Štyri ročné obdobia, jeden osud

Geniálny hudobný skladateľ. Zanechal nadčasový odkaz, pri tvorbe sa upínal k Bohu, s múzami si tykal, aby skrze tóny spájal pozemské s nadpozemským. Áno aj, ale podobné klišé sa pokúsime obísť nielen, aby sme predišli nafukovaniu textu o univerzálne tvrdenia zo škatuľky označenej nápisom večne živá klasika. Ten príliš okliešťuje, abstrahuje, kladie na piedestál, kde autor stojí akoby vyseknutý a sám. Ale veď proces tvorby a všetka umelecká činnosť vždy prebiehali v obkľúčení silnou konkurenciou, kde takých ako on, čiže so vzdelaním pod dohľadom špičkových pedagógov, s veľkými ambíciami a tvrdými lakťami, bolo neúrekom. 

„Pre niečo sa to často nehráva,“ padlo konštatovanie za nácviku partov symfónie Manfred, nad ktorou Piotr Iľjič podľa vlastných slov presedel štyri mesiace nevstávajúc zo stoličky. Chvíľku bol s ňou spokojný, publikum ju prijalo s rozpakmi, a pár mesiacov po premiére v roku 1886 a krátko predtým, než ju chcel prekomponovať na symfonickú poému, v jednom z nespočetných listov barónke von Meck napísal: „Čo sa týka Manfreda, bez najmenšej snahy predvádzať skromnosť hovorím, že toto dielo je ohavné, že ho neskonale neznášam s výnimkou prvej časti...“

Táto drobná scénka ilustruje, že osud hudobných diel môže spečatiť ich autor, ostatné je záležitosťou hudobnej interpretácie, schopnosti nadchnúť publikum, či reagovať na jeho hudobný vkus, a všetko ďalšie ešte preoseje čas. Preto niektoré klasické skladby poznáme, hoci sme na koncert vážnej hudby možno nikdy nezašli. Ďalšie nás oslovili jemnou melódiou, ktorej sme na prvé počutie ani nepripísali osobitý význam, no a potom sú skladby, ktoré sa spontánne vynárajú v určitej situácii. 

Nech sa páči jedna modelová. Vchádzate do katedrály. Viete, že do dnešnej podoby ju architekti, dizajnéri, umelci, majstri a tisíce ľudských rúk dostávali možno po stáročia. Máte o nej načítané, fotkami ste sa pregúglili. Viete, že oltár bude pompézny, interiér honosný a presýtený posvätnou bázňou, skrátka máte predstavu, aké to bude. Pomaly otvárate masívne dubové dvere, a len čo si oči zvyknú na prítmie, vyrúti sa na vás barok s takou silou až sa zabudnete prežehnať, zatiaľ čo váš vnútorný hlas skríkne v štýle postáv z Hečkovho Červeného vína: ježišukriste! Nie, nerúhate sa, lež spontánne reagujete na podnet, ktorý ste očakávali v podobe pietneho oratória, a ono vás to strhlo ako búrková smršť. Prelúdium skončilo, vitajte na druhom brehu. Práve ste prešli cez mostík do sveta Antonia Vivaldiho.

Dirigent, sólista, pedagóg, impresário, k tomu vysvätený kňaz, no predovšetkým husľový virtuóz, koncertný majster a expresný hudobný skladateľ. Poznal svoje možnosti, netápal a šiel na istotu. Hovoril, že koncert môže skomponovať skôr, než ho prepisovateľ dokáže prepísať. Mal na to grífy. Hudobný materiál recykloval, prvky z dokončených a úspešných skladieb využíval pri komponovaní nových. Táto bežná prax pôsobí logicky, všakže? Výsledné dielo však zakaždým muselo osloviť náročné a rôznorodé publikum. Vivaldiho tvorba prináleží pompéznemu baroku, hoci v tých časoch sa blížil výrazovo jednoduchší štýl. 

