Rusi už takmer nepretržite útočia na Kyjev a infraštruktúru Ukrajiny
Keby niekto ako ja vystúpil v televízii a povedal to, čo povedal Netanjahu, obvinili by ma z antisemitizmu alebo z toho, že som konšpiračný teoretik.
Otázka k Ukrajine. Blíži sa podľa vás vojna na Ukrajine ku koncu?
Záleží na tom, čo myslíte pod „blíži sa“. Ak sa pýtate, či sa skončí v priebehu najbližších dvoch alebo troch mesiacov: Nemyslím si. Skončí sa do konca roka alebo na začiatku budúceho roka? Existuje reálna možnosť, že to tak bude. To, čo sa skutočne zmenilo, nie je ani tak to, čo sa deje priamo na bojisku, hoci vývoj na bojisku sa jednoznačne uberá v prospech Ruska a proti Ukrajine.
Myslím si však, že vzdušná vojna v tomto momente nabrala rozhodujúci obrat v prospech Ruska. A začalo to tým, že Rusi v podstate premenili Ukrajinu na vnútrozemskú krajinu tým, že jej znemožnili vyvážať poľnohospodárske alebo priemyselné tovary z prístavov na Čiernom mori. Ukrajina už jednoducho nemôže využívať Čierne more. To má na ukrajinské hospodárstvo ničivé dôsledky.
Zároveň je celkom jasné, že Rusi teraz takmer nepretržite útočia na mestá ako Kyjev a rýchlym tempom ničia infraštruktúru. Je to naozaj pozoruhodné. Rusi vyhlásili, že v nasledujúcich týždňoch zničia celú energetickú infraštruktúru na Ukrajine. Rusi spôsobujú ukrajinskej ekonomike obrovské škody, čo výrazne sťaží jej schopnosť pokračovať vo vojne, najmä ak k tomuto základnému faktu pridáme fakt, že Rusi si na bojisku vedú každým dňom lepšie.
Na budúci týždeň máme vy, ja a niektorí naši kolegovia v pláne stráviť nejaký čas s ruským ministrom zahraničných vecí Sergejom Lavrovom. Čo sa profesor Mearsheimer plánuje spýtať ruského ministra zahraničných vecí?
No, nie som si celkom istý. To je veľmi zaujímavá otázka. Chcel by som mu položiť množstvo otázok. Akú otázku by ste mu položili vy?
Ako by ste definovali víťazstvo? Ako definujete, kedy to skončí? Nie na základe kúska papiera. Musí Zelenskyj zomrieť? Musí Kyjev zhorieť? Poviem vám, spýtal som sa Alastaira a on povedal: „Ako by ste ukončili provokácie EÚ voči Rusku?“ Spýtal som sa Larryho Johnsona a on povedal: „Môžete veriť Donaldovi Trumpovi ako vyjednávačovi?“ Tak som si povedal, že sa spýtam aj vás, John. Viem, že budeme mať čas o tom hovoriť, než k tomu dojde. Len ma zaujíma, či nemáte pálčivú otázku, ktorú by ste mu hneď chceli položiť. Ak tak budú chcieť, aby sme im tie otázky poslali vopred. Už s tým mám skúsenosti.
Otázka, ako to všetko skončí, je určite zaujímavá. Veľmi ma zaujíma otázka, aké sú územné ciele Ruska. Zaujímajú sa Rusi len o znovuzískanie celého územia v štyroch oblastiach, ktoré teraz anektovali, alebo sa snažia obsadiť aj Odesu, Charkov a ďalšie oblasti medzi nimi? Bolo by veľmi zaujímavé to vedieť. A tiež, plánujú mať kontrolu nad tým, kto bude politicky vládnuť v tom, čo zostane z Ukrajiny? Je tu jednoducho množstvo otázok, ktoré treba položiť. Mimochodom, nie som si istý, či na ne odpovie.
