John Mearsheimer: Iránci budú odteraz tvrdší
Iránci boli hlúpi, keď 17. júna podpísali Memorandum o porozumení. Mali namiesto toho pokračovať vo vojne, pretože by tak získali väčšiu nátlakovú páku.
Pán profesor Mearsheimer, som rád, že sa po prestávke môžeme opäť počuť. Prejdem hneď k téme, keď prezident Trump hrozí zničením Iránu, čo si o tom podľa vás myslia v Pekingu a v Kremli?
Nijako ich to neprekvapuje. Ľudia v Kremli a v Pekingu chápu, že Spojené štáty sú aj ich smrteľným nepriateľom. Sme nemilosrdnou veľmocou. Spojené štáty, či už pod Bidenovou, alebo Trumpovou administratívou, aktívne podporovali genocídu v Gaze. Ide o skutočnú genocídu a my sme ju podporovali, a to tak za prezidenta Bidena, ako aj za prezidenta Trumpa. Je teda prekvapujúce, keď prezident Trump používa genocídnu rétoriku? Vôbec nie. A som si istý, že Iránci, rovnako ako Číňania a Rusi, si plne uvedomujú, aké nebezpečné sú Spojené štáty.
Spochybňujú podľa vás tieto výroky Trumpove duševné a kognitívne schopnosti?
Som si istý, že áno, pretože ich spochybňujeme vy aj ja. Nedá sa vyhnúť tomu, aby ste sa občas nezamysleli, či má ten človek všetkých päť pohromade. Niekedy pôsobí veľmi racionálne a človek si pomyslí, že možno nie je správne spochybňovať jeho kognitívne schopnosti. Ale sú aj iné situácie, keď sa určite zamýšľate nad tým, čo si vlastne myslí, pretože to jednoducho nedáva žiadny zmysel. Hovorí množstvo vecí, ktoré sú podľa mňa nezmyselné.
Váš kolega z akademickej obce, Trita Parsi, sa pýta – prečo by sa Iránci mali vrátiť k rokovaciemu stolu, keď sa Američania snažia zmeniť rokovacie podmienky opätovným rozbehnutím vojenských aktivít?
Trita Parsi: „Je problémom, ak sa strany posadia za rokovací stôl a zároveň sa stále snažia ovplyvňovať rokovania prostredníctvom vojenských akcií. A to je opäť jeden z dôvodov, prečo si myslím, že Iránci sa pravdepodobne v najbližšej dobe k rokovaniam nevrátia, pretože vidia, že Spojené štáty nedokážu dosiahnuť to, čo chcú dosiahnuť pri rokovacom stole, a potom sa opäť uchyľujú k vojenským akciám, aby si mohli zlepšiť svoju situáciu. V dôsledku toho sa Iránci v najbližšej dobe nevrátia, ale skôr sa budú snažiť zabezpečiť, aby toto kolo bolo pre USA čo najbolestivejšie, čím sa výrazne zníži pokušenie americkej strany vrátiť sa k vojenským akciám. Pokiaľ nebudeme mať plný záväzok k diplomacii a skutočne neodložíme vojenské akcie alebo iné snahy o ovplyvňovanie situácie, nebudeme môcť naozaj dosiahnuť úspech diplomacie.“
„... záväzok k diplomacii a skutočne neodložíme vojenské akcie alebo iné snahy o ovplyvňovanie situácie, nebudeme môcť naozaj dosiahnuť úspech diplomacie.“ Prečo by Iránci mali veriť akémukoľvek záväzku zo strany Spojených štátov? Američania ich oklamali v júni, vo februári a pravdepodobne ich oklamali aj pokiaľ ide o Memorandum o porozumení.
Dovoľte mi uviesť dva body, ktoré odpovedajú na vašu otázku.
Prvým je, že Trita Parsi má pravdu v tom, že Iránci majú v tejto chvíli vlastný záujem, aby sa neposadili za rokovací stôl, pretože čím dlhšie vojna trvá, tým väčšiu nátlakovú páku majú Iránci voči Spojeným štátom. Dá sa veľmi presvedčivo argumentovať, že Iránci boli hlúpi, keď 17. júna podpísali Memorandum o porozumení. Mali namiesto toho pokračovať vo vojne, pretože by tak získali väčšiu nátlakovú páku.
Ale podľa mňa nie je pochýb o tom, že v určitom momente sa obe strany budú musieť posadiť za rokovací stôl. Iráncom aj Američanom bude jasné, že by mali rokovať. To ma vedie k môjmu druhému bodu, ktorý je veľmi dôležitý.
