Alternatíva pre človeka

Ak k niečomu neexistuje alternatíva, sú to najskôr fyzikálne zákony. Inak môže byť čokoľvek inak, než to je, keď sa zistí, že to, ako to je, je nesprávne. V politike je to logicky opozícia, ktorá ponúka alternatívu, zatiaľ čo ten, kto vládne, tvrdí, že alternatíva k tomu, čo robí, a predovšetkým k tomu, čo nerobí, neexistuje. 

K tomu, čo sa deje v Nemecku, alternatíva najskôr existuje, inak by Alternatíva pre Nemecko nebola najsilnejšou stranou v celoštátnych prieskumoch a nevyhrala by drvivým spôsobom regionálne voľby.

V Nemecku pribúda ľudí, ktorí majú pocit, že sa im nedarí dobre, pretože to s Nemeckom ide objektívne od desiatich k piatim. Stále je však v Nemecku aj dosť ľudí, ktorým neprekáža, že sa Nemecku nedarí dobre, pretože oni sa vďaka tomu majú dobre. 

Reč nie je o diskrétnej elite, miliardároch, s ktorými sa bežný občan nikdy nestretne a ktorí sa nikdy nestretnú s bežným občanom. Extrémne bohatých ľudí nikdy nie je dav. O to, aby sa spoločnosti nedarilo, sa stará servisná elita. To sú všetci tí výkonní riaditelia, manažéri, makléri, developeri, právnici, médiá či politici, ktorí spravujú záujmy diskrétnej elity (niekedy bez toho, aby to tušili) a za poskytovaný servis sú platení.

Nie je úplne jasné, čo možno očakávať od alternatívy na nemecký spôsob, ale servisná elita sa k nej zatiaľ nehlási. Je to zrejmé z komentárov typu „veľká časť obyvateľov opäť považuje xenofóbnych nacionalistov za prijateľných“ alebo „Sasko-Anhaltsko volilo tak pravicovo extrémisticky ako žiadna iná spolková krajina pred ním“. Volebný výsledok, ktorý nezodpovedá nastaveniu systému, je systémovým problémom, problémom, s ktorým si systém musí poradiť, nie ho akceptovať.

Aké alternatívy sa ponúkajú všeobecne? Alternatívou k demokratickej totalite je názorová pluralita, alternatívou k cenzúre je sloboda, alternatívou k euru je marka, alternatívou k vojne s Ruskom je obchodovať s Ruskom. Čokoľvek z povedaného je pre servisnú elitu prijateľné, ak z toho môže profitovať jej „zamestnávateľ“, teda diskrétna elita. Ak alternatíva nie je kompatibilná so systémom, nie je ani žiaduca. Zostane politickým programom, ktorý sa do praxe nepresadí.

Komentovať regionálny volebný výsledok ako zemetrasenie je prehnané. Veľké nádeje ani veľké obavy sa nenaplnia. Je na to príliš neskoro, respektíve príliš skoro. A hlavne, systém je stabilnejší, než vyzerá. Je to totiž konzumná demokracia, v ktorej naprostá väčšina ľudí rieši, čo chce mať, nie kým chce byť. Je to tak festovné a súčasne banálne existenciálne nastavenie, že sa o ňom nehovorí. 

Dôsledkom mlčania o prízemnom konzumerizme je potom optický klam, keď sa zdá, že spoločnosť sa sporí o vznešené hodnoty, politické ideály a všelijaké ľudskoprávne dilemy. Navonok sa vedú spory o tom, do akej miery má byť spoločnosť industriálna či zelená, progresívna alebo konzervatívna, národná či multikultúrna, militaristická či pacifistická, ale ide o spory, v ktorých niet víťaza. Akademicky sa vedú reči, zatiaľ čo spoločenský pohyb je zo všetkého najviac zotrvačný.

Alternatíva, ktorú má zmysel zvažovať, je individuálna revolta voči konzumnej demokracii. Nie je to nič nové pod slnkom. Dilema mať, alebo byť sprevádza človeka počas celej jeho histórie. Konzum je nepovinný. Je to pasca, ktorá je nastražená ledabolo, pretože sa ponúka ako príležitosť. 

Alternatíva k pohodlnej poslušnosti tu však je. Je to nepohodlná sloboda. Konzumná demokracia ju má v ponuke, aby jej nebolo možné vyčítať obmedzené portfólio.