Neviem, v akom formáte sa s ním budeme rozprávať, či to bude koktailová párty alebo formálna diskusia s otázkami a odpoveďami za stolom, ako to bolo naposledy, keď som tam bol, a jeho odpovede trvali od 10 do 40 minút. Takže to nebude rozhovor, aký vedieme my dvaja. Prejdem na inú tému, môj priateľ a bývalý kolega Tucker Carlson sa rozzúril pri myšlienke, že prezident Trump by mohol vážne zvažovať použitie jadrových zbraní v Iráne, a reagoval veľmi ostro:
„Spojené štáty sú však krajinou, o ktorej si väčšina Američanov nikdy nepredstavovala, že by vážne zvažovala odpálenie jadrových zbraní na inú krajinu, pokiaľ by nebola najprv napadnutá. Je však faktom, že sa to teraz zvažuje. A nielenže sa to zvažuje, ale v Pentagóne to bolo navrhnuté aj písomne. Správy z posledných dvoch týždňov naznačujú, že počas stretnutí v Pentagóne o tom, ako reagovať na Irán v súčasnom konflikte, bola nadhodená možnosť, alternatíva použitia takzvaných taktických jadrových zbraní, čo sú v podstate jadrové zbrane odpálené vo väčšej výške alebo s menšou silou, ale stále sú to jadrové zbrane, a že v Pentagóne prebehli diskusie o ich použití. A my sme tu, aby sme potvrdili, že je to absolútna pravda. Nielenže prebiehali diskusie o použití jadrových zbraní, taktických jadrových zbraní proti ostrovu Chárk alebo Krompáčovej hore (Pickaxe mountain) či rôznym miestam v Iráne, súčasťou týchto diskusií boli aj prezentácie, čo znamená, že niekto na obrazovku počítača napísal: ‚Možno by sme mali použiť jadrové zbrane vo vojne, ktorú sme začali z dôvodov, ktoré nemajú nič spoločné s národnou bezpečnosťou ani národnými záujmami Ameriky.‘ Človek by si myslel, že v tom momente by sa stretnutie zastavilo a osoba, ktorá stretnutie viedla, by povedala: ‚Kto to napísal? Kto to navrhuje? Kto vlastne napísal na obrazovku po anglicky myšlienku, že by sme v Perzskom zálive použili jadrové zbrane?‘“
V tejto situácii sa dnes nachádzame, profesor.
Áno. Nemyslím si, že vážne zvažujú použitie jadrových zbraní. Túto otázku nastolil najmä prezident Trump a objavili sa rôzne správy v médiách, ktoré to potvrdzujú. Ale nemyslím si, že by sme použili jadrové zbrane, pretože by to nebolo v našom záujme.
Tucker ale pozabúda na to, aké bezohľadné sú Spojené štáty. Je dosť šokovaný, že by sme vôbec uvažovali o niečom takom, pretože je to také strašné. Ale Spojené štáty sú jedinou krajinou v dejinách sveta, ktorá zhodila jadrové zbrane na inú krajinu. To sme urobili v auguste 1945 proti Japonsku. Mimochodom, ešte predtým, ako sme zhodili tie jadrové zbrane na Hirošimu a Nagasaki, sme na Japonsko zhadzovali zápalné bomby. A počas prvej noci, keď sme bombardovali Tokio, z 10. na 11. marca 1945, sme v Tokiu zabili viac ľudí, ako ich zahynulo v Hirošime alebo Nagasaki.
Je tu aj bombardovanie Drážďan, príkladov je veľa.
Áno. Takže ak by pre nás malo vojenský zmysel použiť jadrové zbrane proti Iránu, stavil by som sa, že by sme ich použili. Neobhajujem to. Len hovorím, že by ste nemali podceňovať, aké bezohľadné sú Spojené štáty. A mimochodom, Iránci to chápu. Nedávno som dostal e-mail od svojho priateľa z Iránu. Má umiernené politické názory. Povedal mi, že bol dosť šokovaný rozsahom škôd, ktoré sme v Iráne spôsobili od 28. februára našimi útokmi na nemocnice, školy, civilné budovy, hasičské stanice a policajné stanice. Keď som si prečítal jeho e-mail, vôbec ma to neprekvapilo, lebo tak Spojené štáty fungujú. Keď Spojené štáty použijú vojenskú silu, robia to neuveriteľne bezohľadným spôsobom. A pokiaľ ide o použitie jadrových zbraní, opäť, ak by to malo vojenský zmysel, Spojené štáty by to urobili.
