Vojnou k prosperite

„Ak chcete podporiť ekonomiku, choďte a zdemolujte autobusovú zastávku,“ vypočuli si študenti logistiky vo Fínsku, medzi ktorými bola aj naša dcéra, od svojho prednášajúceho. Spýtali sme sa jej, ako to dopadlo, a bolo nám povedané, že študenti fínsku ekonomiku nepodporili. 

Spomenul som si na túto lekciu o fungovaní kapitalizmu v súvislosti s ukrajinsko-ruským demolovaním obchodných centier, skladov a logistiky. Sme svedkami vojnového vandalizmu alebo masívnej podpory ekonomiky?

Pri pohľade na rozsiahle vypálené areály je jasné, že niekomu vznikla škoda. Ak bol obchodník poistený, škoda vznikla poisťovni. Menej jasné je, či to, čo zhorelo, bude niekomu chýbať. Spotrebného tovaru je prebytok a ľudia často nakupujú aj to, čo nevyhnutne nepotrebujú, ak tým nahrádzajú niečo, čo vyhadzujú, hoci to ešte funguje. Zhorel teda tovar nevyhnutný pre život, alebo iba s niekoľkoročným predstihom zhorel odpad a šrot?

Hodnota toho, čo sa vo vojne ničí, je relatívna. Naša pozornosť je upriamená na územie, o ktoré sa bojuje, kde sa umiera a zabíja. V porovnaní s premárnenými životmi vnímame zničený tovar iba periférnym zrakom. Predpoklad vojakov a politikov, že ničenie hypermarketov vyvolá protivládne nálady obyvateľstva, je chybný. Ľudia sa vždy zomknú proti tomu, kto ich bombarduje, a dôsledkom vypálenia veľkoskladu je iba nákup u konkurencie alebo odložená spotreba.

Z ekonomického hľadiska si bojujúce krajiny ničením skladov obchodných reťazcov preukazujú láskavosť. Spálenisko je ideálnym ihriskom pre developerov, ktorí vybudujú nové haly. Výrobcovia a producenti získajú lukratívne kontrakty. Vojnou zničené regióny predstavujú príležitosť na obnovu, sú trhom, ktorý možno nasýtiť, a preto sa oň strhne boj. Ekonomika, ktorá už nemala kam rásť, je ako ten fénix, ktorý povstáva z popola. Ide o cyklický jav. O symbiózu konjunktúry a krízy, rastu a skazy.

To, že niečo nejako funguje, však neznamená, že je to v poriadku. Systém, ktorý na rast potrebuje deštrukciu, je jednoducho chybný. Ide o trik, keď sa zlo ponúka ako žiaduci kontrast, bez ktorého by sme nevedeli oceniť dobro. Vojnu ako ekonomickú zákonitosť a nevyhnutnosť treba odmietnuť a systém akceptujúci sebapoškodzovanie opustiť. Vymaniť sa z bludného kruhu.

Problém je v tom, že pre vojnu sa vždy nájdu nejaké zástupné dôvody, ktorými sa systémová príčina maskuje. Ľudia by sotva po sebe strieľali preto, aby podporili ekonomiku. Vojnu živia emócie. Bojuje sa za vlasť, za spravodlivosť, za sebaurčenie, za slobodu a, samozrejme, za mier. 

Málokedy sa pozornosť obracia na oligarchov, ktorí zarábajú tak na deštrukcii, ako aj následne na rekonštrukcii. Na to, že vojna je predovšetkým biznis, sa vždy príde neskoro a zakaždým sa na to čoskoro zabudne.

Ukrajinskí oligarchovia sú väčšími vinníkmi ukrajinského nešťastia než ukrajinskí nacionalisti a nacisti. Ani ruským oligarchom však nie je proti mysli na vojne zarábať. Ukázalo sa to pri ukrajinských útokoch na ruské rafinérie. Ruský prezident vydal dekrét, podľa ktorého vlastníkom, ktorí nezabezpečia ochranu rafinérií pred útokmi dronov, alebo budú zištne zdržiavať opravy či dodávky, budú ich podniky prevedené pod externú správu. Oligarchovia si buď zaobstarajú protivzdušnú obranu proti dronom, alebo prídu o miliardový biznis. Je to momentálne riešenie benzínovej krízy, ale nie je to riešenie, ako sa vyhnúť ekonomickej nevyhnutnosti demolovať autobusové zastávky.

K prosperite musí existovať aj iná cesta než tá primitívna vojnová, posiata mŕtvolami. Jej hľadanie je úlohou pre chytrých, slušných a tiež odvážnych ľudí. Demolovať zastávku dokáže každý blbec.