Komodor britského loďstva: Proti ruským raketám sa nedokážeme brániť

V pondelok 25. augusta počas návštevy Kyjeva britský premiér Andy Burnham oznámil, že Spojené kráľovstvo poskytne Ukrajine utajené technické výkresy na výrobu svojej riadenej strely SCALP (variant strely Storm Shadow), a to výslovne na účely úderov na veľkú vzdialenosť hlboko do ruského územia. „Rusko by nemalo mať žiadne pochybnosti o našom odhodlaní. Nevzdáme sa, kým nedosiahneme spravodlivý a trvalý mier,“ uviedol Burnham v zverejnenom vyhlásení. V reakcii na to hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Marija Zacharovová povedala, že Spojené kráľovstvo „si zahráva s ohňom“, a vydala nasledujúce vyhlásenie: „Akékoľvek britské vojenské zariadenia a výzbroj, nachádzajúce sa tak na území Ukrajiny, ako aj za jej hranicami, sa môžu stať legitímnymi cieľmi v reakcii na ukrajinské údery na ruské územie s použitím britských zbraní. Tí, ktorí sa podieľajú na vojnových zločinoch vrátane akcií zameraných na naše civilné obyvateľstvo, budú potrestaní úmerne k svojim činom.“

Z ruského pohľadu nie je Zacharovovej zmienka o „vojnových zločinoch“ prehnaná. V posledných mesiacoch Ukrajina zintenzívnila útoky na nechránenú civilnú infraštruktúru – najmä v kontexte „40-dňovej vplyvovej operácie“, ktorú koncom júna ohlásil prezident Zelenskyj. Podľa „ukrajinských úradníkov oboznámených s plánovaním“ bola operácia zameraná hlavne na to, „aby Rusi priamo pocítili dôsledky vojny s cieľom ovplyvniť [ruské] voľby v septembri“. V súlade s tým boli tieto a ďalšie nedávne útoky v Rusku – či už oprávnene, alebo neoprávnene – široko interpretované ako teroristické útoky na civilistov s použitím zbraní dodaných Západom, a teda ako úmyselné vojnové zločiny, na ktorých sa Západ priamo podieľa.

Zdá sa, že táto udalosť vyvolala zlom v postoji Ruska k vojne – a to tak medzi verejnosťou, ako aj v politických kruhoch –, pričom prezident Putin nedávno vyhlásil, že 40-dňová ukrajinská kampaň „otvorila Pandorinu skrinku“. Ruské útoky na ukrajinskú infraštruktúru – najmä v Kyjeve, Odese a ich okolí – sa dramaticky zintenzívnili a hrozí, že zničia už aj tak kolísajúce hospodárstvo. A s eskaláciou napätia s Európou už možnosť priamych ruských útokov na ciele európskeho vojenského a obranného priemyslu – najmä na tie, ktoré sú spojené s dodávkami zbraní na Ukrajinu – nevyzerá byť nepravdepodobná.

Postoje na európskej strane sa tiež vyhrocujú, najmä medzi takzvanými krajinami „E3“ – Veľkou Britániou, Francúzskom a Nemeckom –, ktorých militantná rétorika sa zintenzívnila. Francúzsky prezident Macron nedávno varoval, že „je jasné, že krajiny NATO sa stanú terčom“ Ruska, a vyhlásil, že Európania sú pripravení brániť slobody kontinentu „ak bude treba, aj za cenu krvi“. A nemecká vláda oznámila nové plány na arzenál rakiet s dlhým doletom v hodnote 12 miliárd eur s výslovným cieľom „odradiť“ Rusko. Po prvý raz od najnapätejších okamihov studenej vojny sa zdá, že priamy konflikt medzi NATO a Ruskom je celkom reálny.

