Zem pamätá. A čo my?

Dnešný štátny sviatok máme už roky v podvedomí spojený s vojenskými prehliadkami, spomienkami partizánov či plamennými prejavmi politikov. Po SNP máme pomenované centrá našich slovenských miest, význačné námestia, mosty a monumenty. 

Umenie však pri pripomínaní tejto historickej udalosti zostáva akosi bokom. Pravda, ak nerátame sochy a pamätníky SNP. Tie však dnes už iba ťažko niekomu sprostredkujú autentický umelecký zážitok. V každodennom vnímaní sa však mnohé z nich postupne zmenili skôr na relikty minulej doby, než na živé umelecké diela.

Preto by som v tejto súvislosti rád upriamil pozornosť a bližšie priblížil čosi stále poetické, estetické a krásne, silno spojené s dnešným sviatkom. Mám na mysli pieseň Zem pamätá, s ktorou v roku 1974 vyhral Karol Duchoň Bratislavskú lýru.

Skutočné umenie nás môže priviesť k skúsenosti, ktorú sme sami nezažili. Preto má umenie aj silný antropologický a niekedy etický rozmer. Rozširuje priestor našej predstavivosti a súcitu. 

Kto túto pieseň nepozná, môže si ju bez váhania vypočuť. Pri piesni takéhoto typu totiž vzniká skutočný umelecký účinok až zo súhry viacerých zložiek. 

Hudobnú stránku tu s mimoriadnym citom vytvoril skladateľ Pavol Zelenay, interpretačnú silu jej dal nezameniteľný hlas Karola Duchoňa a výsledný tvar dotvárajú aranžmán i orchestrálne spracovanie. Rovnako dôležité miesto však patrí textu. A práve naň sa chcem v tomto článku predovšetkým sústrediť.