Ako NATO priškrtilo a zatienilo OBSE

Vízia, o ktorej hovorili v roku 1990 Gorbačov či Havel, a ktorá mala doviesť Európu k spoločnému bezpečnostnému systému s Ruskom, ostala nevyskúšanou.

Komentárevojna na Ukrajine

Vladimír PalkoKomentátor

Od KBSE cez helsinský proces k OBSE

OBSE sa vyvinula z Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe KBSE. KBSE bola prvá európska iniciatíva, riešiaca otázky bezpečnosti, ktorá zahŕňala USA, Kanadu, aj štáty západnej Európy, aj Sovietsky zväz a jeho satelity. Záverečný akt bol podpísaný 1. augusta 1975 v Helsinkách. Paradoxne, KBSE bola iniciovaná Sovietskym zväzom, ktorý mal záujem o dohodu na nemennosti povojnových hraníc v Európe. Západné štáty súhlasili za podmienky, že bude dohoda aj o dodržiavaní ľudských práv. Napokon, treťou oblasťou dohody bola aj hospodárska spolupráca.

Mal som osemnásť rokov, ale spomínam si, že to bola vtedy zaujímavá téma, o ktorej sme diskutovali aj v našom kolektíve tínedžerov. Spätne treba oceniť, že KBSE prispela k znižovaniu napätia počas studenej vojny a dávala aj určitú nádej disidentským hnutiam vo východnej Európe, ktoré sa mohli Záverečným aktom zaštiťovať proti represii zo strany komunistického štátu.

Rok 1989: Helsinský proces, vpred!

Proces prípravy KBSE a potom napĺňania jej zámerov dostal názov helsinský proces. Keď spätne čítame vyjadrenia významných politikov tesne po skončení studenej vojny koncom roku 1989, vidíme, ako sa hlásili k tomu, že teraz ešte len prichádza čas na uplatnenie helsinského procesu. Helsinský proces mal byť rámcom, v ktorom sa inštitucionalizujú novovznikajúce priateľské a kooperatívne vzťahy medzi krajinami bývalého sovietskeho bloku a krajinami západnej Európy a USA. Rámcom pre vznik celoeurópskeho bezpečnostného systému pre všetkých.

Vieme, že NATO tým rámcom byť nemohlo. Gorbačovov Sovietsky zväz si želal, aby sa NATO nerozširovalo na východ. Ako som nedávno písal, neželal si ani zánik NATO, pretože americkú vojenskú prítomnosť v Európe považoval za užitočný nástroj pre pacifikáciu Nemecka v prípade potreby, lebo zjednotenie Nemecka budilo isté obavy na východe i západe Európy.

A tak pri hľadaní bezpečnostnej štruktúry pre celú Európu sa po prekonaní jej ideologického rozdelenia ako východisko logicky ponúkal helsinský proces. V období pádu železnej opony vzýval helsinský proces kdekto. Menujme aspoň troch politikov, ktorí tu prelomovú dobu symbolizujú. Jedného Rusa, jedného Stredoeurópana a jedného Američana.

Michail Gorbačov za helsinský proces

Michail Gorbačov, prvý muž sovietskej superveľmoci, predniesol 6. júla 1989 v Rade Európy prejav o „spoločnom európskom dome“. Tento pojem slúžil na pomenovanie novej bezpečnostnej architektúry pre všetky signatárske štáty KBSE. Gorbačov sa odvolával na výsledky zasadnutí KBSE, ktoré sa v 80. rokoch schádzali v Štokholme (1984-1986) a vo Viedni (1986-1989) na úrovni ministrov a expertov. Gorbačov v prejave navrhoval, aby sa opäť stretol samit KBSE, teda stretnutie na úrovni prezidentov, či premiérov.

Pre Gorbačova teda jeho spoločný európsky dom mal byť vyvrcholením helsinského procesu.

Václav Havel za helsinský proces

Václav Havel ešte ako disident a potom aj niekoľko týždňov ako československý prezident zastával názor, že by mali zaniknúť tak Varšavská zmluva, ako aj NATO. Dva týždne pred chystanou Havlovou návštevou USA, 7. februára 1990, americký minister zahraničných vecí James Baker počas návštevy Prahy dal prezidentovi Havlovi najavo, že zrušenie NATO nepripadá do úvahy. Je to paradox, že Havel bol v otázke NATO radikálnejší ako Gorbačov, ktorý požadoval iba nerozširovanie NATO, ale nie jeho zánik.

Havel po Bakerovej návšteve zmiernil svoju rétoriku a v prejave v Kongrese 21. februára 1990 sa dištancoval od toho, že by chcel zrušenie NATO. Nie celkom najpoctivejšie sa vyhovoril, že to o ňom píšu „príliš snaživí novinári“. Nie, on sám o tom nie tak dávno hovoril.

Po tejto korekcii sa už Havlov prejav v otázkach budúcej bezpečnosti Európy zhodoval s názormi Gorbačova. Namiesto rušenia NATO sa Havel uspokojil s vyslovením názoru, že „americkí vojaci by nemali byť ďalších sto rokov odtrhnutí od svojich mamičiek len preto, že Európa nie je schopná byť garantom svetového mieru“. A Havel dlho hovoril o helsinskom procese. Že by sa mal čo najskôr konať samit štátov zúčastňujúcich sa helsinského procesu. Samit nazval „Helsinki 2“. Že Helsinki 2 by mali byť „ekvivalentom doteraz nekonanej mierovej konferencie v Európe, bodkou za druhou svetovou vojnou, ktorá by včlenila zjednocujúce sa budúce demokratické Nemecko do novej celoeurópskej štruktúry a rozhodla o jej bezpečnostnom systéme“. Systém by pokrýval „časť zemegule, ktorú možno nazvať „helsinská“ a ktorá sa rozprestiera od Vladivostoku po Aljašku“.

