Protest proti eutanázii a jej vynucovaniu vo Francúzsku

Dobrovoľný príspevok pre Ústavnú radu Francúzskej republiky (Amicus brief), týkajúci sa preskúmania zákona týkajúceho sa práva na asistované umieranie, na obranu práva náboženských organizácií nebyť nútené zúčastňovať sa na praktizovaní eutanázie a asistovanej samovraždy

My, dole podpísaní, bývalí sudcovia Európskeho súdu pre ľudské práva, čestní sudcovia, profesori, právnici a výskumníci z rôznych akademických inštitúcií z celého sveta, sme sa s hlbokým znepokojením dozvedeli, že 15. júla 2026 francúzsky parlament prijal zákon týkajúci sa práva na asistované umieranie, čím legalizoval eutanáziu a asistovanú samovraždu. 

Z parlamentnej scény v súvislosti s týmto návrhom zákona mnohí právnici, organizácie občianskej spoločnosti a organizácie pre ľudské práva verejne varovali, že niektoré ustanovenia textu sú nezlučiteľné s medzinárodnými záväzkami Francúzska v oblasti ľudských práv. Vedomí si týchto obáv a pretrvávajúce pochybnosti o zlučiteľnosti prijatého zákona s ústavou, základnými právami a individuálnymi slobodami sa niekoľko politických autorít rozhodlo postúpiť vec Ústavnej rade na preskúmanie jeho ústavnosti.

Bez toho, aby sme zľahčovali silu argumentov predložených odvolateľmi týkajúcich sa nezlučiteľnosti napadnutého zákona s francúzskou ústavou, si tento dobrovoľný príspevok kladie za cieľ upriamiť pozornosť Ústavnej rady na osobitnú hrozbu, ktorú prijatý text predstavuje pre slobodu združovania a náboženského vyznania, ako aj pre zásadu inštitucionálnej autonómie náboženských spoločenstiev a združení založených na viere, uznanú najmä v medzinárodnom práve. Pre tento účel chceme zdôrazniť niekoľko aspektov nového legislatívneho rámca, ktoré odhaľujú jeho zjavnú nezlučiteľnosť s francúzskou ústavou a medzinárodným a európskym právom v oblasti ľudských práv. V prvom rade hlboko ľutujeme, že nový zákon neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by chránilo zariadenia zdravotnej a sociálnej starostlivosti pred povinnosťou poskytovať eutanáziu a asistovanú samovraždu.

Článok 14 zákona o práve na smrť vyžaduje, aby všetky zariadenia zdravotnej a sociálnej starostlivosti povolili vykonávanie eutanázie a asistovanej samovraždy vo svojich priestoroch. Táto povinnosť sa vzťahuje najmä na všetky pobytové zariadenia pre seniorov, zariadenia pre osoby so zdravotným postihnutím a zariadenia pre osoby v núdzových situáciách, či už verejné alebo súkromné ​​(vrátane tých, ktoré nedostávajú žiadne verejné financovanie). Inými slovami, týka sa to všetkých zariadení zdravotnej a sociálnej starostlivosti bez ohľadu na ich povahu alebo účel. Zákon neposkytuje žiadnu výnimku z tejto povinnosti pre inštitúcie, ktorých identita je založená na náboženstve alebo viere. Táto povinnosť sa preto priamo vzťahuje na náboženské kongregácie zamerané na zdravotnú starostlivosť, ako aj na iné organizácie založené na viere, ako napríklad Malé sestry chudobných.

Treba zdôrazniť, že povinnosť uložená týmto inštitúciám je sprevádzaná súborom súvisiacich povinností určených na zabezpečenie riadneho priebehu postupu pri výkone smrti. V praxi sú príslušné zariadenia zodpovedné najmä za zabezpečenie fyzickej prítomnosti svojich zamestnancov počas postupu, riešenie akýchkoľvek potenciálnych komplikácií, riešenie vzťahov s rodinou a zamestnancami zariadenia, prevzatie tela zosnulého a poskytnutie smrtiacej látky, ak má zariadenie vlastnú lekáreň. Akékoľvek nesplnenie týchto povinností ich môže viesť k právnej zodpovednosti.