Ale ako by taká vojna vlastne vyzerala? Bola by Európa schopná brániť sa proti ruskému raketovému útoku? Zapojili by sa do toho Američania? Aké by boli dlhodobé ekonomické dôsledky? Aby som sa pokúsil získať lepší prehľad o tom, čo by takáto katastrofálna vojna znamenala pre Európu – a ako by sa jej dalo zabrániť – rozprával som sa so Steveom Jermym, komodorom Kráľovského námorníctva vo výslužbe, ktorý sa špecializuje na protivzdušnú obranu a pôsobil na najvyšších úrovniach britskej vlády v oblasti tvorby politiky. Od odchodu do dôchodku intenzívne pracoval v sektore pobrežnej energetiky – stal sa tak akýmsi expertom na otázky energetiky a jej prepojenia s vojnou a geopolitikou – a napísal knihu o vojenskej stratégii. Nedávno publikoval dva články, ktoré sa priamo týkajú otázky potenciálnej vojny medzi NATO a Ruskom: The Coming War with Russia (Nadchádzajúca vojna s Ruskom) – v ktorom podrobne opisuje nielen pravdepodobné bezprostredné dopady takejto vojny na Európu, ale aj jej dlhodobé sociálne a ekonomické následky – a The Spirit of Westphalia (Duch Vestfálska), v ktorom rozoberá zmenu smerovania, ktorá je naliehavo potrebná, ak sa má Európa vyhnúť tomuto potenciálne katastrofickému scenáru.

Aký je váš názor na nedávne oznámenie Andyho Burnhama, že Spojené kráľovstvo poskytne Ukrajine utajené plány na výrobu rakiet s dlhým doletom, ktoré by mohli zasiahnuť hlboko do územia Ruska? Zvyšuje to pravdepodobnosť, že by NATO a Rusko mohli skončiť v priamej vojne?

Určite to zvýši pravdepodobnosť vojny. Ak poviete Rusom, že Ukrajine skutočne poskytujete technické výkresy, pomocou ktorých na nich môže zaútočiť, a očakávate, že budú nečinne sedieť a nič nerobiť, máte hlavu v oblakoch. Andy Burnham je, samozrejme, nováčikom vo funkcii premiéra a mám podozrenie, že jednoducho reaguje na pokyny, ktoré mu dal establišment. Zdá sa však, že establišment buď nerozumie riziku pre Veľkú Britániu, ktorému ju týmto krokom vystavuje, alebo ho ignoruje. Platí to aj pre krajiny E3 (Nemecko, Británia a Francúzsko). Zdá sa, že žiadna z týchto krajín týmto rizikám nerozumie. Myslím si, že je to čiastočne dôsledkom toho, že Západ sa riadi politickým naratívom, zatiaľ čo Rusi sa riadia vojenskou stratégiou.

Porozprávajme sa o týchto rizikách. V júli ste napísali článok, ktorý vykresľuje dosť desivý obraz toho, čo by priama vojna medzi NATO a Ruskom mohla znamenať pre Európu a aké by pravdepodobne boli jej dlhodobé dôsledky. Napriek tomu európski lídri naďalej hrozia Rusku budúcou vojnou. Mohli by ste nám to trochu priblížiť?

Nuž, najprv by som mal ujasniť, že ide o scenár, nie o prognózu. Ale áno, vyhlásenia zo strany Európanov sú neuveriteľne bojachtivé. Keď Kaja Kallasová otvorene volá po rozpade Ruska, kto môže obviňovať Rusov, že sa cítia byť ohrození? Predpokladom tohto článku je teda to, že namiesto toho, aby Rusi nečinne čakali do roku 2030, keď Európa tvrdí, že bude pripravená na vojnu – hoci pochybujem, že sa do tej doby stihneme pripraviť –, rozhodnú sa reagovať. Nie tak, že sa naplno vrhnú do vojny, ale tak, že urobia niečo, čím Západu preukážu, že to myslia vážne. A zrejmé riešenie by pre nich bolo použiť hypersonické alebo konvenčné balistické rakety na útok na zariadenia na výrobu zbraní v Británii, Francúzsku a Nemecku – troch krajinách, ktoré stoja na čele tohto úsilia. A ak k tomu dôjde, nebude možné sa proti týmto raketám brániť. Ako bývalý príslušník protivzdušnej obrany – bol som kapitánom torpédoborca protivzdušnej obrany – túto oblasť poznám naozaj dobre. A proti týmto zbraniam sa brániť nedokážeme.