A víťazi nie sú stíhaní za vojnové zločiny. Občas ani porazení – Vietnam, Irak – nie sú stíhaní za vojnové zločiny.
Posuniem tému, prečo americká armáda stále podniká útoky na Irán, keď prezident 40- až 50-krát vyhlásil, že Spojené štáty vojnu už vyhrali?
Je zrejmé, že americká armáda od najvyšších veliteľov až po radových vojakov nemá veľký záujem o obnovenie kampane typu oko za oko. Tá sa však opäť rozbehla po nedeľňajšom americkom útoku. Predpokladám, že za znovuobnovením kampane stoja prezident Trump a jeden alebo dvaja z jeho blízkych poradcov, ktorí to podporili, ale podľa mňa to nedáva veľký zmysel.
Túto hru oko za oko sme už hrali – vlastne trvala takmer celý júl – a nakoniec sme s ňou koncom júla prestali, pretože nikam neviedla. Nedokázali sme vyvinúť žiadny významný nátlak na Iráncov a nemalo zmysel v tom pokračovať, najmä ak zohľadníme, že sme míňali cennú muníciu. Armáda bola nadmieru spokojná, keď sme tú kampaň ukončili.
Mimochodom, práve v nedeľnom vydaní denníka Washington Post ste mohli vidieť veľký článok, v ktorom sa píše, že armáda nechce znovu spustiť vojnu ani vojenskú kampaň v Perzskom zálive proti Iránu, pretože by to spotrebovalo cennú muníciu, ktorú si nemôžeme dovoliť míňať. Nie je jasné, čo sa tu vlastne deje.
Tá fotka Peta Hegsetha nie je vytvorená umelou inteligenciou. Je to naozaj on, nahnevaný, so zaťatými zubami, pretože nejaký insider odhalil to, čo podľa neho verejnosť nemá právo vedieť – že naše vojenské zásoby sú na nebezpečne nízkej úrovni a vojenskí velitelia si to uvedomujú. Takto sa k tomu vyjadril hovorca ministerstva obrany – kedysi pracoval vo Fox News, keď som tam bol aj ja – Sean Parnell:
"Zverejniť prísne tajné hodnotiace správy z knihy rozkazov ministra obrany je zločin. Je to zrada ozbrojených síl a veľa z toho, čo zverejnili, je nepresné."
Týmto ľuďom sa nepáči, keď verejnosť zistí, čo sa deje, a vyhrážajú sa trestným stíhaním tých, ktorí tieto informácie zverejňujú. Sú vôbec utajené? Ak generál Caine povie ministrovi Hegsethovi: „Počuj, Pete, dochádza nám munícia typu XYZ, pravdepodobne by sme ju nemali používať,“ a niekto iný to náhodou zachytí a zopakuje to médiám, dopúšťa sa tá osoba trestného činu?
Nie, za týchto okolností je odpoveď jednoznačne nie. Generál Caine povedal ešte pred začiatkom vojny a opakoval to aj po jej začatí, že nemáme dostatok munície, že musíme byť veľmi opatrní a že musíme obmedziť naše vojenské operácie. Takže ľudia vo vnútri armády na najvyšších pozíciách otvorene hovorili veci, o ktorých včera informoval Washington Post. Faktom však je, že to, čo včera uverejnil Washington Post, vychádzalo z prísne tajného dokumentu. Takže niet pochýb o tom, že ten, kto to vyniesol von, porušil pravidlá alebo zákon. Keď si uvedomíte, čo sa v takomto oficiálnom dokumente skutočne uvádzalo, a keď zistíte, že velitelia všetkých troch hlavných zložiek – armády, námorníctva a letectva – ako aj najvyšší velitelia európskeho, tichomorského a latinskoamerického veliteľstva boli všetci za to, aby sa neobnovili vojenské operácie proti Iránu, má to naozaj veľkú váhu.