Nešlo o prudký sek, klasicizmus sa s barokom prelínal, zápasil s jeho bohatými výrazovými prostriedkami a udomácňoval sa popri aj napriek nemu. Výsledkom je, že Vivaldiho diela sa z koncertnej praxe na istú dobu museli vytratiť, aby zneli v tôni komorných sál zásluhou hudobných nadšencov „starej“ hudby. 

Jedným z najznámejších bol Johann Sebastian Bach, ktorý neúnavne študoval tvorbu svojich predchodcov aj súčasníkov. Znovuobjavenie Vivaldiho prebiehalo počas devätnásteho, no najmä dvadsiateho storočia, kedy európske archívy začali vydávať svoje tajomstvá a spolu s nimi aj prepisy jeho partitúr. Najväčší objav sa udial v roku 1926, keď v kláštore San Carlo v talianskom regióne Piemonte mnísi našli štrnásť zväzkov so stovkami jeho koncertov, opier a sakrálnych skladieb.

Vivaldi preslávil hudobné Benátky. Mesto, plávajúce na hladine dejín, ktoré vďaka obchodu, gondolám, karnevalu rozkvitlo do podoby jedinečnej metropoly. Pokým gondolieri zachovávali mlčanie, obchodníci trasovali toky tovaru, svoje brány tu otvorilo prvé operné divadlo a pri Bazilike sv. Marka už dve storočia fungovala celá hudobná škola, ktorá pod vedením istého zbormajstra odolala tlaku európskych hudobníkov a rozvíjala vlastný štýl, spočívajúci v nahradení, či skôr zmasívnení klasickej polyfónie o takzvanú mnohozborovosť. Predstavte si ako pod mohutnými chrámovými klenbami stoja zbory. Jeden na chóre, dva pred oltárnou časťou, ďalšie v bočných lodiach a ďalšie vzadu. Zbormajstri rad za radom dávajú pokyn a pomaly zmohutnieva dialóg, v ktorom sa hlasy a melódie po členitom interiéri prelievajú, vzájomne prenikajú až vzniká ohromujúci stereo súzvuk. Za dosiahnutím podobného efektu sa ale skrývala mravčia práca s talentmi, a tie niekto musel dať dokopy, vypracovať ich a potom stmeliť do profesionálnych tímov.

Najviac diel Vivaldi skomponoval počas pôsobenia v spomenutom zbore Ospedale della Pietà pri ženskom kláštore, ktorý spravoval sirotinec s včlenenou hudobnou školou. Zamysleli ste sa niekedy nad významom slova konzervatórium? Je odvodené od talianskeho slova conservare, čo znamená chrániť, a v Taliansku sa začalo používať na pomenovanie sirotincov. Už od šestnásteho storočia sa v nich vyučovala hudba a vďaka tejto tradícii postupne prerástli do hudobno-vzdelávacích inštitúcií. 

Doba bola tvrdá. Dievča v rodine bývalo navyše, lebo jeho výchova sa vždy spájala s vyššími nákladmi. Pokým chlapec našiel uplatnenie v remesle, dievča bolo treba dostať z domu vydajom, čiže s našetreným venom. Nemanželských detí sa v Benátkach, meste rozkoší, zbavovali ešte rýchlejšie a pred krutým koncom ich tiež zachraňovali kláštory. Ospedale della Pietà bol len jedným z nich. Stačilo podať nemluvňa cez okienko záchrany do rúk mníške a všetko prebehlo hladko, anonymne, bez otázok, niekedy s mešcom peňazí, inokedy bez. 

Chovankyne tu vyrastali do sedemnástich až dvadsiatich rokov, potom mali tri možnosti: vydaj, kláštor alebo zostať pracovať v sirotinci. Ale dovtedy bolo každú z nich treba obliekať,  vychovávať, vzdelávať, čiže pripravovať do života, aby neskončila na ulici. Mestský rozpočet a milodary nestačili, hudobný odbor preto kláštoru pomohol dosiahnuť hneď tri ciele:  vzdelávanie dlhodobého charakteru, možnosť doplnkového príjmu pre sirotinec a zabezpečenie vena pre chovankyne. Základné hudobné vzdelanie bolo poskytované všetkým. Po jeho ukončení sa dievčatá vyučili za kuchárky, ošetrovateľky, vyšívačky, krajčírky, a nadané deti pokračovali v hudobných odboroch.

