Škandál židovskej viery

Matúšovo evanjelium končí týmto Ježišovým sľubom svojim učeníkom: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ – večná zmluva. Teraz si predstavte, že by prišiel nejaký človek a vyhlásil, že treba nasledovať nového spasiteľa. V najlepšom prípade by sa mu dostalo len zhovievavého úsmevu. Nie je to vôbec nepravdepodobný scenár. Spomeňte si na mormonizmus alebo na islam – ktorý síce prijíma panenské počatie, ale božstvo Ježiša považuje za rúhanie a sám seba považuje za božskú evolúciu judaizmu aj kresťanstva, za poslednú a najdokonalejšiu podobu abrahamovského monoteizmu.

Teraz si predstavte, že by táto výzva nepochádzala od človeka, ale od anjela, posla Všemohúceho. Čo by ste mali urobiť? Nezaťažujte sa tým príliš. Svätý Pavol dáva odpoveď v Liste Galaťanom: Nech je prekliaty! Zopakovanie abrahámovskej zmluvy prostredníctvom Ježiša je pre jeho spoločenstvo viery večné.

Ak je Boh všemocný, možno sa pýtate, nemohol by zmeniť názor? Určite nie, lebo paradoxne by to ohrozilo jeho všemocnosť. Nikdy by totiž nebol schopný dať skutočne večný sľub.

Prečo by si teda Pavol vôbec predstavoval takýto scenár – že by Boh poslal posla, aby pokúšal svojich verných, nech opustia jeho Syna, jediného Spasiteľa? Pavol dobre poznal Písmo, vrátane schopnosti či náklonnosti Najsvätejšieho („A Boh skúšal Abraháma“), nech je požehnaný, podrobiť svojich verných skúške.

To nás privádza k údajnému „škandálu“ judaizmu. Podľa R. R. Rena spočíva tento škandál v odmietnutí Krista zo strany judaizmu – v „neviere, ktorá pretrváva dodnes“. Túto horkú pilulku osladzuje tvrdením, že táto nevernosť bola „určená Bohom, aby sa mohol zmilovať nad nami všetkými“. 

So všetkou úctou, ide o prekvapujúcu teologickú tézu. 

Prečo by Všemohúci potreboval akt vzbury zo strany svojho „vyvoleného národa“, aby mohol rozšíriť svoju lásku na celé ľudstvo? Keby Židia neboli „neverní“, zadržal by potom Boh svoju lásku a milosrdenstvo pred zvyškom ľudstva? Neznižuje ho toto vysvetlenie na úroveň pohanského kmeňového boha?

Na hlbšej úrovni vyplýva môj nesúhlas s Renom z našich odlišných chápaní židovskej viery a „neviery“ (unbelief) a z toho, čo sa môže javiť ako konflikt večných božských záväzkov.

Synovia Izraela boli poučení v Deuteronómiu 12: 

„Toto sú zákony a nariadenia,“ etické aj rituálne, „ktoré máte zachovať (...) kým budete žiť na zemi.“ Aj toto je večný záväzok. A nielen večný, ale aj nemenný, lebo v tej istej kapitole nasleduje: „Čo vám prikazujem, to zachovávajte a robte; nič k tomu nepridáš a nič nevynecháš.“ Interpretovať, áno. Ale pridávať alebo uberať by znamenalo porušiť túto verziu abrahámovskej zmluvy.

Hneď nato nasleduje jedna z najpôsobivejších pasáží v hebrejskej Biblii: