Našim milým odporcom

„Čas, který nastává, je léto s prázdninami a dovolenými, kdy se nám po starém zvyku bude chtít všeho nechat. Vsaďme se však, že naši milí odpůrci si nedopřejí letního oddechu, budou mobilizovat své zavázané lidi a budou si už teď chtít zařídit klidné svátky vánoční!“ napísal koncom júna roku 1968 Ludvík Vaculík, a jeho zlá predtucha sa mala naplniť.

Odkedy Ludvík Vaculík pred deviatimi rokmi odišiel na večnosť, svet sa výrazne zmenil k horšiemu. Čo sa nezmenilo, sú naši milí odporcovia, čo si nedoprajú letného oddychu.

Napadlo mi, že možno Ludvík opäť niečo tuší, a keďže má na náhrobku napísané „Byl jsem tu a možná zas přijdu,“ prehovoril som svoju ženu, aby sme vyrazili do Brumova. Bol slnečný deň a od hrobu číslo 55 bol pekný výhľad na kraj okolo, tak, ako o tom Vaculík písal vo svojom poslednom Posledním slovu. Pretože sme sa neohlásili vopred, s Ludvíkem, ktorý si práve niekam odskočil, sme sa minuli.

Viem, že nie je slušné hovoriť za neprítomných. A pri Ludvíkovi Vaculíkovi, ktorý bol slobodne a teda nevyspytateľne svoj, by išlo o zvláštnu trúfalosť, povedať: „Keby tu bol, povedal by…“ 

Veď práve pre tú nevyspytateľnosť, s ktorou spísal osudových Dvetisíc slov, mu potom v novembri 1989 jeho priatelia, zamatoví rebeli, nedovolili prehovoriť z revolučnej tribúny. Možno preto, aby opäť nepovedal, že „pravda nevítězí, pravda prostě zbývá, když se všecko ostatní prošustruje! Není tudíž důvodu k národní vítězoslávě, je pouze důvod k nové naději.“