Procesná „facka“ slovenského ústavného súdu správnemu súdnictvu
Zaskočil ma fakt, že z uznesenia ústavného súdu nevyplýva, že rozhodol na základe súdneho a administratívneho spisu, ktoré by si na tieto účely zapožičal.
Pred približne dvomi týždňami bola zverejnená informácia, že Ústavný súd Slovenskej republiky položil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku, či strata slovenského občianstva a euroobčianstva v dôsledku uzavretia manželstva medzi dvoma homosexuálmi v zahraničí a nadobudnutie cudzieho občianstva Slovákom z titulu uzavretia takéhoto manželstva porušuje právo EU, keďže náš právny poriadok uzavretie takéhoto manželstva neuznáva. V prípade uzavretia heterosexuálneho manželstva by sa podľa nášho práva aplikovala výnimka a k strate slovenského občianstva by neprišlo.
Uznesenie o položení prejudicálnej otázky nebolo možné v čase zverejnenia tejto informácie dohľadať na webovom sídle ústavného súdu a súdneho dvora. Bolo zverejnené až dodatočne, v týchto dňoch. Po jeho prečítaní ma ako sudkyňu správneho súdnictva zaujalo niečo úplne iné, ako formulovanie samotnej otázky a jej odôvodnenie.
Z obsahu uznesenia ústavného súdu vyplýva, že na Správnom súde v Bratislave stále prebieha konanie vo veci samej, čiže nebolo o žalobe osoby, ktorá prišla o štátne občianstvo, správnym súdom rozhodnuté. Ústavný súd nevyčkal rozhodnutia správneho súdu a ani Najvyššieho správneho súdu SR, ktoré by mohlo nasledovať. Ústavný súd v tejto súvislosti uviedol, že konanie pred prvostupňovým správnym súdom trvá bez rozhodnutia už približne dva roky, pričom namietaný zásah má trvajúci charakter a bezprostredne sa premieta do právneho postavenia sťažovateľa. Podľa ústavného súdu samotná existencia nerozhodnutého konania pred správnym súdom nebráni vecnému prejednaniu ústavnej sťažnosti. Uviedol tiež, že došlo ku konaniu, ktorého dôsledky nemožno bez ujmy ponechať na neskoršie rozhodnutie správnym súdom a postačuje, že sťažovateľ žalobu podal, avšak tento prostriedok mu dosiaľ neposkytol reálnu a účinnú ochranu.
Z procesného hľadiska tak ústavný súd odňal vec správnemu súdnictvu bez vyčkania na prejednanie veci. Vyslal tak správu účastníkom konania, že postačí podanie žaloby, netreba čakať, ako sa o nej rozhodne. A čo, ak žaloba bola podaná oneskorene alebo nie sú splnené iné nevyhnutné procesné podmienky konania pred správnym súdom, napríklad povinné právne zastúpenie? Toto nie je pre ústavný súd relevantné? Postačí podanie žaloby, bez ďalšieho? A ak je žaloba šikanózna a bude potrebné ju odmietnuť pre zneužitie práva? Aj takúto možnosť zákon pozná.
Ako sudkyňu ma zaskočil fakt, že z uznesenia ústavného súdu nevyplýva, že rozhodol na základe súdneho a administratívneho spisu, ktoré by si od správneho súdu na tieto účely zapožičal. Jeho rozhodnutie je založené na ústavnej sťažnosti sťažovateľa, ktorý je žalobcom v konaní pred správnym súdom. Znamená to azda, že ústavný súd rozhodol bez znalosti spisov, len na základe nekritického prevzatia argumentov sťažovateľa, ktoré si osvojil?
Pre vysvetlenie, súdny spis obsahuje všetky podania účastníkov konania a administratívny spis ilustruje, aké konanie, s akými podkladmi a s akým výsledkom predchádzalo vydaniu rozhodnutia, ktoré správny súd preskúmava. Administratívny spis je len jeden a tvorí ho originálny zväzok listín aj s doručenkami. Bez administratívneho spisu nemôže správny súd (žiaden súd) konať. Ak napriek tomu ústavný súd bez spisov konal, konal nielenže s prekročením svojej kompetencie, ale nadizajnoval si hypotetickú situáciu, ktorá nemá s konkrétnosťami prípadu spoločný ani len základ, a to sú fakty založené v súdnom a administratívnom spise. Správnemu súdu (na prvom aj druhom stupni) nič nebráni, aby na základe spisov prišiel k záveru, že je potrebné obrátiť sa s otázkou na ústavný súd alebo súdny dvor. Táto kompetencia bola správnemu súdu postupom ústavného súdu odňatá.
Pred rozhodnutím vo veci samej na súde je bežnou praxou, že sa spis zasiela ústavnému súdu na posúdenie toho, či vo veci boli prieťahy na základe sťažnosti na prieťahy. O takúto situáciu sa však nejedná, keďže toto z obsahu uznesenia ústavného súdu nevyplýva.
Pokiaľ teda ústavný súd otvoril účastníkom konania pred správnymi súdmi, a tým pádom analogicky aj pred všeobecnými súdmi (civilné, trestné, obchodné veci) cestu, kedy žalobca (v trestných veciach obžalovaný) obíde súdy podaním predčasnej ústavnej sťažnosti a ústavný súd odníme kompetenciu správnemu ( a potenciálne aj všeobecnému) súdnictvu vo veci konať a rozhodnúť, takýto postup sa nedá nazvať inak ako procesnou „fackou“ správnemu súdnictvu.
Podľa môjho názoru sa jedná o flagrantný exces v procesnom postupe ústavného súdu, ktorý má na základe subsidiarity nastúpiť až potom, ako ochranu základných práv a slobôd poskytnú súdy správneho súdnictva, ktoré majú na to kompetenciu. Len pripomínam, že konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd, čo je definované ako jeden zo základných princípov konania podľa Správneho súdneho poriadku.
Pokiaľ ústavný súd svojim postupom de facto „vyblokoval“ správny súdny prieskum, odoprel účastníkom konania realizáciu ústavou garantovaného práva konania na nezávislom a nestrannom správnom súde.
Odôvodnenie uznesenia ústavného súdu navyše neobsahuje ani bližší odkaz na to, akú kompetenciu ústavný súd položením prejudiciálnej otázky vykonáva.
Zamyslením na záver by som rada položila rečnícku otázku, podľa akých predvídateľných kritérií ústavný súd vytvorí množinu prípadov, kedy vec odníme z rozhodnutia súdov. Prečo napríklad vo finančných (daňových) veciach, ktoré môžu spôsobiť hromadné prepúšťanie zamestnancov, takúto potrebu aktivizmu ústavný súd nepociťoval. Zároveň som zvedavá, ako zvládne príval ústavných sťažností všetkých účastníkov konania v nerozhodnutých veciach, ktorí odvolávajúc sa na postup ústavného súdu v tomto prípade, budú chcieť, aby ústavný súd rovnako postupoval aj v ich prípade. Na odôvodnenie prípadného zamietavého stanoviska ústavného súdu si so záujmom budeme musieť počkať.