Budúcnosť patrí dôchodcom
Peniaze, o ktoré štát pripravil dôchodcov, vyleteli komínom. Pobijú sa o ne zbrojári s developermi, úžerníkmi a špekulantmi.

Myšlienka, že dôchodcovia „spotrebúvajú, neprodukujú a zvyšovať im dôchodky znamená vyhadzovať miliardy komínom“, nie je originálna. Ide o politický evergreen, ktorý mieri na konkrétnu cieľovú skupinu, skôr mladých voličov, liberálov a zaručene oslovuje samoľúbych egoistov.
Aj dôchodcovia sú však zaujímavá cieľová skupina a usilovať sa o ich hlasy je politicky rovnako legitímne. Ústretovosť k dôchodcom s ohľadom na skutočnosť, že ich minulá (česká, pozn. ed.) vláda obabrala a znehodnotila im tretinu úspor, nepochybne nezostane u voličov bez odozvy, hoci o adekvátnu kompenzáciu spôsobenej ujmy nejde ani náhodou.
Budúcnosť každopádne patrí dôchodcom. Vymedziť sa proti dnešným je odkazom pre tých budúcich. Kým ľudia budú starnúť, budú nevyhnutne svoju životnú dráhu uzatvárať ako dôchodcovia, ktorí už, samozrejme, spotrebúvajú a neprodukujú. V tom však nie sú sami. Za miliardy vyhodené komínom možno podľa spomínanej logiky považovať aj peniaze pre deti a mladistvých. „Spotrebúvajú a neprodukujú“ takisto ľudia so zdravotným postihnutím alebo ženy na materskej.
Určite možno o vyhadzovaní peňazí komínom diskutovať v prípade platov poslancov, senátorov a premýšľať, či niečo produkuje armáda byrokratov. Nie je do očí bijúcim vyhadzovaním peňazí komínom financovanie voľnočasových aktivít prezidenta a jeho manželky? A predovšetkým: Sú to dnešní dôchodcovia, ktorí vyprodukovali a vybudovali všetko, čo sa tu po zmene režimu sprivatizovalo alebo ukradlo. Ide teda o poslednú generáciu, ktorá si dôchodok odpracovala.
Snaha ušetriť na dôchodcoch je jadrom ekonomickej disciplíny, ktorá si hovorí „dôchodková reforma“. Čím vášnivejšie politici šermujú demografickými prognózami, štatistikami, grafmi produktivity či bilanciou štátneho dlhu, tým sú podozrivejší zo zákerného rozdúchavania medzigeneračnej nevraživosti. Tá je tradične živená ľudskou závisťou.
Politici radi vykresľujú dôchodcov ako parazitov, na ktorých musia mladí drieť, kvôli ktorým sa musia uskromňovať. Lenže predstava, že keď sa niekomu vezme, inému bude pridané, je úplne naivná. Peniaze, o ktoré štát pripravil dôchodcov, vyleteli komínom. Pobijú sa o ne zbrojári s developermi, úžerníkmi a špekulantmi. Čokoľvek štát ušetrí na občanoch, zmizne práve v tom komíne, v čiernej diere, ktorou sa občanom vyhráža.
Rezignácia na medzigeneračnú solidaritu je asociálna a krátkozraká. Len čo sa k nej však politici uchýlia (väčšinou ide o partiu probruselských liberálov), má to politické dôsledky. Dôchodcovia, ktorí „spotrebúvajú a neprodukujú“, majú v spoločnosti, respektíve v politickom systéme nezastupiteľnú a zrejme kľúčovú úlohu: disponujú životnou skúsenosťou, ktorá ich predurčuje korigovať vo voľbách neuvážené preferencie rozmaznaných progresívcov. Dôchodcovia vo voľbách vyvažujú extrémy a brzdia ideologické fanatizmy. Sú to práve seniorské volebné hlasy, ktorými sa v spoločnosti ako-tak udržiava historická kontinuita.
Averziu voči dôchodcom si neskôr narodení občania odovzdávajú ako štafetu. Len čo však zostarnú, prevezmú v prospech neskôr narodených štafetu seniorskú. Všeobecne platí, že vďaka starým sa mladým nedarí presadiť aspoň tie najkrikľavejšie hlúposti, čo ocenia až vtedy, keď zostarnú... Otázkou je, či nejde o spontánny proces, sociálnu dynamiku, na ktorú výška dôchodku nemá zásadný vplyv.