Aká kolosálna chyba to bola zo strany Spojených štátov a Izraela, že hneď na začiatku zavraždili ajatolláha Chámeneího?
Bola to obrovská chyba v tom zmysle, že po prvé, bola nemorálna. Vraždenie civilných vodcov je jednoducho niečo, čo sa nerobí. Po druhé, bolo isté, že to povzbudí iránsky ľud k zjednoteniu okolo ich vlajky. A ak je jedným z vašich hlavných cieľov zmena režimu a dúfate, že táto zmena režimu bude výsledkom ľudového povstania, vtrhnutie do krajiny, dekapitácia režimu a zabitie civilných vodcov bude mať presne opačný účinok. A po tretie by som chcel povedať, že je celkom jasné, že Iránci sú odhodlaní pomstiť sa, a v tejto chvíli sa zdá, že ich pomsta je zameraná hlavne na Izraelčanov, nie na Američanov, ale mohla by byť zameraná aj na Američanov. Napríklad je celkom jasné, že Iránci mali na hlavu Mikea Pompea vypísanú odmenu, keďže ho považovali za človeka zodpovedného za atentát na generála Solejmáního v roku 2020. Keď zavraždíte zahraničných vodcov, v mnohých prípadoch existuje možnosť odvetného úderu.
Kto dnes kontroluje Hormuzský prieliv?
Je celkom jasné, že Iránci ovládajú väčšinu Hormuzského prielivu. Je pravda, že Američania každý deň cez Hormuz dostávajú niekoľko lodí. To sa skutočne deje. Iránci teda nemajú úplnú kontrolu, ale vo všeobecnosti majú Hormuz pod kontrolou. Hormuzským prielivom pred začiatkom vojny, pred 28. februárom, prechádzalo každodenne približne 130 lodí. Odvtedy sme dosiahli bod, keď každý deň prechádza Hormuzom pravdepodobne asi 8 až 11 lodí. To je drastický pokles. A to Iránci niektoré z týchto lodí púšťajú.
Ak si túto problematiku pozorne naštudujete, je celkom jasné, že Iránci prečerpávajú ropu do irackých tankerov a potom týmto irackým tankerom umožňujú preplávať cez Hormuz. Okrem toho Iránci v niektorých prípadoch púšťajú tankery alebo nákladné lode, ktoré smerujú do Číny alebo do iných krajín, ktoré majú s Iráncami zmluvy a udržiavajú s nimi priateľské vzťahy. Iránci teda niektoré lode púšťajú, nám sa zopár lodí darí prekĺznuť, ale ide o drastický pokles v porovnaní s počtom lodí, ktoré prechádzali pred 28. februárom.
Trump v nedeľu povedal pár podivných vecí. Napríklad: „Hneď ako vyhráme vojnu,“ hoci už asi 40- až 50-krát povedal, že sme ju už vyhrali. Potom povedal: „Máme úplnú kontrolu. Povedal by som, že takmer úplnú.“ Tým mal na mysli Hormuzský prieliv. Ako môžu tieto lode preplávať cez Hormuz, ak nemajú poistenie, ako si môžu zariadiť poistenie, ak tam sú míny, a ako môžu Spojené štáty tvrdiť, že blokujú Hormuzský prieliv, keď je americké námorníctvo vzdialené 400 až 600 námorných míľ? Ale najprv citát Trump z nedele:
„Iránci sú veľmi násilní a zlí ľudia. (...) Infláciu som z veľkej časti vyriešil. Mimochodom, ceny benzínu pôjdu dole, ceny ropy pôjdu dole ako raketa letiaca opačným smerom, hneď ako tú vojnu vyhráme, hneď ako ju dokončíme. Už teraz, viete, máme úplnú kontrolu. Povedal by som, že takmer úplnú. Mohlo by to byť nepríjemné, ale kontrolujeme Hormuzský prieliv. Vyčistili sme ho od všetkých mín. Viete, teraz tam žiadne míny nemáme. Máme všetky medzinárodné... Zbavili sme sa ich takmer bez pomoci iných krajín.“
Dobre. Kam smerujeme?