Sláva o dievčenských zboroch rástla a zo sirotincov vychádzali skutočné hviezdy, ktoré sa stali vyhľadávanými speváčkami, hudobníčkami, skladateľkami. Je tu aj jeden zaujímavý, pre filmové spracovanie vďačný detail. Dcéry zboru Pietà nesmeli byť vystavené pokušeniu, ani byť vnímané ako objekt túžby, vystupovali teda anonymne bez možnosti očného kontaktu s publikom, ktoré nesmelo zhliadnúť ich tváre. 

Rovnako dôležité bolo správne umiestnenie účinkujúcich pre dosiahnutie efektu anjelských hlasov, čiže božskej hudby znejúcej priamo z nebies. Na tento účel slúžili dlhé zborové lavice, umiestnené vo výške oproti sebe a prekryté drevenou mriežkou. Inštrumentalistky účinkovali v nižšie umiestnených výklenkoch rovnako prekrytých mriežkou. Tajomné, provokatívne, dych berúce. Z vystúpení zboru Ospedale della Pietà sa stalo jedno z najziskovejších podujatí v Benátkach. Sem však viedla dlhá cesta, na ktorej boli potrební kvalitní pedagógovia, čiže hudobní skladatelia a zároveň virtuózi s odporúčaním.

Vivaldi tu s prestávkami pôsobil do roku 1740 a šiel sa pretrhnúť. Jeho pracovný program zahŕňal dva koncerty do mesiaca, pre sirotinec ich skomponoval stovky. Tak ako ďalší pedagógovia neučil na dennej báze, bežná výuka spadala do kompetencií starších žiačok aj absolventiek, ktoré urobili rozhodnutie zostať a venovať sa učiteľstvu s jednou podmienkou. Museli mať špičkovú úroveň. Tento systém odovzdávania vedomostí a formovania profesionálneho hudobného prostredia fungoval ako hodinky, výsledky boli strhujúce.

Vivaldi mal dvadsaťpäť, keď po kňazskej vysviacke dostal ponuku pracovať ako hudobný pedagóg Ospedale della Pietà. Čierna sutana, bledá tvár, ryšavé vlasy. V roku 1703 v tom bolo niečo šteklivé, provokatívne, zapamätateľné. Aj ho budú volať ryšavým pátrom z Pietà, ale až o rôčik-dva neskôr, keď jeho umelecký koncept v hudobnom priemysle zažiari naplno.

Keď teda dvadsaťpäťročný páter Antonio s rozbúšeným srdcom vošiel prvýkrát do skúšobnej miestnosti, neuvidel pred sebou žiačky. Uvidel orchester, ktorý sa stane jeho hlasom a zhmotní všetky jeho hudobné predstavy. 

Po prvých tónoch pochopil čo treba zmeniť. Dievčatá noty hrali správne, no on vyžadoval hudbu. Pustil sa do úpravy partitúr, niektoré časti potrebovali zjednodušiť, ďalšie skomplikovať a všetko prispôsobiť možnostiam každej interpretky. Potom pracoval na nástrojovej technike, precvičoval kritické miesta celé hodiny a Benátčania zhruba po roku postrehli, že hudba v kostole znie inak. 

Vivaldi komponoval koncerty pre husle, sonáty pre violončelo, pastorály so zborovým sprievodom. Začali sa hrnúť súkromné objednávky zo šľachtických a kráľovských dvorov celej Európy, no hlavnou umeleckou náplňou zostával orchester Pietà. Z pozície učiteľa huslí, vokálu a maestro di cappella ho vytiahol na najvyššiu umeleckú úroveň.  

