraz nepredvídateľnejší americký ochranca. AfD sa dostala do popredia práve v dôsledku týchto kríz. V celej spoločnosti sa šíri podozrenie, že etablované strany nie sú dostatočne kvalifikované na to, aby riešili najväčšie problémy krajiny, a čo je horšie, odmietajú o nich hovoriť otvorene a úprimne. Čoraz viac platí, že jasné uvažovanie o budúcnosti Nemecka si vyžaduje pochopenie myslenia AfD. Stranu formovalo kritické obdobie pätnástich rokov, počas ktorého sa jej záujmy – niektoré z nich jednoznačne konzervatívne, iné skutočne prevratné a radikálne – neustále dostávali do konfliktu s konsenzom establišmentu, ktorý bol vytvorený pre iný svet, než je ten náš. To zase viedlo k tomu, že Nemci mohli o AfD diskutovať len skresleným a eufemistickým spôsobom.

Strana AfD vznikla v dôsledku tlakov, ktoré sa nahromadili po finančnej kríze v rokoch 2008 a 2009. Nestabilita záruk dlžníkov po celom svete vyvolala krízu eura. Je vtipné, že práve euro malo v Nemecku spôsobiť takýto výbuch. Ekonómovia v okolí francúzskeho prezidenta Françoisa Mitterranda si mysleli, že Francúzsko získa odstránením nemeckej marky, tej večne silnej meny, ktorá umožňovala Nemecku dominovať v európskom hospodárstve. Aká to bola chyba! Euro uväznilo zadlžené, od dovozu závislé európske ekonomiky na jednotnom trhu s efektívnejšími nemeckými spoločnosťami a jednotlivé krajiny už nemali svoje vlastné meny, ktoré sa v minulosti mohli devalvovať na zmiernenie obchodných nerovnováh.

Pred pätnástimi rokmi malo Nemecko neohrozenú pozíciu najsilnejšej západoeurópskej ekonomiky. Bola to exportná veľmoc, postavená na automobilovom priemysle a na pevnom obchodnom modeli, ktorý potreboval len tri veci: lacnú ruskú energiu, lacnú stredoeurópsku pracovnú silu a exponenciálne rastúci čínsky dopyt po autách a priemyselných strojoch. Bolo tu však jedno tajomstvo. V čase, keď sa zdalo, že všetko funguje dobre, sa voliči začali odvracať od CDU a SPD – a to do takej miery, že tieto dve strany sa v podstate museli spojiť v troch zo štyroch koalícií, prostredníctvom ktorých Angela Merkelová vládla Nemecku v rokoch 2005 až 2021. Zdalo sa, že bez ohľadu na to, koho ste volili, k moci sa dostali stále tie isté strany.

Diagnózu ponúkol bývalý berlínsky finančný úradník Thilo Sarrazin vo svojej knihe Deutschland schafft sich ab (Německo páchá sebevraždu, česky 2011) z roku 2010. Sarrazin, sociálny demokrat, tvrdil, že Nemecko robí veľa zlých investícií, ktoré časom podkopú jeho ekonomiku. Najhoršou z nich bola masová migrácia. Namiesto toho, aby pomáhala ekonomike, vytvárala neviditeľné záväzky v dôchodkovom, vzdelávacom a zdravotnom systéme. A časťou dôvodu, dodal bez obalu Sarrazin s pripravenými štatistikami o vzdelaní, bolo to, že migranti vo všeobecnosti neboli takí bystrí ako domáci, ktorých pracovné miesta zaujímali. Kniha vyvolala bezprecedentný intelektuálny rozruch. Bolo to, ako keby všetky knihy amerického sociológa Charlesa Murraya – o sociálnej starostlivosti, inteligencii a nerovnosti – vyšli naraz. Nemecko si natoľko odvyklo od otvorenej diskusie o takýchto témach, že sa okamžite začalo konať s cieľom vylúčiť Sarrazina z SPD. Proces trval jedenásť rokov, ale potvrdil Sarrazinov hlavný argument: Najväčším problémom Nemecka bol systém, ktorý si vytvorilo, aby o svojich problémoch nehovorilo.

