Sociálne siete musia byť zničené

Prečo som vôbec čítala knihu bojovníka proti hoaxom (teda aj za cenzúru) Sama Marca? Stalo sa to takto. Išla som do kníhkupectva a tam na mňa zasvietil názov knižnej novinky: „Sociálne siete musia byť zničené.“

Je to vyhrážka, konštatovanie, hlboká ľudská túžba? Premkla ma zvedavosť. Nakoniec, sama mám podobný názor. Podobný, ale nie rovnaký. Neverím totiž, že sociálne siete musia byť zničené. Podľa mňa jednoducho zničené budú. Slobodu publikovať si, čo ľudia chcú, neznášajú nielen eurokrati. Sociálne siete znefunkčnilo Rusko a Čína ich hádam ani nikdy v celom rozsahu nepovolila.

EÚ sa zatiaľ na čínsko-ruský cenzúrny vlak zdráha otvorene nastúpiť. Svoj prístup k slobode prejavu zahmlieva a skrýva pod nezrozumiteľné pokrývky právnických textov. Sociálne siete to ale v našom časopriestore majú zrátané aj vtedy, ak by v EÚ náhodou zaviali neprogresívne vetry.

To isté si myslím aj o osude sociálnych sietí vo zvyšku sveta. Globálne „socky“ podľa mňa jednoducho neprežijú. Dávam im maximálne 10 rokov. Možno kvôli umelej inteligencii, ale za ich skonom možno nakoniec bude niečo celkom iné.

Apropo, videli ste, aký je Facebook chybový? To isté Instagram. Mnohé biznisy na tejto planéte skončia jednoducho preto, že ich majiteľov prestanú baviť. Zjavne ide aj o Zuckerbergov prípad. A Elon Musk je prípad sám osebe.

Ale naspäť k Samovi Marcovi. Čo nám autor dramatickým názvom knihy chcel povedať? Keď už jeho krátky, no únavný pamflet prečítate do konca, dozviete sa, že Marec sociálne siete nechce zničiť. Ony len musia byť zničené vo svojej súčasnej podobe. Ach jaj.

Keď sme už prebrali názov knihy, chcem sa ďalej v tejto recenzii venovať dobrým stránkam Marcovho diela.

Stačí si odmyslieť klasické leporelá o ruských zásahoch do volieb, rozdávanie fašistických nálepiek kade-tade, covidové (áno, covidové) strašenie, prevládajúcu kognitívnu disonanciu a diagnostiku radikalizmu s klapkami na očiach. A ostane niekoľko dobrých strán. Ostatne, čakali by ste od komentátora v Denníku N a Sme niečo iné?

Poďme teda k tým niekoľkým stranám, v ktorých autor trafil klinec po hlavičke.

Samo Marec išiel do kúpeľov. Veľa predtým pracoval, potreboval si oddýchnuť. Ale neoddýchol si.

„Nemal som čo robiť, ale napriek tomu som neustále rozmýšľal nad tým, čo všetko ma čaká a na čo všetko nesmiem zabudnúť. Mal som nastavenú automatickú odpoveď na maily a povypínané všetky notifikácie, správy som sledoval raz za deň, ale hlava sa mi ani na sekundu nezastavila.“

Kto z nás to nepozná? Pokračujme:

„Nemusel som nič, ale nedokázal som sa uvoľniť a nechať myšlienky plynúť. Nedokázal som sa ani sústrediť a čítať knihu, na ktorú som sa tešil. Nedokázal som len tak pozerať do stropu a potom, povedzme, zadriemať. Myseľ mi neustále niekam odbiehala, nutkavo som do ruky bral telefón.“

Nejde len o problém novinárov, ktorí sú z povahy svojej práce nútení konzumovať záľahy informácií. Samo Marec popisuje, čo mu povedal známy a čo som si všimla sama na sebe aj vtedy, keď som ešte novinárkou nebola.

„Istý známy mi povedal, že má čoraz väčší problém dočítať knihu; platí to najmä pri beletrii. Začne, aj ho zaujme, ale nedočíta ju, lebo ho niečo rozptýli. Nevie sa do nej zahĺbiť.”