Neviem, kde začať. Pokiaľ ide o blokádu, tá je naozaj impozantná. Máme dostatok lodí na pokrytie blokádovej línie. Či dokážeme túto blokádu udržať dlhodobo, je už iná otázka, pretože opotrebovanie námorníctva v dôsledku tejto blokády je značné. Ale momentálne máme dosť lodí. To neznamená, že sem tam nejaký iránsky tanker neprekĺzne, ale myslím si, že vo všeobecnosti aj Iránci pripúšťajú, že blokáda je celkom úspešná. Tvrdenie prezidenta Trumpa, že kontrolujeme Hormuzský prieliv, je ale absurdné.
Jeho slová, že sme vyhrali, alebo takmer vyhrali, alebo sme na pokraji víťazstva vo vojne – nech to už sformuluje akokoľvek – je tiež absurdné. Ako som už mnohokrát povedal, do vojny sme vstúpili so štyrmi cieľmi. Nedosiahli sme ani jeden z týchto cieľov. Máme skóre nula ku štyrom. A navyše sme na tom horšie ako pred vojnou, pretože Iránci teraz v podstate úplne uzavreli Hormuz. Opäť, zopár lodí sa cezeň dostane, veľa ich však nie je. Navyše sme zruinovali našu aliančnú štruktúru v Perzskom zálive a základne, ktoré sme tam mali, boli tiež zničené.
Neviem, ako by tie londýnske poisťovne mohli poistiť akýkoľvek tanker, ktorý by mohol naraziť na mínu, byť napadnutý Iráncami alebo zablokovaný Američanmi. Neviem, ako by majiteľ ropy alebo tankera mohol cez Hormuz preplaviť loď bez námorného poistenia, a neviem, ako by poisťovatelia v Londýne mohli v takomto prostredí poskytovať poistenie.
Niektoré z týchto lodí určite poistenie získavajú. Môžete sa však vydať smerom k Hormuzskému prielivu a ak vás otočia späť, môžete sa vrátiť. Ak vás však neotočia, preplávate cez Hormuz v noci, bez zapnutého transpondéra, a podarí sa vám preplávať, tak ste to zvládli. Ak sa nad tým zamyslíte, nepotopili až tak veľa lodí. Iránci podľa mňa nerozmiestnili veľa mín. Všetci hovoria o tých mínach, ktoré Iránci položili, a potom prezident Trump minulý týždeň vyhlásil, že sme všetky míny odstránili. Nemyslím si, že tam bolo veľa mín – keby sme museli odstrániť veľa mín, trvalo by to dlho a bolo by to predmetom mnohých diskusií v médiách. Jednoducho si nemyslím, že by Iránci položili veľa mín. Podľa mňa preto nie je pre loď až také veľké riziko pokúsiť sa preplávať. Existuje malá šanca, že loď bude zasiahnutá, ale za posledných šesť mesiacov v Hormuze nevybuchlo veľa lodí.
Čo môžu Bessentove sekundárne sankcie vlastne dosiahnuť?
Je to veľmi zaujímavé. Bessent povedal: „Nastal deň D.“ (Smiech.)
„Odhoďte zbrane,“ povedal dokonca Zboru islamských revolučných gárd.
(Smiech.) Áno. A vyzeralo to tak, že sekundárne sankcie sú na spadnutie, že krajiny ako Čína a Spojené arabské emiráty, dvaja najväčší obchodní partneri Iránu, budú potrestané, ak neukončia všetky hospodárske styky s Iránom. Ale, samozrejme, neukončili všetky hospodárske styky s Iránom. Nikto to neurobil. A Spojené štáty neurobili takmer nič.