Nútenie náboženských inštitúcií a organizácií založených na viere, aby povoľovali a umožňovali praktizovanie eutanázie a asistovanej samovraždy vo svojich priestoroch, ako aj aby zabezpečili riadny priebeh tohto postupu v rozpore s ich presvedčením, sa rovná ich núteniu konať závažne proti svojmu svedomiu a vzdať sa svojej náboženskej identity. Takáto povinnosť predstavuje jasný zásah do ich slobody myslenia, svedomia a náboženského vyznania, ktorú proklamuje Deklarácia práv človeka a občana, Všeobecná deklarácia ľudských práv (článok 18) a zaručuje najmä Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (článok 18), Americký dohovor o ľudských právach (článok 12), Európsky dohovor o ľudských právach (článok 9) a Charta základných práv Európskej únie (článok 10). Nútenie náboženských inštitúcií k súhlasu s eutanáziou a asistovanou samovraždou vykonávanou v ich priestoroch a k de facto účasti na celom procese vykonávania smrti je tiež v rozpore so zásadou autonómie náboženských inštitúcií a organizácií, ktorá je zakotvená v mnohých medzinárodných nástrojoch v oblasti ľudských práv. Podľa tejto zásady, ktorá je založená na slobode náboženského vyznania aj slobode združovania, pričom obe majú ústavnú hodnotu, musia byť náboženské inštitúcie a denominačné subjekty schopné fungovať v súlade so svojím presvedčením a slobodne si určovať svoju štruktúru a organizáciu. Pokiaľ prijatý zákon ignoruje zásadu inštitucionálnej autonómie, musí sa považovať za odporujúci nielen slobode náboženského vyznania, ale aj slobode združovania uznanej Ústavnou radou, vyhlásenej Všeobecnou deklaráciou ľudských práv (článok 20) ​​a zaručenej najmä Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach (článok 22), Americkým dohovorom o ľudských právach (článok 16), Európskym dohovorom o ľudských právach (článok 11) a Chartou základných práv Európskej únie (článok 12).

Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre opakovane uviedol, že „autonómia náboženských spoločenstiev je nevyhnutná pre pluralizmus v demokratickej spoločnosti“ (pozri najmä rozsudky vo veciach Hasan a Chaush proti Bulharsku a Fernández Martínez proti Španielsku). Okrem svojho konzistentného zakotvenia v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri najmä nedávne poradné stanovisko k postaveniu kláštorného majetku) je zásada autonómie náboženských spoločenstiev a organizácií zakotvená aj v právnom poriadku Európskej únie, ako aj v rôznych nástrojoch prijatých zmluvnými orgánmi Organizácie Spojených národov a inými medzivládnymi štruktúrami spolupráce.

V práve Európskej únie je zásada autonómie náboženských inštitúcií a organizácií založených na viere výslovne vyjadrená v článku 4 ods. 2 Smernice 2000/78/ES, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní. Podľa tohto ustanovenia „rozdiely v zaobchádzaní na základe náboženstva alebo viery osoby nepredstavujú diskrimináciu, ak vzhľadom na povahu činností alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú, toto náboženstvo alebo viera predstavujú skutočnú a legitímnu požiadavku na zamestnanie, ktorá je odôvodnená vzhľadom na etiku organizácie.“

Právo Únie teda stanovuje osobitnú výnimku zo zásady nediskriminácie v prospech inštitúcií založených na viere. Súdny dvor Európskej únie vo svojej judikatúre, s odkazom najmä na článok 10 Charty základných práv Európskej únie, ktorý zaručuje slobodu náboženského vyznania, opakovane zdôraznil zásadnú úlohu tejto výnimky pri uplatňovaní pravidiel týkajúcich sa rovnakého zaobchádzania (Egenberger, IR, Katholische Schwangerschaftsberatung). Treba poznamenať, že v nadväznosti na závery Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Rommelfanger v. Nemecko Súdny dvor Európskej únie výslovne uznal, že katolícka nemocnica predstavuje náboženskú organizáciu a ako taká požíva osobitný režim založený na zásade inštitucionálnej autonómie (IR). Princíp náboženskej autonómie uznal aj Výbor OSN pre ľudské práva. Vo svojom všeobecnom komentári č. 22 k článku 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach Výbor zdôrazňuje, že „praktizovanie a vyučovanie náboženstva alebo viery zahŕňa aj tie úkony, ktoré sú nevyhnutné pre náboženské skupiny na vykonávanie ich základných činností“ (odsek 4).

V tejto súvislosti je tiež vhodné pripomenúť, že na viedenskom stretnutí Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) sa zúčastnené štáty jednoznačne zaviazali rešpektovať autonómiu cirkví a náboženských spoločenstiev (Záverečný dokument viedenského stretnutia zástupcov štátov zúčastnených na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe v roku 1986, princíp 16).

