Škandál judaizmu

Kresťanstvo sa vyznačuje nepriateľstvom voči židom. Nebudem tu opakovať históriu. Len predložím jednu tézu: Kresťanská nevraživosť voči židom v priebehu storočí vyplýva do veľkej miery z duchovnej úzkosti, ktorá sa síce zriedka priznáva, ale je hlboko pociťovaná. Ak tí, ktorých si Boh vyvolil v Abrahámovi a ktorých na Sinaji ustanovil za svoj ľud, odmietajú Ježiša, nie je potom ich odmietnutie dôkazom, že tvrdenia o Ježišovi ako Mesiášovi sú nepravdivé? Ak ľud, ktorý je ponorený do Starého zákona, neuznáva Ježiša ako jeho naplnenie, nenaznačuje to snáď, že kresťania sa mýlia? Pretrvávajúca realita židovskej neviery môže ľahko pôsobiť tak, že podkopáva dôveryhodnosť kríža, a v tých, ktorí vyznávajú Ježiša za Pána, vyvoláva strašné podozrenie, že Božie slovo sa vrátilo naprázdno.

Škandál židovskej neviery (unbelief) trápil kresťanstvo od počiatku. Svätý Pavol sa touto otázkou zaoberá v rozsiahlej úvahe vo svojom Liste Rimanom, v kapitolách 9 až 11. Jeho uvažovanie je zložité a špekulatívne.

Pavol začína osobnou poznámkou. Vyjadruje, že má v srdci „veľký žiaľ a neprestajnú bolesť“ z toho, že evanjelium nedokázalo presvedčiť „mojich bratov, mojich príbuzných podľa tela“. Pavlova bolesť nevyplýva z etnickej lojality. Má hlboký teologický dôvod na to, aby cítil žiaľ. Jeho príbuzní sú Izraeliti a Písmo hovorí jasne: „Majú adoptívne synovstvo, slávu, zmluvy, zákonodarstvo, bohoslužbu, prisľúbenia. Ich sú praotcovia a z nich podľa tela pochádza Kristus.“ Je zrejmé, že neviera detí Abraháma je v rozpore s očakávaniami. Je to, ako keby sám Boh narazil na prekážku.

Pavol mení tón, aby upokojil svojich čitateľov a možno aj seba samého: „Ale nie že by bolo zlyhalo Božie slovo.“ Ďalej formuluje definíciu Izraelitov, ktorým patrí synovstvo, sláva a zmluva. Pavol rozlišuje medzi „telesnými deťmi“ a „deťmi prisľúbenia“. Patriarcha Izák má dvoch synov, jedného, ktorý zdedí prisľúbenia, a druhého, ktorý ich nezdedí. Z tejto biblickej epizódy Pavol vyvodzuje záver, že Boh nie je viazaný pravidlami krvi. Môže sa zmilovať nad niektorými a nad inými nie, a to všetko v súlade so svojimi vlastnými zámermi.

Ale prečo? Je Boh svojvoľný? Pavol nás karhá za to, že kladieme túto otázku. Je trúfalé spochybňovať Božie rozhodnutia! Hneď však mení tón a snaží sa na tieto otázky odpovedať úvahami o Božom zámere. Prehľadáva Písmo a zameriava sa na epizódu z Knihy Exodus, v ktorej Boh zatvrdil srdce faraóna. Táto analógia sa zdá byť trefná. Faraón nebol schopný rozpoznať Mojžiša ako Božieho posla, rovnako ako boli srdcia židov v Pavlových dňoch zatvrdnuté voči evanjeliu. A prečo Boh uvrhol faraóna do duchovnej slepoty? Aby mohol prejaviť svoju milosrdnú lásku tým, že zariadil oslobodenie Izraelitov: Veľké je utrpenie; ešte väčšie je vyslobodenie.

Aby sme použili Pavlove slová: „A čo ak Boh chcel ukázať svoj hnev a prejaviť svoju moc, a preto s veľkou trpezlivosťou znášal nádoby hnevu, pripravené na záhubu, a ukázať bohatstvo svojej slávy na nádobách milosrdenstva, ktoré pripravil na slávu?“ Ak je toto biblický vzor, potom židovská neviera hrá božsky určenú rolu, rovnako ako faraónovo zatvrdnuté srdce.