Hoci Sarrazin nikdy nemal nič spoločné so stranou AfD, práve jeho názor, že hrozby pre blahobyt Nemecka sú zakrývané tabu, stál pri zrode tejto strany. Hlavné dôvody nespokojnosti už existovali, ale bolo ľahké ich prehliadnuť, keď bola AfD založená v roku 2013. Spúšťačom bola takmer technokratická okolnosť: vyzeralo to, že silne zadlžené Grécko, ak si nenájde vonkajšieho ručiteľa za svoje dlhy, sa dostane do špirály bankrotu a vystúpi z eurozóny. Tým ručiteľom mohlo byť len Nemecko. Väčšina ekonómov Európskej únie v Bruseli to považovala za jednoduchú spravodlivosť. Skupina frankfurtských profesorov ekonómie a podnikateľov však bola presvedčená, že Nemecko si nemôže dovoliť pomáhať Grécku. AfD založili predovšetkým preto, aby presadili tento názor. Jej prvými lídrami boli charizmatická podnikateľka Frauke Petryová, konzervatívny novinár Konrad Adam a Bernd Lucke, nesmelý a prívetivý makroekonóm z Hamburskej univerzity. Práve Lucke viedol túto začínajúcu stranu v celoštátnych voľbách. Nikoho neprekvapilo, že AfD nezískala žiadne kreslá – no k šoku etablovaných strán jej chýbalo na prekonanie 5-percentnej hranice len málo. A to by potom získala desiatky kresiel.

Keby Lucke získal tieto kreslá, AfD by sa mohla vydať inou cestou. Mohla by sa stať technokratickou „kontrolnou“ stranou, ktorá by ostro kritizovala zlé hospodárenie a plytvanie, ako to kedysi robili Slobodní demokrati – namiesto toho, aby bola „ľudovou stranou“ zameranou na sústredenie všetkých spoločenských túžob a sťažností, ako to kedysi robila CDU. V roku 2013 však bola CDU stále dosť silná na to, aby pohodlne zvíťazila. Na oslavnej párty vo volebnú noc, kde oslavovala svoje znovuzvolenie, urobila Angela Merkelová niečo, čo sa odvtedy stalo symbolom hrôzy pre aktivistov AfD. Keď prechádzala cez pódium pred tancujúcim a skandujúcim davom, podali Merkelovej malú nemeckú vlajku. Pozrela sa na ňu s viditeľným odporom a ponáhľala sa k okraju pódia, aby ju skryla pred zrakmi prítomných. Na rozdiel od Anglicka či Talianska sa úplné vystúpenie z Európskej únie nikdy nestalo základnou ambíciou nemeckého populizmu, a to ani v rámci AfD. Merkelovej gesto však vyvolalo rozhorčenie. Začal rásť nový druh nacionalizmu.

Nemecké (a európske) základné pravidlá prijímania žiadateľov o azyl a iných migrantov sa uvoľňovali. V roku 2015 začali do Európy prúdiť tisíce migrantov utekajúcich pred občianskou vojnou v Sýrii. Merkelová stála na čele celej Európy v unáhlenom rozhodnutí prijať stovky tisíc z nich. Wir schaffen das, znelo jej motto: „Zvládneme to.“ K týmto Sýrčanom sa čoskoro pridali oportunistickí migranti z iných moslimských krajín. Merkelová ich očakávala asi 800-tisíc, ale dodnes je ťažké povedať, koľko migrantov vlastne prišlo. Počet obyvateľov Nemecka narodených v zahraničí, ktorý v roku 2014, v predvečer migračnej krízy, dosahoval 8,1 milióna, vzrástol do roku 2022, teda rok po tom, čo Merkelová opustila úrad, na 13,4 milióna. Načasovanie masívneho prílevu nebolo priaznivé. Rok 2015 začal vraždou veľkej časti redakčného personálu časopisu Charlie Hebdo v Paríži, ktorú spáchali islamistickí teroristi, a skončil stovkami sexuálnych útokov v centre Kolína nad Rýnom na Silvestra, z ktorých väčšinu spáchali gangy s „migračným pôvodom“, ako ich oficiálne označili.

Strana AfD bola dobre pripravená riešiť túto krízu, aspoň rétoricky. Pri svojom založení bola koalíciou, ktorá by sa dobre hodila do americkej Republikánskej strany: presadzovala kapitalizmus voľného trhu a inklinovala k vlasteneckým gestám. Avšak, čo pri spätnom pohľade nie je prekvapením, jej sľub „alternatívy“ k nej takmer okamžite prilákal rôznych rebelov, revanšistov a tvrdých konzervatívcov. To bola sláva aj nebezpečenstvo tejto strany. Bernd Lucke považoval imigráciu predovšetkým za ekonomický problém; Frauke Petryová ju považovala za hrozbu pre sociálnu súdržnosť a tvrdila, že akákoľvek strana, ktorá sa nazýva „alternatívnou“, sa bude musieť s masovou migráciou vysporiadať priamo. Strana s tým súhlasila. V roku 2015 Petryová Luckeho vytlačila a začal vzostup AfD. Takisto sa začali veľké spory o jej povesti, ktoré teraz pokračujú vo voľbách v Sasku-Anhaltsku.

