Príliš lacný útok a príliš drahá obrana
V novom svete je lacnejšie odpovedať na lacné drony atómovkou a vyriešiť problém jednou ranou.
Človek nebude až také bystré zviera, za aké sa považuje. Zatiaľ čo iným predátorom pomáha prežiť pud sebazáchovy, človek je schopný tento dôležitý inštinkt potlačiť. Keď sa pobijú dva levy, nejde o život, pretože slabšiemu v jednej chvíli dôjde, že je slabší, a ustúpi. Silnejší potom nemá potrebu slabého zahubiť len preto, že je toho schopný.
Človek sa však do súboja s iným človekom vybavil zbraňami všetkého druhu vrátane zbraní hromadného ničenia. To nejde príliš dohromady s jeho nechuťou kapitulovať, ak je slabší, a s nechuťou ušetriť slabšieho, ak ho možno zahubiť. Pri takejto mentalite je sklon k násiliu samovražedný. Ľudstvo môže doplatiť na to, že je v rukách politikov, ktorí hľadia len na to, čo by komu zničili, a pritom im chýba pud sebazáchovy.
Ešte relatívne nedávno bol systém kolektívnej bezpečnosti istený dohodami dvoch hlavných jadrových mocností. Okrem jadrového odzbrojovania a znižovania počtu jadrových hlavíc bolo dôležité, že si protivníci nechali vidieť na prsty, aby jeden nemohol druhého prekvapiť. Ešte dôležitejšia bola dohoda neinvestovať do protiraketovej obrany. Dôvod bol tak ekonomický, obrana je násobne drahšia ako útok, ako aj bezpečnostný: kto sa nevie ubrániť, nezaútočí. Výsledkom bola studená vojna jadrových veľmocí, čiže mier, z ktorého sa tešili aj sovietski a americkí vazali.
S koncom studenej vojny akoby mier stratil zmysel. Svet je vťahovaný do vojnového víru. Je stále jednoduchšie a lacnejšie zaútočiť. Je stále zložitejšie a nákladnejšie sa ubrániť. Šanca nebyť porazený je však väčšia ako šanca niekoho poraziť. Pribúda tých, ktorí nerešpektujú staré pravidlá, a slabne schopnosť silných vynútiť si poslušnosť. Čím je svet zložitejší, civilizovanejší a prepojenejší, tým ľahšou korisťou je pre barbarov. A vplyvných, prominentných barbarov medzi politikmi pribúda a za svoje barbarstvo sa nehanbia.
Rastie obľuba ľahkých cieľov. Zničiť plynovod, poškodiť rafinériu, potopiť loď alebo vypáliť sklad nikdy nebolo jednoduchšie. Devastovať niečo, čo nikto nebráni, pretože mu nenapadlo, že by mal, dá menej práce než organizovať tankovú bitku. Ak sa bojuje bez pravidiel a dovolené je čokoľvek, robí to politiku primitívnejšou, bezohľadnejšou a tiež odpornejšou, než akou bola v ére, keď sa za legitímne ciele považovali iba tie vojenské.
Konflikt, v ktorom sa cieľom stane odsoľovacie zariadenie, priehrada, most alebo čistička odpadových vôd, pôsobí ako prejav škodoradosti a zlomyseľnosti. Neničia sa výlučne zbrane a ich obsluha, ale aj niečo, čo útočníka neohrozuje, niečo, čo je užitočné a čo je na rozdiel od zbraní škoda zničiť. S normálnou vojnou, s ktorou si bežne spájame zášť, krutosť alebo odvahu či hrdinstvo, to nemá veľa spoločného.
Útoky na ľahké ciele spôsobujú veľké škody, ale nezvyknú mať veľa obetí. Nebezpečné sú tým, že konflikt eskalujú, odďaľujú vyhlásenie víťazov a porazených. Nič však nemožno eskalovať donekonečna. Kto to s dráždením hada bosou nohou preháňa, riskuje, že bude napokon jadrovo vyhladený.
Čo majú vojny na Ukrajine a v Perzskom zálive spoločné, je trúfalosť slabších a bezradnosť silnejších. Teoreticky je možné, že si silnejší povedia: „Múdrejší ustúpi.“ Pravdepodobnejšie však je, že neustúpia.
Namiesto prerábania na predraženej obrane proti lacným útokom je lacnejšie odpovedať na lacné drony atómovkou a vyriešiť problém jednou ranou. Táto konštelácia lacného útoku a drahej obrany jednoducho nemá dobrú prognózu. A ak sa k tomu prizve umelá inteligencia, odpadne aj šanca, že človek na poslednú chvíľu použije sedliacky rozum.