Bessent uvalil sekundárne sankcie na jednu banku, a to nie na celú banku. Ide o egyptskú banku, ktorá má rôzne pobočky v Spojených arabských emirátoch, a on uvalil sankcie na tieto pobočky. To je všetko, čo sme doteraz urobili. Navyše nám nepovedal, kedy príde deň D, alebo skôr by som mal povedať, že nepovedal krajinám ako Čína, Spojené arabské emiráty, Rusko, Pakistan či Turecko, kedy príde deň D. A podľa mňa ten deň D nepríde, pretože Bessent si uvedomil, že Číňania a Rusi mu povedia, aby šiel do hája, a ak ich neposlúchne a uvalí sekundárne sankcie napríklad na Číňanov, tí sa ekonomicky pomstia, tak ako to urobili minulý rok, keď sme sa pokúsili hrať tvrdú hru s clami.
A čo sa týka Spojených arabských emirátov, nemyslím si, že by sa k nám mohli pridať, lebo ak to urobia, Iránci zaútočia na ich ekonomiku. Jednoducho si neviem predstaviť, že by to fungovalo.
Nedávno som o tom hovoril s Alastairom Crookom – prečo by čínska banka, ktorá požičiava peniaze rafinérii v Teheráne, prestala požičiavať len preto, že jej USA pohrozili, keď je v Číne trestným činom podriadiť sa americkým sankciám?
Nemyslím si, že musím na túto otázku odpovedať. (Smiech.)
Správne. Na túto otázku nemusíte odpovedať. Zaujímalo by ma však, ako by na ňu odpovedal minister Bessent – je ťažké brať ho vážne. Boli to v minulú stredu či štvrtok len prázdne reči?
Áno. Nikdy nezabúdajte, že Rusi, Číňania a Turci majú osobný záujem na tom, aby Irán porazil Spojené štáty. Nechcú pomôcť Spojeným štátom poraziť Irán. Nechcú pomôcť ministrovi Bessentovi.
Spojené arabské emiráty pravdepodobne chcú ministrovi Bessentovi pomôcť, ale nemôžu zo strachu, že Iránci proti nim podniknú odvetné kroky a zničia ich krajinu. Ale tým ostatným krajinám, ako je Čína, úplne vyhovuje, keď sú Iránci za volantom. A ak Irán dosiahne jasné víťazstvo a Spojené štáty budú skutočne ponížené – čo sa podľa mňa už stalo, ale ak to s odstupom času bude čoraz jasnejšie –, bude to pre Číňanov, Rusov, Turkov a pre mnohé ďalšie krajiny po celom svete ako dar z nebies.
Prečo ste charakterizovali Trumpovu a Netanjahuovu vojnu v Iráne ako najhrubšiu chybu v americkej zahraničnej politike v dejinách?
V prvom rade, ak sa pozriete na rozhodovací proces, bolo zjavné, že táto stratégia nebude fungovať. Stratégia bola založená na súbore myšlienok, ktorý nedával vôbec žiadny zmysel. A to je hlavný dôvod, prečo prakticky všetci Trumpovi hlavní poradcovia, s výnimkou snáď Petea Hegsetha, boli proti tejto myšlienke. Patria medzi nich viceprezident, minister zahraničných vecí, šéf CIA aj generál Caine. Všetci mu povedali, že to nebude fungovať, lebo išlo o nezmyselnú stratégiu. Proces rozhodovania bol teda iracionálny.
A ak sa potom pozriete na vojnu ako takú, ako som už povedal – po prvé: nedosiahli sme ani jeden z našich cieľov. Po druhé, stratili sme kontrolu nad Hormuzským prielivom – mal by som to povedať inak – Hormuz je teraz uzavretý, čo 27. februára nebol. Spôsobili sme obrovské škody našej aliančnej štruktúre a našej štruktúre základní v regióne. Vystavili sme medzinárodnú ekonomiku veľkému tlaku a prezident Trump povedal, že sa obáva, že skončí ako Herbert Hoover. Obáva sa hospodárskej katastrofy.
Takže on, rovnako ako mnohí iní ľudia, sa naozaj obávajú toho, čo sa stalo s medzinárodným hospodárstvom v dôsledku tejto vojny, a obáva sa toho, čo sa stane, ak vojna bude pokračovať. To je len ďalší dôkaz, aká je to katastrofa.