V roku 2015 musela strana urobiť voľbu medzi mocou a , čo ju takmer rozdelilo na dve časti. Luckeho stúpenci budovali hobby stranu, ktorá by mohla využiť ekonomiku na získanie lojality malej časti rešpektovanej verejnosti. Petryovej stúpenci budovali hnutie, povstanie. Bola mimoriadne zaujímavým mostom medzi oboma stranami strany – podnikateľkou, ktorá sa cítila ako doma v kozmopolitných mestách západného Nemecka, ale pochádzala z východného Nemecka.

Jej východonemecký pôvod bol dôležitý, pretože migračná kríza mala špecifický, východný rozmer. Východné Nemecko sa vyľudňovalo. Mesto Bitterfeld v Sasku-Anhaltsku napríklad prišlo o polovicu obyvateľstva. Takéto mestá, ktoré dovtedy nepoznali masovú migráciu, sa stali pre úrady atraktívnym miestom na ubytovanie Sýrčanov a Pakistancov, ktorí nepozvaní vtrhli do Nemecka. Zrazu sa nahromadili vo vyprázdňujúcich sa sociálnych bytoch vo východnom Nemecku. Už vtedy pomerne násilnícke východonemecké hnutie Pegida organizovalo protimigračné pochody. (Názov hnutia bol skratkou pre Vlasteneckí Európania proti islamizácii Západu.)

AfD v tejto druhej fáze zvažovala, do akej miery sa má s takýmito hnutiami zosúladiť. Táto debata pomerne prirodzene viedla k predstave verejnosti, že AfD tvorili vlastne dve strany: východná a západná, radikálna a umiernená, strana, ktorá volala po „zodpovednosti“ voči euru, a strana, ktorá bola „posadnutá“ migrantmi, dobrá AfD a zlá AfD. V skutočnosti sa však stalo to, že intelektuálny projekt (aj keď nie všetci jeho členovia boli intelektuáli) sa zo dňa na deň premenil na masovú stranu. Zameranie na výzvu, ktorú euro predstavuje pre národnú suverenitu, ustupovalo zameraniu na národné prežitie.

Stret bol nevyhnutný, lebo projekt AfD sa teraz dostal do konfliktu s najposvätnejšími nemeckými tabu. Týkajú sa toho, ako, alebo dokonca či vôbec, môžu Nemci hovoriť o sebe ako o národe, ako o ľude. Nemecko zostáva krajinou, v ktorej prakticky každému prakticky každá inštitúcia vtĺka do hlavy, že porušenie týchto tabu je to, čo kedysi premenilo ich krajinu na peklo a medzinárodného vyvrheľa. Preto sa Merkelová zamračila a odmietla mávať nemeckou vlajkou: šovinizmus je nebezpečne nezodpovedný. Antipatriotizmus je skutočnou formou nemeckého patriotizmu.

Merkelovej CDU spolu so svojou bavorskou sesterskou stranou, Kresťanskosociálnou úniou (CSU), zohrali takmer ústavnú úlohu pri budovaní nemeckej „opevnenej demokracie“. Franz-Josef Strauss, ktorý dominoval v bavorskej politike od 60. do 80. rokov a sám sa takmer stal nemeckým kancelárom, premenil svoj ultrakonzervativizmus na akúsi cnostnú umiernenosť: „Napravo od Únie,“ povedal, „nemôže existovať žiadna demokraticky legitímna sila.“ Pre Straussa to znamenalo, že CDU a CSU museli byť naozaj, naozaj konzervatívne, pretože žiadne iné zoskupenie nemohlo legitímne zastupovať konzervatívcov. Bol kapitalistom, populistom a tradicionalistom.

Merkelová chápala Straussov výrok spôsobom, ktorý bol diametrálne opačný. Ak boli všetci pravicoví rivali CDU ipso facto nelegitímni, rozumným ťahom z hľadiska teórie hier bolo postupne posúvať stranu doľava. Merkelová zaviedla manželstvá osôb rovnakého pohlavia (hoci sama hlasovala proti nim), postupne zrušila jadrovú energetiku, pozastavila povinnú vojenskú službu a otvorila hranice – v podstate tak presadila program historických oponentov svojej strany. Pre ohrdnutých konzervatívcov Merkelová nevyzerá ako dobromyseľná líderka, ktorá urobila pár chýb. Vyzerá ako najcynickejšia kancelárka v dejinách republiky. (Pozri „Merkel's Country“, First Things, marec 2025.)

