Ľudské štíty
Vojna má svoje pravidlá. Keď však začne ísť o víťazstvo, mnohé z nich prestávajú platiť. A civilisti sa z chránenej skupiny ľahko stanú súčasťou bojiska.
Vojna je peklo a v pekle sa dodržiavanie pravidiel fair play vymáha len veľmi ťažko. Dohovory o zákaze niektorých zbraní či munície alebo dohovory o ochrane civilistov sa uzatvárajú v čase mieru. Keď však príde vojna, každý sa predovšetkým snaží vyhrať, a preto sa riadi heslom, že účel svätí prostriedky.
Od dohody o zákaze protipechotných mín odstupujú tí signatári, ktorí sa ocitnú vo vojne, alebo tí, ktorí sa na vojnu pripravujú. Dnes napríklad protipechotné míny pripadajú ako dobrý nápad nielen Rusom a Ukrajincom, ale aj Poliakom, Litovcom, Lotyšom, Estóncom a Fínom. Podobné to je s kazetovou muníciou. Rusi aj Ukrajinci sú radi, že ju nestihli zošrotovať. Vojnovým zločinom podľa dohody z roku 2010 je napokon iba jej použitie v obytných oblastiach. Ak sa civilisti pripletú niekam, kde si rozložili tábor vojaci, dohoda je im platná ako mŕtvemu kabát.
A potom je tu vojnový zločin, ktorým je podľa Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu využívanie ľudských štítov. Myslí sa tým úmyselné rozmiestnenie civilistov alebo vojnových zajatcov do blízkosti vojenských cieľov, aby to nepriateľa odradilo od útoku. Existuje však aj inovácia – rozmiestnenie vojenských cieľov medzi civilistami. Keď potom niekde medzi rodinnými domami vybuchujú uskladnené delostrelecké náboje, letecké bomby či rakety, ako sa to dnes bežne deje na Ukrajine, civilisti sa logicky sťažujú na diskomfort.