A aby sme posúdili, aká vážna táto katastrofa skutočne je, musíme ju porovnať s katastrofami z minulosti. Zvyčajne sa Irak považuje za najhoršiu katastrofu v našej histórii pred 28. februárom a myslím si, že v tomto prípade ide o katastrofu, ktorá je horšia ako tá v Iraku.
Je tu ešte Vietnam, kde sme stratili 58-tisíc Američanov. Trump sa ale nemôže porovnávať s Herbertom Hooverom. Hoover nespôsobil Veľkú hospodársku krízu. Možno ju zhoršil. Trump spôsobil všetko, čo sa teraz deje. Trump a len Trump.
Nie Trump a len Trump. Trump a Netanjahu.
Trump počúva Netanjahua. Správne.
Trump je konečný rozhodovateľ, ak použijeme terminológiu Georgea W. Busha. A z čisto amerického hľadiska nesie plnú zodpovednosť. Ale Izraelčania ho oklamali – David Barnea, vtedajší šéf Mosadu, a Benjamin Netanjahu.
Toto oceníte. Netanjahu sa v nedeľu na predvolebnom zjazde chválil svojím vplyvom v americkej spoločnosti a vláde:
„Som do tejto záležitosti zapojený. Som proti Iránu už takmer 40 rokov a je potrebné identifikovať nebezpečenstvo a byť schopný dosiahnuť – trvalo mi dlho, kým som presvedčil naše bezpečnostné zložky, aby sa zaoberali Iránom a nie len jeho zástupcami. A to sme nakoniec urobili, keď bola sformovaná táto vláda národnej jednoty, o ktorej som hovoril, a trvalo tiež dlho, kým sme k tomuto poznaniu priviedli Spojené štáty. Podarilo sa mi to, lebo som mal – nechcem povedať tisíce – ale takmer 1 000 hodín v americkej televízii, vďaka čomu som mal schopnosť ovplyvňovať dianie v Spojených štátoch a dôvernú znalosť všetkých ich vodcov, či už tých, ktorí nás podporujú, alebo tých, ktorí nás nepodporujú. Mal som teda schopnosť orientovať sa v tejto oblasti, bez ktorej ste vlastne nikto.“
Dôverná znalosť tých, ktorí nás podporujú, aj tých, ktorí nás nepodporujú. Môžete spomenúť Epsteina?
Ak necháme Epsteina bokom, faktom je, že Izrael má obrovský vplyv na formulovanie a vykonávanie zahraničnej politiky USA. Je to do veľkej miery vďaka tomu, čo robí Izrael, a najmä premiér Netanjahu, ktorý je génius, pokiaľ ide o manipuláciu s americkým politickým systémom. Je to však aj vďaka izraelskej loby.
Izraelská loby je neuveriteľne mocná a kombinácia Netanjahua a tejto loby zohrala kľúčovú úlohu pri tlačení Spojených štátov, odkedy sa prezident Trump vrátil do úradu, do dvoch vojen proti Iránu. Trump vstúpil do vojny s Netanjahuom proti Iránu v júni 2025. Potom, 28. februára, opäť vstúpil do vojny proti Iránu. Ako práve povedal premiér Netanjahu, zohral kľúčovú úlohu, možno ústrednú úlohu, pri presviedčaní Trumpa, aby spustil oba tieto útoky. Netanjahu to v podstate otvorene priznal.
Keby niekto ako ja vystúpil v televízii a jednoducho povedal to, čo povedal Netanjahu, obvinili by ma z antisemitizmu alebo z toho, že som konšpiračný teoretik. Našťastie však máme premiéra Netanjahua, ktorý hovorí pravdu – čo zvyčajne nerobí, ale v tomto prípade áno. A jasne uvádza, že Izrael zohral skutočne dôležitú úlohu pri tlačení prezidenta Trumpa k presadzovaniu tejto mimoriadne hlúpej politiky.
Rozhovor vyšiel na podcaste Judging Freedom, mierne upravené, preložil Timotej Dunaj. Vychádza so súhlasom sudcu Napolitana.