Za takýchto okolností je ťažké zamerať sa na AfD. Slovná zásoba, ktorá by strane umožnila zorientovať sa vo vlastných postojoch, nie je ľahko dostupná. Zjednotenie AfD si vyžadovalo roky a tento projekt je dodnes stále dosť kostrbatý.

Mladí ľudia sa hrnuli do AfD. Vytvárali mládežnícke skupiny. Na začiatku volebného roka 2017 predniesol Björn Höcke, mladý učiteľ, ktorý patril medzi prvých členov strany, v Drážďanoch prednášku pre jednu z týchto skupín. Odvtedy sa táto prednáška považuje za súhrn toho, čo je na tejto strane desivé. Höcke, ktorý sa narodil v západnom Nemecku, ale svojím temperamentom je spätý s východom a žije v Durínsku, vyzval na zmenu spôsobu, akým Nemecko spomína na svoju minulosť. Spomenul rekonštrukciu Frauenkirche v Drážďanoch, nasleduje dlhší citát:

„[Bol] to pre nás, vlastencov, záblesk nádeje. S malými iskierkami nemeckého sebauvedomenia. Zatiaľ je to len na povrchu. Zatiaľ je náš duševný stav stále stavom porazeného národa. (...) My Nemci (...) sme jediný národ na svete, ktorý si v srdci svojho hlavného mesta postavil pomník hanby [ein Denkmal der Schande]. Namiesto toho, aby sme nastupujúcu generáciu zoznamovali s veľkými dobrodincami – s renomovanými filozofmi, ktorí zmenili svet, s hudobníkmi, s brilantnými objaviteľmi a vynálezcami, ktorých máme toľko – (...) táto história – nemecká história – je znevažovaná a zosmiešňovaná.“

Niekto, kto sa narodil v anglicky hovoriacom svete v 50. rokoch 20. storočia a kto pozná výpovede svojich otcov a strýkov o tom, o čom bola vlastne druhá svetová vojna, bude týmto prejavom zaskočený. Pamätník hanby, na ktorý sa Höcke odvoláva, je Pomník zavraždeným Židom Európy, dramatické a vážne pole kamenných blokov, ktoré zaberá päť akrov v centre Berlína. Pre niekoho, kto sa narodil v 90. rokoch vo východnom Nemecku, ako napríklad Ulrich Siegmund – a kto je teda oddelený od bohatého kultúrneho dedičstva nielen Hitlerom, ale aj dvoma generáciami komunistickej diktatúry –, sa však potreba opäť nadviazať na to, čo je na Nemecku slávne, zbožné a dobré, môže zdať zúfalá, a Höckeho útok na konvenčné názory pre neho môže byť len nevhodnosťou.

Höcke je radikálny pravicový politik a akoby troll. Napriek svojej energickej rétorike je však aj miestnym politikom – nie je členom spolkového snemu v Berlíne, ale členom durínskeho krajinského snemu v provinčnom Erfurte. Jeho prejav je nejednoznačný v tom, či „hanba“, o ktorej hovorí, sa týka holokaustu alebo jeho nadmerne horlivého pripomínania. Avšak skutočnosť, že jediná nejednoznačná poznámka z deväť rokov starého prejavu jedného politika ešte stále slúži ako dôkaz číslo jedna proti strane, naznačuje, že porušenia kánonov západnej demokratickej slušnosti sú medzi členmi AfD zriedkavé. AfD vedie trinásťstranový „zoznam nezlučiteľnosti“, v ktorom sú vymenované strany a hnutia, ku ktorým jej členovia nemôžu patriť – a ani nemohli patriť v minulosti. Každá strana v Nemecku má takéto pravidlá, ale vzostup AfD môže podkopávať ich účinnosť. V Sasku-Anhaltsku tento rok CDU vyhlásila, že nebude spolupracovať ani s AfD (s podporou 43 percent), ani s Ľavicou (s podporou 13 percent) – čo predstavuje solídnu väčšinu voličov. CDU v podstate žiadala voličov, aby jej dovolili vstúpiť do vlády (akéhokoľvek zloženia), do ktorej sľúbila, že nevstúpi.

Široko publikovaný sociálny vedec Rolf Peter Sieferle zomrel rok pred Höckeho prejavom v roku 2017. Sieferle bol neuveriteľne všestranný. Medzi jeho záujmy patrila environmentálna história baníctva; vzájomné pôsobenie vojny, technológie a politiky od staroveku (téma 1 500-stranovej knihy); a nemecký konzervativizmus na začiatku 20. storočia (teda pred Hitlerom). Ukázalo sa, že táto posledná záľuba nebola len zvedavosťou, ale aj spriaznenosťou. Dve z jeho posmrtných diel, ktoré vyšli v roku 2017, vzbudili pozornosť a (u nepravičiarov) aj obavy, pretože sa zdalo, že ponúka prijateľnejšiu verziu Höckeho stanoviska. Vydavateľstvo Manuscriptum, spojené s kontrariánskym štvrťročníkom Tumult (ktorý sa prezentuje ako „časopis na narúšanie konsenzu“), vydalo Sieferleho dielo Das Migrationsproblem. V ňom Sieferle nasledoval Sarrazina a položil nepríjemnú otázku: Bola masová migrácia zlučiteľná s rozvinutým sociálnym štátom?

Sieferleho ďalšia kniha, Finis Germania, poskytla ešte nepohodlnejšiu odpoveď. Ide o zbierku poznámok čerpajúcich z jeho skoršej práce a zameraných na úpadok nemeckej politickej kultúry, ktorú vydalo vydavateľstvo Antaios v Sasku-Anhaltsku, ktoré je naklonené AfD. Vydavateľstvo založil Götz Kubitschek, sám osebe vynikajúci esejista a teoretik. Kubitschek, ktorý je blízky Höckemu a jeho krídlu strany, vedie ideologické podnikanie mimoriadneho rozsahu: dvojmesačník s názvom Sezession, webovú stránku, na ktorej medzi sebou diskutujú autori dvojmesačníka Sezession a rôzni politici a teoretici, a vydavateľstvo Antaios, ktoré okrem iného vydalo sériu ostro kritických, krátkych kníh rôznej kvality, ktoré často rozoberajú nepreskúmané spoločenské javy alebo predkladajú radikálne historické či politické argumenty. Sieferleho Finis Germania je jednou z nich; v súčasnosti je takýchto kníh asi sto.

Pre Sieferleho bola nemecká kultúra spomienok a pokánia po druhej svetovej vojne, hoci sama osebe obdivuhodná, nevhodná pre nový nebezpečný, globalizovaný svet. Predovšetkým pre túto kultúru nebolo Nemecko schopné povedať „nie“ vlne migrantov, ktorá ho v roku 2015 ohrozovala. Krajina sa pustila do neudržateľného multikultúrneho projektu. Podľa Sieferleho pamätnej frázy „žila morálne nad svoje pomery“. Kniha vyvolala škandál: Finis Germania sa dostala na 9. miesto v rebríčku literatúry faktu mesiaca – čo viedlo k tomu, že sponzori rebríčka prestali knihu publikovať.

Najradikálnejšie zložky nemeckej pravice, sústredené okolo časopisov Sezession a Tumult, teraz nadobudli status predvoja. Začali ovplyvňovať mainstreamové médiá, ktoré by sa možno ani samy neoznačili za blízke AfD. Predtým sa nemeckí čitatelia hľadajúci ideologicky pestrejšiu ponuku obracali na švajčiarsku tlač, ktorá sa nezapájala do snáh o vyrovnanie sa s národnou vinou. Keď sa kedysi konzervatívny Frankfurter Allgemeine Zeitung posunul k progresívnejšiemu postoju v kultúrnych otázkach, nemeckí konzervatívci sa obrátili k Neue Zürcher Zeitung, či dokonca k ešte výraznejšie populistickému časopisu Die Weltwoche so sídlom v Zürichu. Relatívne konzervatívny mesačník Cicero bol založený v roku 2004 s cieľom venovať sa kultúrnym témam a bývalý novinár časopisu WirtschaftsWoche Roland Tichy založil v roku 2014 časopis Tichys Einblick. Tieto periodiká AfD síce nepodporovali, ale ani sa ňou nenechali znepokojovať. Boli znakom doby. Vo voľbách v roku 2017 sa AfD nielenže dostala do parlamentu: získala 94 kresiel.

V nasledujúcom období sa dnešná AfD formovala prostredníctvom série vnútorných bojov, o ktorých sa v tlači takmer nehovorilo. Nástupca Bernda Luckeho, Jörg Meuthen, tiež ekonóm, sa zaviazal oslabiť vplyv Höckeho časti strany. Nebola to len tendencia alebo názorové prúdenie – išlo o organizáciu s názvom Der Flügel („Krídlo“), ktorú Höcke založil v roku 2015 a viedol v spolupráci s bojovným aktivistom hnutia Pegida a členom brandenburského krajinského snemu Andreasom Kalbitzom. Kalbitz bol podľa kolegov z AfD tesnejšie prepojený s extrémistickými sieťami – konkrétne s tou istou organizáciou Heimattreue Deutsche Jugend, z ktorej členstva boli Siegmundovi spolupracovníci v Sasku-Anhaltsku obvinení časopisom Der Spiegel. Podľa nemeckého práva je veľmi ťažké vylúčiť niekoho z politickej strany a bolo náročné na Kalbitza zvaliť vinu za nezrovnalosti. Ako už bolo spomenuté, neonacistická mládežnícka organizácia bola rozpustená v roku 2009, čo bolo už vtedy dávno. Napriek tomu sa ukázalo, že Kalbitz, ktorý sa až do roku 2007 zúčastňoval na podujatiach Heimattreue Deutsche Jugend, túto pravicovú príslušnosť pri podaní žiadosti o členstvo v strane v roku 2013 zatajil. Povedať pravdu by znamenalo zamietnutie.

Kalbitz bol z AfD vylúčený tesným hlasovaním uprostred ostrých vzájomných obvinení. Höckeho organizácia Flügel bola pod dohľadom nemeckých vyšetrovateľov a v roku 2020 ju AfD rozpustila. Meuthen sa stal obeťou tohto vnútrostraníckeho boja. Prišiel o predsedníctvo a v roku 2022 zo strany odišiel. Jeho vylúčenie Kalbitza však môže byť kľúčovým momentom v histórii AfD.

Radikálne hnutia majú tendenciu ďalej sa radikalizovať. Členovia, ktorí veria, že hnutie má ideologickú misiu, sú ochotnejší venovať mu svoje úsilie než pragmatici, a časom sa tento rozdiel prejaví. AfD prechádzala práve takouto radikalizáciou. Ironicky však práve sledovanie zo strany nemeckého štátu posilnilo odolnosť AfD – posilnilo pozíciu pragmatikov, ktorí varovali, že hoci je otvorená ideologická debata príjemná, ak má hnutie vôbec pokračovať, je potrebné dodržiavať určitú slušnosť. Rovnako paradoxne, odstránenie hrozby v podobe Kalbitza nemalo za následok oslabenie ideológie strany. Spolupredsedníčka strany a najlepšia rečníčka Alice Weidelová – ktorá fascinuje verejnosť svojou lesbickou orientáciou, ovládaním čínštiny na konverzačnej úrovni, kariérou v Goldman Sachs a bydliskom vo Švajčiarsku – bola pôvodne kritičkou Höckeho, no v čase federálnych volieb v roku 2025 sa už zmierili.

Tento zvláštny nemecký kontext zvýšil atraktívnosť strany. Keďže jej prežitie závisí od určitých princípov rešpektovania rozmanitosti názorov, AfD sa chtiac-nechtiac stala eklektickým konzervatívnym zoskupením, ktoré toleruje prekvapivo širokú škálu názorov, nielen tých extrémnych.

Tento profil jej umožňuje získať zodpovedajúcu rozmanitosť voličov. Jej príťažlivosť bola zrejmá počas krízy Covid-19.

Covid nebol pre AfD ústrednou politickou témou, no AfD bola jedinou stranou, ktorá sa postavila proti povinnému očkovaniu. Spomedzi európskych krajín neboli nemecké opatrenia ani najdrakonickejšie (toto prvenstvo patrí Španielsku), ani najúčinnejšie (toto prvenstvo si delí Švédsko s nízkou mierou regulácie spolu s niekoľkými ďalšími severskými krajinami). Pravidlá týkajúce sa Covidu však boli zavádzané a presadzované s určitým germánskym svätuškárstvom, a to tak zo strany vlády, ako aj zo strany médií, ktoré ju podporovali. Ľudia, ktorí namietali proti lockdownom, boli označovaní za Corona-leugner, čiže „popieračov“, čo je výraz prevzatý z diskusií o holokauste. Inými slovami, názor na zdravotnú otázku bol prirovnaný k názoru, ktorý by mohol viesť k trvalej diskvalifikácii z verejnej diskusie. Odporcovia lockdownov a ďalší protestujúci sa sami, trochu defenzívne, označovali za Querdenker, teda nekonvenčne zmýšľajúcich ľudí. Niektorí sa dobre vyznali vo vede, iní nie, dôležité však je, že ich bolo veľa. Pod tlakom mainstreamu začali inklinovať k AfD, a to o to viac po voľbách v roku 2021, keď sa SPD vrátila k moci na čele novej koalície a vymenovala svojho nepopulárneho hovorcu pre COVID, Karla Lauterbacha, za ministra zdravotníctva. Vo voľbách minulý rok verejnosť odmietla sociálnych demokratov, vrátila k moci ich historických rivalov, kresťanských demokratov, a za kancelára zvolila Friedricha Merza. Merz však bez SPD nemohol zostaviť vládu. A tak sa vrátili. Na základe 16 percent hlasov dostali sociálni demokrati dôležité ekonomické ministerstvá, kontrolu nad klimatickou politikou a – čo je pre AfD významné – ministerstvo obrany.