Ak by teda Rusko zaútočilo na Veľkú Britániu, Francúzsko a Nemecko, nespúšťa to článok 5 Severoatlantickej zmluvy? A nezapojili by sa do toho Američania?

Áno, ďalším predpokladom tohto článku je, že sa aktivuje článok 5. Ale, samozrejme, ak sa nedokážeme brániť proti týmto zbraniam – a ani zvyšok NATO sa nedokáže brániť proti týmto zbraniam – a keď vezmeme do úvahy postoj Američanov po ich skúsenostiach v Iráne – potom je článok 5 Severoatlantickej zmluvy v skutočnosti dosť bezvýznamný. V skutočnosti je bezvýznamný. A nemyslím si, že každý člen NATO sa bude chcieť zapojiť. Článok 5 nevyžaduje, aby krajiny skutočne reagovali ozbrojenou silou proti Rusku – vyžaduje len, aby prijali akékoľvek opatrenia, ktoré považujú za potrebné. Mám silný pocit, že Američania sa do toho nebudú chcieť zapojiť. A čo sa týka Európy, ak sa na to pozriete z hľadiska vlastných národných záujmov – vezmime si napríklad Španielsko – prečo by ste sa chceli zapojiť do vojny medzi Ruskom na jednej strane a Francúzskom, Nemeckom a Veľkou Britániou na strane druhej?

Ak je teda vaše uvažovanie správne a proti Rusku nebude bojovať zjednotené NATO, a ak sa do toho nezapoja Spojené štáty – ale k tomu sa ešte vrátime –, čo v tom momente urobia Francúzsko, Nemecko a Veľká Británia?

Ďalším krokom vo vojne teda bude, že po týchto útokoch bude panovať veľké pobúrenie – a toto pobúrenie bude skôr v politických kruhoch než medzi ľuďmi, ktorí nemajú úplný prehľad o tom, čo sa deje, a nerozumejú, čo viedlo k tejto vojne. Ale pre toto pobúrenie sa krajiny E3 rozhodnú reagovať. A jediný spôsob, ako to môžu urobiť – pretože nemajú iné sily, ktoré by to dokázali – je prostredníctvom vzdušných síl. Aj vzdušné sily však majú výrazné obmedzenia. Nemáme strategické bombardovacie kapacity na to, aby sme urobili to, čo nám práve urobili Rusi. Museli by to teda byť vzdušné sily. A hoci vzdušné sily disponujú ďalekonosnými strelami, budú sa musieť dostať dosť blízko k Rusku, v skutočnosti nad ruské územie, aby mohli tieto sily využiť.

Hovoríte teraz o pilotovaných lietadlách, správne?

Áno, a predpokladám, že utrpia značné straty. Ak sa teda do Ruska rozhodnete vyslať, povedzme, F-35-ky, vystavujete tieto zbrane pravdepodobne najdôkladnejšie vycvičeným systémom protivzdušnej obrany na svete. A videli sme, aké ťažké to bolo pre Američanov, dokonca aj proti Iránu. Neviem, koľko amerických lietadiel skutočne operovalo nad Iránom, ale predpokladám, že väčšina z nich operovala z okrajových oblastí Iránu, nie hlboko nad iránskym územím. Preto by sme nad Ruskom utrpeli straty. V tej fáze sa Rusi rozhodnú, že ak na nich zaútočíme, budú reagovať. A sú schopní reagovať. Nie pozemnými silami – nemajú dôvod reagovať pozemnými silami. Môžu však využiť strategické bombardovacie kapacity, aké používajú na Ukrajine, a urobiť to isté krajinám E3.

A na aké ciele by sa v týchto krajinách zamerali?