Po šiestich rokoch od podpísania pracovnej zmluvy bol najznámejším hudobným skladateľom v Benátkach. Jeho diela sa hrávali všade, kostoly boli preplnené, lebo ľudia chodili počúvať nové skladby maestra Vivaldiho. Zvesť o ňom preletela Alpy, európske tlačiarne publikovali partitúry s jeho husľovými koncertmi, vonku to žilo jeho tvorbu, ale on naďalej najviac komponoval za vysokými stenami kláštora, v uzavretom svete so striktnými pravidlami a kolektívom dospievajúcich dievčat, čiže v obkľúčení mladosti a pôvabu, kde je vždy prítomné to zvláštne, viacstranné napätie. 

No a tu sa už každá snaha o ďalšiu metaforu rozpadáva, takže vyriešime to poslednou. Benátky boli mestom, kde hranicu medzi svätosťou a hriešnosťou prekrývala karnevalová maska. Antonio videl, počul, vedel aký životný štýl vedú veriaci aj klerici, nuž a jemu až do istého času vystačovala hudba. Bola akoby vášňou, ktorou spaľoval ostatné chtíče a túžby s vedomím, že skôr alebo neskôr im podľahne.  

Vivaldiho koncerty sa spomínali v kronikách, písalo sa o nich v listoch, diskutovalo sa o nich v palácoch, správy o nich podávali veľvyslanci Francúzska, Španielska, Anglicka. Každú nedeľu sa kostol naplnil, všetky oči sa upínali hore na drevenú mriežku, odkiaľ znela nadpozemská hudba. Voľakedy zavrhnuté deti odpovedali dokonalým umením, pohladením z nebies. Už to neboli siroty, volali ich anjeli Pietà, ktorých s husľami v rukách viedol maestro Vivaldi. 

Stál nad všetkým ako tvorca. Cez akordy vyvolával búrku, tíšil víchor, spoza obláčkov pozýval nesmelé slnko, rozšumel vodopády, rozozvučal život, pripomenul smrť, vystríhal pred hriechom, nabádal k  jeho oľutovaniu. Ľudia sa chveli, po lícach sa im kotúľali slzy až pocítili, že skôr ako si ich budú chcieť zotrieť, musia si sňať masku.

Kritika písala, že Vivaldi sa hudbou prediera rovno do nebies a rozorvané srdce napína ako tetivu medzi nebom a zemou. Benátky získali ďalší symbol, zatiaľ čo vyčerpaný maestro balansoval na hranici vyhorenia. Celoživotná ťažká astma sa zhoršovala, záchvaty dorážali slabnúce telo. Ruky sa triasli, dych sa skracoval, schody sa zdali byť stále vyššie a zviechanie po záchvate trvalo stále viac. Keď však vzal do rúk husle, vlievali mu silu. Vraj si tajne viedol denník, kde zaznamenal: „Keď komponujem, cítim že žijem. Keď nekomponujem, cítim smrť.“ Volil teda život. Predostieral ho vo všetkých farbách priamo v kostole, a od cirkevných predstáv sa stále viac vzďaľoval.  

Jeho skladby nadobúdali svetský charakter, ba čo viac. Zneli ako príbeh, scénky, spomienky, bolo cítiť vášeň. Dôvod sa našiel, ostatné spestrili klebety a ľudská zvedavosť. Vivaldi sa počas prípravy jednej zo svojich opier zaľúbil. Nespievala dokonale, neoplývala klasickou krásou ani výnimočným nadaním a robila presne to, čo neznášal. Na skúšku prichádzala bez dôkladnej prípravy, mýlila sa, vychádzala z rytmu, znervózňovala okolie, no zároveň v sebe ukrývala niečo nenaučiteľné. Hudobný inštinkt. Stali sa najsledovanejšími celebritami v meste, on ju bránil, ona mlčala. A potom sa mu Anna, hudba a hriech zliali v jedno, zatiaľ čo sláva sa menila na samotu a jeho skladby sa stali tovarom.

Vivaldi kňazskú službu nevykonával, kňazské sľuby porušil, úspech ho vyniesol do výšav, zarobené peniaze vrážal do liečby ťažkej astmy. Skonal v úplnej chudobe. 

A zvyšok poznáme. Možno v tejto chvíli ho opäť počuť z rádia, možno z telky, a možno práve teraz znie v nás.