Ruská invázia na Ukrajinu v roku 2022 dôkladne narušila nemeckú politiku. V súlade s pacifistickými tradíciami svojej strany sociálnodemokratický kancelár Olaf Scholz váhal s vtiahnutím Nemecka do vojny. No už o niekoľko týždňov neskôr oznámil plán na zbrojenie Nemecka v hodnote 100 miliárd eur. Merz, novozvolený v roku 2025, zašiel ešte ďalej. V kroku, ktorý Nemci považujú za zákerný manéver, využil po svojom zvolení odchádzajúci parlament na to, aby výdavky na obranu preklasifikoval tak, aby nepodliehali pravidlám vyrovnaného rozpočtu, a následne schválil 800 miliárd eur na nové výdavky na zbrojenie a infraštruktúru.

Tieto obrovské výdavky na zbrojenie v historicky pacifistickej krajine s obrovskými domácimi potrebami sa v nadchádzajúcich rokoch takmer určite stretnú s politickým odporom. Nemeckí politici neustále zdôvodňujú svoje výdavky uisťovaním verejnosti, že Vladimir Putin má v úmysle napadnúť a obsadiť rôzne vzdialené európske krajiny – alebo to aspoň urobí, len čo sa mu podarí dobyť primitívne ukrajinské dediny, ktoré už štyri roky vzdorujú Rusku.

Ruská invázia zmenila situáciu strany AfD dvoma spôsobmi. Prvý je ekonomický. V dôsledku amerického tlaku – a následne záhadnej explózie nemecko-ruského plynovodu Nord Stream 2 v prvých dňoch vojny – bolo Nemecko donútené nakupovať drahšiu energiu, z veľkej časti vo forme amerického skvapalneného zemného plynu. Spojené štáty tiež vyvíjali tlak na Nemecko, aby „znížilo riziko“ svojho obchodu, a naliehali na prísnejšie kontroly obchodovania s Čínou. A nemecký automobilový priemysel, ktorý v oblasti elektrických vozidiel prehral konkurenčný boj s Čínou, začal dramaticky upadať, čo viedlo k strate desiatok tisíc pracovných miest. Tento kolaps bol takmer úplne neočakávaný a jeho dôsledky sa rozšírili do mnohých satelitných odvetví, ktoré súvisia s výrobou automobilov. Merzovo zbrojenie je čiastočne spôsobom, ako premeniť niektoré z najmodernejších nemeckých automobilových tovární na zbrojné závody.

Strana AfD má iný prístup: vyzýva na zásadnú revíziu nemeckej energetickej politiky. Od čias kancelárky Angely Merkelovej Nemecko zakázalo jadrovú energiu a investovalo miliardy do veterných elektrární. Teraz má najdrahšiu energiu v Európe. AfD je jedinou stranou, ktorá sľubuje úplné zvrátenie odklonu od jadrovej energetiky, ktorý začal za Merkelovej. Lacná energia je nielen populárna – umožňuje AfD zvaľovať vinu za vysoké ceny benzínu na Stranu zelených – ktorá dominovala politickým diskusiám od pádu Berlínskeho múru až do obdobia pred približne piatimi rokmi – a na sociálnych a kresťanských demokratov, ktorí ich napodobňovali.

Vojna na Ukrajine však ovplyvňuje AfD aj iným spôsobom. Mnohým členom strany sa javí ako prostriedok, prostredníctvom ktorého by konkurenčné strany alebo nadácie za ľudské práva (alebo obidve spolu) mohli hľadať zámienku na jej zákaz. Tino Chrupalla, maliar domov zo Saska, ktorý sa delí o vedenie strany s Weidelovou, zaujal voči vojne rozhodne neutrálny postoj. „On mi nič neurobil,“ povedal Chrupalla minulý rok o Vladimirovi Putinovi – čo je postoj, ktorý oslovuje početnú skupinu nemeckých pacifistov. Pre tradičné strany je však akýkoľvek postoj neagresivity alebo skepticizmu voči motívom USA či Západu „ruským vplyvom“, podobne ako sa americkí politici pred desiatimi rokmi zameriavali na „ruskú kolúziu“. Členovia AfD sa obávajú, že ak by napätie medzi Ruskom a Západom eskalovalo, politici by mohli využiť rôzne mimoriadne právomoci na obmedzenie činnosti AfD. Alebo ju dokonca zakázať.