Okrem kontextu medzinárodného práva, dôležitosť princípu náboženskej autonómie v živote demokratických spoločností uznali aj najvyššie národné súdy a ústavné súdy, a to ako na európskom kontinente, tak aj za Atlantikom. Princíp náboženskej autonómie bol pri viacerých príležitostiach zakotvený nemeckým Spolkovým ústavným súdom (17. februára 1965, BVerfGE 18, 385) a nedávno aj francúzskym Kasačným súdom, ktorý zasadal vo svojom najslávnostnejšom zložení (Plenárne zhromaždenie, 4. apríla 2025, č. 21-24.439). Ústavnú hodnotu tohto princípu uznal aj Najvyšší súd Spojených štátov v prelomovom rozhodnutí Kedroff v. St. Nicholas Cathedral (24. novembra 1952, 344 U.S. 94).

Po druhé, a v rovnakom duchu, chceme upozorniť Ústavnú radu na skutočnosť, že prijatie opatrení, ktoré by mohli obmedziť medzinárodne uznávané ľudské práva, si za každých okolností vyžaduje predchádzajúce vyváženie konkurenčných práv a záujmov. Štáty nie sú oprávnené svojvoľne vnucovať práva niektorých jednotlivcov právam iných skupín v spoločnosti. Sú povinné hľadať zosúladenie medzi konkurenčnými právami a nemôžu jednoducho odôvodňovať prevahu jedného nad ostatnými.

V tomto prípade mal zákonodarca vytvoriť právny rámec upravujúci prístup k eutanázii a asistovanej samovražde, ktorý zosúlaďuje práva náboženských inštitúcií s právami jednotlivcov, ktorí chcú mať prístup k asistovanej smrti, a zároveň zabezpečí rešpektovanie oboch. Tento cieľ sa dal dosiahnuť napríklad zverením zodpovednosti verejnému orgánu za nasmerovanie dotknutých osôb do vhodného zariadenia. Nedostatok zosúladenia medzi týmito konkurenčnými právami dokazuje, že zákonodarca nenašiel spravodlivú rovnováhu medzi dotknutými právami a záujmami.

Podobne a navyše, uloženie tejto novej povinnosti náboženským združeniam a organizáciám založeným na viere predstavuje jasné porušenie zásady proporcionality, ktorá je jedným zo základov medzinárodného práva v oblasti ľudských práv.

Podľa ustálenej judikatúry medzinárodných súdov pre ľudské práva musí byť akékoľvek štátne opatrenie obmedzujúce slobodu jednotlivca predpísané zákonom, sledovať legitímny cieľ, byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti a byť primerané sledovanému legitímnemu cieľu. V tomto prípade je obmedzenie slobody náboženského vyznania a autonómie súkromných inštitúcií zjavne neprimerané, keďže existovali iné, menej reštriktívne prostriedky na zaručenie prístupu k asistovanému umieraniu.

Vzhľadom na uvedené úctivo vyzývame Ústavnú radu, aby uznala, že zákon o práve na asistované umieranie porušuje slobodu náboženského vyznania a združovania, ako aj autonómnu existenciu náboženských inštitúcií, a v dôsledku toho vyhlásila tento zákon za protiústavný. Sme presvedčení, že Ústavná rada má mimoriadne dobré predpoklady na to, aby plnila svoje ústavné poslanie, ktorým je ochrana základných práv, hodnôt demokratického pluralizmu a právneho štátu.

Zoznam 37 signatárov:

Javier Borrego-Borrego, bývalý sudca ESĽP, bývalý sudca Najvyššieho súdu (Španielsko), právnik v Madridskej advokátskej komore, Španielsko

Antonella Mularoni, bývalá sudkyňa ESĽP, právnička, Republika San Maríno

Paulo Pinto de Albuquerque, bývalý sudca ESĽP, profesor práva na Katolíckej univerzite v Portugalsku, Portugalsko

Krzysztof Wojtyczek, bývalý sudca ESĽP, profesor ústavného práva, Jagelovská univerzita v Krakove, Poľsko

Michel Bastit, profesor filozofie, Burgundská univerzita, Francúzsko

Remigio Berenger, profesor cirkevného práva štátu, CEU University, Valencia, Španielsko

Pierre Bonin, profesor právnych dejín, Právnická fakulta Sorbonny, Paríž, Francúzsko