Od kultúrnej politiky k spolitizovanej kultúre

Krajín, v ktorých je prezident generál hviezdou zábavných festivalov a tlieska sa mu postojačky, nebude veľa. Ide o politickú anomáliu a kultúrnu tragikomédiu v jednom. Keď sa však obzrieme do nedávnej histórie, dalo sa to u nás očakávať. Od štátom riadenej kultúry k spolitizovanej kultúre totiž nie je ďaleko. V podstate ide o dva odlišné prejavy toho istého mentálneho nastavenia.

Kultúrna politika za minulého režimu fungovala ako servis pre umelcov, ale zároveň aj ako dozor nad nimi. Riadili sa zásadou: „Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj.“ Popri oficiálnej kultúre, ktorá bola lojálna štátnej ideológii a podliehala dobovému vkusu, však existovala aj kultúra neoficiálna. Vo všeobecnosti možno povedať, že underground žil vlastným životom: Išlo o paralelnú kultúru, nie o kultúrnu opozíciu. Oficiálna a neoficiálna kultúra sa navzájom nestretávali, ale míňali.

Underground, autentický vo svojej nezávislosti, bol reakciou na kultúrnu politiku štátu, ktorý si umelcov najímal, aby zabávali pracujúci ľud, pozdvihovali jeho ducha alebo vhodne skrášlili verejný priestor.

Kedykoľvek sa kultúra zapletie s politikou, riskuje stratu svojej kultúrnosti. A je v zásade jedno, akým spôsobom k tomuto „zapleteniu“ dôjde. Keď oficiálni umelci podpisovali Antichartu, teda nesúhlas s manifestom, ktorý ani nečítali, bolo to servilné a nedôstojné. Keď potom tí istí oficiálni umelci zohrali úlohu zamatových revolucionárov, bolo to v ich podaní gýčové. A keď sa dnes seriálové herečky či aktivistickí pevci politicky angažujú na podporu úbohého pána prezidenta, je to smiešne a hlúpe.

Len výnimočne sa v dejinách umelci osvedčili ako avantgarda ohlasujúca novú dobu. Väčšinou naopak reprezentovali tú existujúcu. Podobné je to aj s kultúrnosťou spolitizovaného publika. Davová psychóza zo svojej podstaty nemôže byť noblesná. Skutočná kultúra ako prejav nespútanej tvorivosti, hľadania a oslavy krásy nikdy nepotrebovala na svoje prežitie veľa.