Vzhľadom na úlohu Ruska pri potláčaní nemeckého nacionalizmu v priebehu uplynulého storočia je sotva logické opisovať AfD ako proruskú aj nemeckú nacionalistickú stranu. Ale všetky ostatné strany to robia. Nadšenie pre oficiálne bránenie činnosti tejto strany alebo jej zákaz zostáva silné, hoci dôkazy o jej „pravicovom extrémizme“ už starnú. Frakcia CDU na čele s klimatickým aktivistom Roderichom Kiesewetterom zhromaždila dôkazy, ktoré by mohli zabezpečiť jej zákaz. V júni Kiesewetter údajne vyhlásil, že sľuby Alice Weidelovej o obnovení vzťahov s Ruskom v prípade víťazstva AfD vo národných voľbách skresľujú celonárodnú diskusiu. Keď minulý november delegácia AfD navštívila Rusko, generálny tajomník CSU Martin Huber ich obvinil z „vlastizrady“. V júni liga na ochranu ľudských práv spriaznená so Stranou zelených zverejnila tritisícstranovú správu zdôvodňujúcu zákaz AfD. Správa sa venovala všetkému od feminizmu až po COVID a vysvetľovala, že mnohé posolstvá tejto strany možno pochopiť len „čítaním medzi riadkami“.

Luigi Pantisano, nový spolupredseda Ľavice, povedal na jar tohto roku pre denník Bild, že nevidí „žiadny rozdiel medzi CDU, ktorá presadzuje fašistickú politiku, a AfD, ktorej členovia sú fašisti“. Ľavica je však v otázkach, ako sú nemecké vzťahy s Izraelom, určite radikálnejšia než AfD. Rôzne strany sa snažia presvedčiť nemeckých voličov, že hlas pre AfD by odradil medzinárodných investorov, hoci Martin Blessing, investičný poradca kancelára, v júni pre denník Handelsblatt uviedol, že investori, s ktorými hovorí, sú viac znepokojení vyvlastňovaním z Ľavice. Je to čiastočne spôsobené tým, že Ľavica podporuje plán vyvlastnenia majetku vlastníkov s veľkým počtom nehnuteľností v Berlíne – mimochodom, ide o veľmi populárny plán, ktorý väčšina berlínskych voličov schválila v nezáväznom referende v roku 2021.

Žiadne víťazstvo AfD v Sasku-Anhaltsku nemôže byť natoľko veľké, aby zaručilo hladký chod tamojšej vlády. Spolková krajina je v zúfalej finančnej situácii a rozpočtové rokovania budú nevyhnutne napäté. Kontrola byrokracie zo strany tradičných strán bude klásť prekážky plánom AfD. V súčasnej politickej klíme treba očakávať drobné porušenia protokolu. Minulú zimu v Berlíne získala SPD súhlas ústavného súdu, keď sa jej delegácia odmietla vysťahovať z druhej najväčšej sály Reichstagu, hoci AfD, druhá najväčšia strana, ju teraz prevyšuje o tridsaťdva kresiel.

Ale zakázať AfD? Na to je už neskoro. Sú príliš veľkí, v Sasku-Anhaltsku získavajú približne dva z piatich hlasov. Existujú už príliš dlho bez toho, aby spôsobili škodu politickému systému. Meinungskorridor – nemecký termín pre rozsah prijateľných názorov – sa príliš rozšíril. A udalosti, ktoré viedli k týmto obmedzeniam slobody prejavu a združovania – hoci sú mimoriadne hrozné – sú príliš ďaleko v minulosti: Počas uplynulých niekoľkých mesiacov, v priebehu volieb v Sasku-Anhaltsku, sa obvinenia z fašizmu vznášali proti kandidátovi, ktorý sa nielenže nenarodil v čase, keď boli pri moci nacisti, ale nenarodil sa ani v čase pádu Berlínskeho múru takmer o pol storočia neskôr.

Bez priamej emocionálnej väzby na svoje najtemnejšie dni sa nemecká verzia demokracie – v ktorej majú určité politické strany ústavné právo podnecovať súd k zákazu iných – stala príliš bizarnou na to, aby sa dala udržať. Harald Martenstein, konzervatívny publicista denníka Welt, ktorý rozhodne nepatrí medzi stúpencov AfD, sa minulú zimu v Hamburgu zúčastnil debaty o tom, či zakázať AfD, a šokoval publikum tým, že túto otázku pohŕdavo vrátil späť svojmu prevažne progresívnemu publiku. „Viete, že sa nesnažíte zabrániť štvrtej ríši, ale len eliminovať svoju politickú konkurenciu,“ povedal Martenstein. „Udržať AfD mimo hry by bola hračka. Stačilo by len vyriešiť pár skutočných problémov.“

Text vyšiel pôvodne v magazíne First Things, vychádza so súhlasom redakcie. Preložil Timotej Dunaj.