Ponechaní na vlastné zariadenia

Autorom eseje je Brad Littlejohn. 

Väčšine z nás sa vo vreckách schováva trblietavé čierne zrkadlo s logom na chrbte pripomínajúcim zakázané ovocie z knihy Genezis 3. Ako jablko, ktoré Adama a Evu neodolateľne zvádzalo sľubom, že sa slobodou pripodobnia  bohom, aj iPhone dnes nahlodáva naše mysle, sľubujúc nám odpoveď na akúkoľvek otázku, moc privolať si akékoľvek potešenie, a schopnosť nachádzať sa kdekoľvek. Je to ešte hlbší symbol: Keď sa nad týmto zakázaným ovocím zamyslíme, zistíme, že sme našim zariadeniam odovzdali kontrolu a vzdali sme sa Bohom darovanej zodpovednosti vládnuť svetu. 

Pred vyhnaním z Raja bol Adam v záhrade kráľom, povereným vládou nad zemou. Ako Dávid či Šalamún, alebo ako Boh, na ktorého obraz je stvorený, je teda človek staviteľom. Vláda však neznamená nadvládu. Svoju kráľovskú moc vie Adam uplatňovať len vďaka podvoleniu sa poriadku stvorenia a spolupráci so „štruktúrou vesmíru“ (ako to výborne nazval Stanley Hauerwas). Človek je povolaný pomenovať bohato rozmanitý rád stvorenia, z každej stvorenej veci vyťažiť skrytú slávu a naplno ju využiť. 

Technológia je teda prirodzenou súčasťou ľudskej práce. Avšak je tiež poškvrnená hriechom. Písmo to naznačuje tým, že prvé technológie pripisuje potomkom Kaina, najmä Tubalkainovi, „kováčovi všetkých nástrojov z bronzu a železa„. A predsa, tie isté nástroje okrášlili svätostánok zhotovený Beselélom, synom Uriho. Tento zhotoviteľ bol „naplnený Božím Duchom, schopnosťou a inteligenciou, múdrosťou a zručnosťou“ (Exod. 31:3). Sláva, ktorú králi zeme prinesú do Nového Jeruzalema v Zjavení 21 tiež zahrnie ohromujúce plody ľudskej technológie, ktoré vznikli počas tisícročí.

Od počiatku stvorenia predstavovala technológia hlboké pokušenie. Strom poznania dobra a zla môžeme považovať za prvotnú technológiu, techniku pre získavanie vedomostí.  Nie je to tak, že by Boh od Adam a Evy neočakával zdokonaľovanie morálneho povedomia a uskutočňovanie kráľovského úsudku. No všetko má svoj správny čas a  správny spôsob. Strom poskytuje skratku. Aj mnohé naše technológie ponúkajú ľahšie, kratšie trasy k vytúženým výsledkom. 

Od Adama a Evy sa očakávalo, že poznanie naberú načúvaním slovám Pána. Nakoniec, súčasťou ľudskej dôstojnosti je odkázanosť. Vo svojej najnovšej knihe Dôstojnosť závislosti nám to pripomína Leah Libresco Sargeantová. Náš fyzický život závisí od zemského prachu, od matkiných pŕs, od Božieho dychu v našich nozdrách. Pre cnosť a poznanie závisíme od našich priateľov, rodičov, a ďalších autorít. A predsa na svoju odkázanosť neustále zabúdame. Svoje úspechy pripisujeme len sebe a rúcame sa pod bremenami, o ktorých si myslíme, že ich musíme znášať osamote.

Čím viac času trávime s inými, tým viac sa táto ilúzia nabúrava. Pohľad na ľudskú tvár a ľudské potreby ma vedie k starostlivosti a záujmu. Starostlivosť o druhého, zatiaľ čo som vďačný, že ma niekto potrebuje, mi pripomína moje potreby, a sieť vzájomnej závislosti typickej pre ľudstvo. „Nie je dobré človeku byť osamote“, povie Boh Adamovi, a tak mu vytvorí „pomoc, ktorá mu bude roveň“

(Gen. 2:18). Adam od začiatku závisí od Evy a Eva od Adama. Ani náhodou nejde o známku slabosti, táto vzájomnosť je oslavou ľudskosti, pretože len spoločne muž a žena nesú obraz Boží. (Gen. 1:27). Kvôli technológii, ktorá nás oddeľuje od iných, poskytujúca skratky k tomu, čo kedysi vyžadovalo ľudské vzťahy, máme sklon zabúdať na našu prepojenosť.

O mnohých technológiách hovoríme, že nám šetria prácu, no nie je to tak. Príliš často nás oberajú o ľudský kontakt. Vo veku smartfónu si niekoľkými pohybmi prsta viem objednať priamo pred prah teplú večeru, hromadu kníh, alebo novú nabíjačku na mobil bez toho, aby som videl iného človeka, alebo s ním hovoril.