Helsinki, Helsinki ... Slovo Helsinki sa v Havlovom prejave vyskytlo trikrát. Slovo NATO iba raz. Nebolo by sa vyskytlo ani raz, ak by Havel nepotreboval povedať, že NATO už nechce rušiť.

James Baker za helsinský proces

No a napokon podporou helsinského procesu argumentovali aj Američania. USA riešili akútny problém zjednotenia Nemecka a hodlali mať pritom opraty v rukách. Potrebovali súhlas Gorbačova so zjednotením, ako aj s tým, že aj východné Nemecko sa stane územím NATO. Gorbačovovi sľúbili, že okrem tejto jedinej výnimky sa NATO nerozšíri „ani o palec“. Najjasnejšie tak urobil James Baker počas návštevy v Kremli 9. februára 1990.

Keď sa Gorbačov stretol s Bakerom v Kremli ešte raz 18. mája 1990, mal zrejme pocit, že zjednotené Nemecko celé v NATO predsa len znamená pre neho politickú prehru a kládol otázku, či by predsa len zjednotené Nemecko nezostalo mimo vojenských paktov.

Bolo zaujímavé sledovať argumenty, ktoré Baker použil, aby ho presvedčil. Baker hovoril, že NATO sa bude meniť na viac-menej iba politické zoskupenie. A KBSE treba transformovať na trvalú inštitúciu, ktorá bude základom pre novú Európu. A v tej inštitúcii budú všetky európske krajiny, aj Sovietsky zväz, aj USA. A že on, Baker už organizuje ministrov zahraničných vecí signatárskych krajín KBSE, ktorá pripraví ich samit. Jednoducho Baker Gorbačovovi hovoril veci, ktoré hovoril sám Gorbačov rok predtým v prejave o „spoločnom európskom dome“. Baker hovoril o helsinskom procese.

Vieme, čo bolo ďalej

Vieme, čo bolo ďalej. Na jeseň 1990 sa naozaj konal samit KBSE, ktorý rozhodol o transformácii KBSE na OBSE. Ale o rok potom Sovietsky zväz zanikol a v roku 1994 americký prezident Clinton oznámil, že otázka už nestojí tak, že či sa NATO bude rozširovať, ale stojí už len tak, kedy sa to stane. Prebehli dve rozšírenia na východ v rokoch 1999 a 2004. O možnosť rozšírenia NATO o Ukrajinu a Gruzínsko sa v roku 2008 strhol konflikt medzi Západom a Ruskom, ktorý neskôr prešiel do katastrofálnej vojny na Ukrajine.

KBSE sa v roku 1995 naozaj pretransformovala na OBSE, ale zároveň už vtedy bolo jasné, že rozhodnutie USA o rozšírení NATO znamená, že význam OBSE ani zďaleka nebude taký, o akom hovorili šíky politikov v roku 1990. Že bude priškrtený.

Tichý súboj princípov NATO a OBSE

Všimnime si tichý súboj medzi jedným princípom NATO a iným princípom OBSE. Oficiálne dokumenty NATO hovoria o „Politike otvorených dverí“. V podstate ten princíp hovorí, že prijatie krajiny ašpirujúcej na členstvo v NATO je výlučne záležitosťou členských krajín NATO a tej ašpirujúcej krajiny.

V OBSE platí iný princíp. Uznáva sa právo štátu uchádzať sa o členstvo vo vojenskom pakte, ako aj právo na neutralitu. Zároveň však platí, že žiadna krajina nemá posilňovať svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných krajín. Takto je to zakotvené v Charte európskej bezpečnosti schválenej samitom OBSE v Istanbule v roku 1999. Tento princíp bol opäť potvrdený samitom v Astane v roku 2010. Všimnime si, že tomuto princípu perfektne rozumeli v roku 1990 Bush starší, Baker, Kohl a ďalší, keď sľubovali Gorbačovovi nerozšíriť NATO, aby získali jeho súhlas so zjednotením Nemecka. Žiadne otvorené dvere, však?

Ten súboj princípov je tichý preto, lebo o tom princípe OBSE nikto nehovorí. Veď nikto nehovorí ani o OBSE ako takom. NATO pozná každý, OBSE málokto.

Vízia helsinského procesu, o ktorom hovoril v roku 1990 Gorbačov, Havel, Baker a ďalší, a ktorý mal doviesť Európu k spoločnému bezpečnostnému systému, v ktorom by bolo začlenené i Rusko, sa nepresadila. Ostala nevyskúšanou. Pritom táto vízia bola v roku 1990 po páde železnej opony populárna. USA však napokon presadili politiku, vedúcu k stavu, keď je Rusko obkolesené členskými štátmi NATO. Pritom táto politika, ako sme videli, bola v roku 1990 odmietaná. Keď sa potom v polovici 90. rokov presadila, neznamenalo to ešte istotu katastrofy. Bolo veľa časových bodov, keď bolo možné tragický vývoj zvrátiť. Ale keď tú politiku Západ húževnato presadzoval tri desaťročia ad absurdum, napokon nás priviedla k vojne na Ukrajine a na pokraj vojny svetovej.

Ako NATO priškrtilo a zatienilo OBSE

Ďalšie články