Slávny herec aj španielsky minister. Kto a prečo pri kríze na Ceute spomína Izrael

Španielsko cez víkend uviedlo, že kríza v jeho severoafrickej enkláve Ceuta je opäť pod kontrolou, pričom väčšina z viac ako 50-tisíc migrantov, ktorí v posledných dňoch prekročili jej hranice, sa rozhodla dobrovoľne vrátiť do susedného Maroka.

Vierohodnú odpoveď na to, čo presne vyvolalo priam apokalyptické scenérie, keď desaťtisíce cudzincov ilegálne vtrhli na územie rozlohou porovnateľné s väčšou slovenskou obcou, pričom najmenej 67 z nich zomrelo, však nepoznáme ani po niekoľkých dňoch. Teórií je však hneď niekoľko.

Úrady v Ceute spojili inváziu s rozhodnutím španielskeho najvyššieho súdu publikovaným v júli, ktoré úradom zakázalo okamžite vracať migrantov prichádzajúcich po mori. Tento verdikt sa pritom nevzťahoval na migrantov, ktorí vstupujú do Španielska po súši, a to ani preliezaním cez hraničný plot.

Španielsky premiér Pedro Sánchez zas obvinil z náhleho prílevu ľudí mafie obchodujúce s ľuďmi, ktoré zveličovali význam tohto verdiktu s cieľom presvedčiť obrovské množstvo migrantov, aby sa zúčastnili na masívnom koordinovanom návale do Ceuty.

Do tretice sa hovorí aj o koordinácii či prinajmenšom uľahčení prechodu zo strany samotného marockého štátu, čomu zodpovedajú aj niektoré videozáznamy priamo z pohraničia.

Motívov by sa našlo hneď niekoľko, keďže vzťahy medzi oboma krajinami (ktoré sú od seba cez Stredozemné more vzdialené len štrnásť kilometrov, hoci ležia na rozličných kontinentoch), sú dlhodobo veľmi napäté.

Vôbec najcitlivejšia je práve otázka Ceuty a druhej španielskej enklávy Melilla. Aj keď nad nimi Španielsko vykonáva zvrchovanosť stovky rokov, Maroko ju neuznáva a obe tieto mikroúzemia považuje za okupované.

Maroko rovnako presadzuje svoju suverenitu nad Západnou Saharou, bývalou španielskou kolóniou, ktorú anektovalo v roku 1975 a v ktorej domorodí obyvatelia, zastúpení národno-oslobodzovacím hnutím známym ako Front Polisario, odmietajú vládu z Rabatu a usilujú sa o nezávislosť.

Významnou ranou pre Maroko bolo aj rozhodnutie Španielska umožniť v apríli roku 2021 lídrovi Frontu Polisario Brahimovi Ghalimu proticovidovú liečbu v španielskej nemocnici. V reakcii na to Rabat odvolal svojho veľvyslanca z krajiny a v máji rovnakého roka zrejme uvoľnilo hraničné kontroly, čím umožnilo vstup do Ceuty približne 10-tisíc migrantom.

Azda najznámejšia bezpečnostná kríza v novodobej histórii sa však datuje do roku 2002, keď marockí žandári obsadili neobývaný španielsky ostrovček Perejil pri africkom pobreží. Madrid následne reagoval vyslaním špeciálnych jednotiek, ktoré ostrov bez odporu znovu obsadili. Spor sa napokon vyriešil diplomatickou cestou.

Hoci sa neskôr podarilo vzťahy otepliť, minulý mesiac sa opäť ochladili, pretože Sanchéz oficiálne navštívil Alžírsko, ktoré Maroko považuje za úhlavného rivala pre jeho neochvejnú podporu Frontu Polisario.

V ostatných dňoch pritom rezonujú tvrdenia, že Maroko v tomto prípade nekonalo samo, ale v koordinácii s Izraelom, teda štátom, ktorého najvýznamnejším európskym kritikom v ostatných rokoch je práve Španielsko. 

Už v roku 2019 Yair Netanjahu, syn izraelského predsedu vlády, zverejnil na sieti Twitter (dnes X) mapu Ceuty a Melilly so slovami: „Drahí Arabi a moslimovia. Chcete oslobodiť okupované arabské islamské územia? Toto je dobrý začiatok!“

„Maročania by sa mali zhromaždiť, poslať buldozéry na hranice a potom neozbrojení vstúpiť do Ceuty a Melilly, aby vztýčili vlajku,“ stálo zas v článku, ktorý v marci tohto roka napísal člen Amerického podnikateľského inštitútu Michael Rubin pre proizraelskú mimovládnu organizáciu Blízkovýchodné fórum.