Ochutnaním zakázaného ovocia chceli Adam a Eva nadobudnúť poznanie bez odkázanosti na Boha. Chceli tiež navždy prekonať svoju závislosť tým, že by sa sami stali „bohmi“. Avšak podarilo sa im len vymeniť odkázanosť na Stvoriteľa za odkázanosť na nižší druh stvorenia: ovocie. 
Samozrejme, bez každodenného jedla neprežijeme, no zvykneme na túto závislosť zabúdať. Hneď ako jedlo požrieme, stáva sa našou súčasťou a máme dojem, že energickejší krok či jasnejšia myseľ sú len naše. Opakujeme to deň po dni, pokrm po pokrme, vzdor očividným životným pravdám.

Eva tak dychtila uniknúť závislosti, že sa nezdržiavala ani s hadom, hoci on sám bol výnimočným zdrojom poznania. Oveľa radšej sa spoľahla na niečo, čo mohla skonzumovať a tak samú seba považovať za nezávislú. Zakázané ovocie je vzorom pre moderné technologické zariadenia, najplnšie sa táto paradigma premieta do smartfónu: predmetu zostrojeného zo stvoreného poriadku. Predmet je to malý a nenápadný, záhadný a plný skrytej moci, príjemný na pohľad, s prísľubom vedomostí na dosah. Smartfón možno ešte nie je fyzicky našou súčasťou (stále ešte čakáme, kým nás k tomu privedie Neuralink). No ako píše Antón Barba-Kay, „Čím viac si svoje zariadenia nosíme na tele, tým viac sa naše zariadania stávajú súčasťou nás… Biológia nie je jedinou súčasťou ľudskosti: Digitálna technológia sa nás už dnes dotýka omnoho hlbšie, než keby sme ju nosili pod kožou.“

Sú pokušenia, ktoré nám predstiera digitálna technológia, v rámci dlhých milénií existencie ľudstva jedinečné? Alebo sú naše obavy jednoducho nostalgickým zalamovaním rúk nad zmenami, ktoré sú prirodzeným sprievodným javom ľudskej vynaliezavosti?

Filozof Albert Borgmann vo svojej geniálnej no prehliadanej knihe z roku 1984 Technológia a charakter súčasnosti (Technology and the Character of Contemporary Life), rozlišuje medzi „predmet-technológiami“ a „zariadenie-technológiami“. Človek vždy vynaliezal technológie, pomocou ktorých chcel ovládnuť svet a zmierniť drinu spojenú s životom po vyhnaní z Raja. No od priemyselnej revolúcie sme podľa Borgmanna čoraz viac vymenili „predmet-technológie“, ktoré nás vťahujú do sveta a k druhým ľuďom, za zariadenia, ktoré nás izolujú. 

Ako príklad ponúka skromnú piecku, takú zásadnú technológiu dávnych Američanov. Pec poskytovala „viac než len teplo“. Počas tmavých dní osvetľovala a vôňa horiaceho dreva vytvárala pohodu. Nielen to, „bola centrom, ohniskom, miestom okolo ktorého sa sústredila práca a oddych rodiny… Matka zakúrila, deti udržiavali oheň, a otec rúbal drevo.“ Tieto úlohy si vyžadovali telesnú interakciu s predmetom, „citlivosť… naostrenú a posilnenú zručnosťou… ktorá človeka tvaruje a dáva mu charakter.“

Predmet-technológie nás pozývajú k vzťahom s inými ľuďmi. Umožňujú nám vybudovať si zručnosť a charakter, dávajú nám výzvy a zaostrujú nás, tak ako to pre nás robia naši blížni. Predovšetkým, povzbudzujú službu - obvykle od viacerých z nás, čo posilňuje ich spoločenskú dimenziu. Piecka nám slúži, no najprv vyžaduje, aby sme slúžili my jej. Pripomína nám tak svojou potrebnosťou našu potrebnosť. V mnohých prípadoch si tá vec od nás vyžaduje celoživotnú starostlivosť. Milovaný kus nábytku budeme pravidelne čistiť a natierať olejom, občas ho opravíme a nakoniec ho zdedia naše deti a vnúčatá. Dnes má málokto z nás takýto nábytok; v IKEA si kupujeme stôl, čo nám vydrží päť rokov a potom ho vyhodíme na smetisko. Predmety sme degradovali na zariadenia. 

Technologický vývoj posledného storočia postupne vytlačil opravy z domácností. Staršie prístroje boli síce dosť zložité, no s nejakými vedomosťami a prácou ste mohli otvoriť kapotu, trochu sa pohrať a opraviť tesnenie. Tomu je koniec. Keď dnes zariadenie v domácnosti prestane fungovať, vyhodíte ho a kúpite si nové, alebo ho pošlete do stovky kilometrov vzdialeného centra opráv, kde ho vyhodia a pošlú vám nový kus.