Iránci budú tentoraz vyjednávať oveľa tvrdšie, než tomu bolo v období pred Memorandom zo 17. júna, a to presne z toho dôvodu, ktorý ste spomenuli – Američanom sa nedá veriť. V období pred Memorandom zo 17. júna mali v Iráne v podstate navrch umiernení a presadili si svoju vôľu. V tom boji zástancovia tvrdej línie prehrali. Vzhľadom na to, čo sa však následne stalo, teda že Memorandum o porozumení zo 17. júna sa rozpadlo, sú teraz za volantom práve zástancovia tvrdej línie. A čím dlhšie táto situácia trvá, tým väčšiu nátlakovú páku majú.
Keď sa teda vrátime k rokovaciemu stolu – a predpokladám, že sa tak stane –, Iránci budú vyjednávať oveľa tvrdšie. V novom Memorande o porozumení dajú úplne jasne najavo, kto má kontrolu nad Hormuzom. Navyše si viem predstaviť, že budú trvať na tom, aby im boli takmer všetky zmrazené aktíva uvoľnené hneď na začiatku, opäť pre otázku dôvery, ktorú ste spomenuli. Nebolo by ma prekvapilo, keby trvali na tom, aby Spojené štáty vyvinuli tlak na Izrael, nech sa stiahne z južného Libanonu, čo sa v súvislosti s prvým Memorandom o porozumení takmer nestalo. Iránci teda budú oveľa tvrdší. A tak bude musieť Trump nabudúce prijať ešte menej atraktívne podmienky, než aké prijal 17. júna.
Pozrite sa na tento prieskum z Washington Postu: Schvaľujete alebo neschvaľujete spôsob, akým Trump rieši situáciu s Iránom? Schvaľuje 29 percent, neschvaľuje 69 percent. Nie sú to mimoriadne čísla vzhľadom na to, že sme štyri mesiace od volieb do Kongresu?
Prekvapuje ma, že čísla nie sú vyššie. Pred začiatkom tejto vojny z nej nadšení ľudia neboli. A od 28. februára sa nám Iráncov nepodarilo poraziť. Nepodarilo sa nám prinútiť ich, aby ustúpili akýmkoľvek našim požiadavkám. A navyše, vyhrali v mnohých ďalších otázkach, ktoré pred 28. februárom neboli zrejmé. Napríklad 27. februára bol Hormuzský prieliv otvorený. Teraz ho kontrolujú oni. 27. februára sme mali na Blízkom východe a v Perzskom zálive rozsiahlu sieť vojenských základní. Táto sieť v podstate zmizla. 27. februára sme mali impozantnú aliančnú štruktúru zahŕňajúcu štáty Perzského zálivu. Táto aliančná štruktúra sa takmer úplne rozpadla. Dnes sme na tom oveľa horšie ako 27. februára. A mnohí Američania to plne chápu. Len ma prekvapuje, že ich nie je viac.
Nerozumiem postoju Trumpovej administratívy k Hormuzu. Prieliv má v najužšom bode šírku necelých 40 kilometrov. Medzinárodné právo a zvyklosti priznávajú vláde štátu susediaceho s vodnou plochou kontrolu nad 20-kilometrovým pásmom. USA si týchto 20 kilometrov nárokujú okolo celého amerického územia. 20 kilometrov pre Iráncov, 20 pre Omán. Kde sa tu spomínajú Spojené štáty?
Faktom je, že Spojené štáty v podstate prinútili Ománcov, aby nám umožnili používať časť prielivu, ktorá v skutočnosti patrí im, vzhľadom na hranice, ktoré ste práve opísali. Ale nemyslím si, že je tu potrebné hovoriť o medzinárodnom práve. Zaujímavé je, čo sa uvádza v článku 5 Memoranda o porozumení.
Článok 5 bol napísaný s cieľom priamo riešiť otázku, kto bude kontrolovať Hormuzský prieliv počas 60 dní rokovaní a kto ho bude kontrolovať potom. A ak sa pozriete na memorandum, jasne z neho – aspoň podľa mňa – vyplýva, že Irán by bol zodpovedný za kontrolu dopravného toku cez prieliv počas 60-dňového rokovacieho obdobia. Len čo by sa dosiahla dohoda, konečné urovnanie otázky, kto bude kontrolovať Hormuzský prieliv, by prebehlo medzi Ománom na jednej strane a Iránom na strane druhej. V tomto článku sa Spojené štáty nespomínajú.
Po podpise Memoranda o porozumení sa Spojené štáty rozhodli, že by mohli spolupracovať s Ománcami a posielať lode cez ománsku časť prielivu, ktorú v podstate Spojené štáty kontrolovali alebo monitorovali. Samozrejme, pre Iráncov to bolo neprijateľné, takže keď cez ňu začali prechádzať lode, Iránci na ne začali strieľať. Následne Spojené štáty odpovedali leteckými údermi. A tak sme teraz v tejto kampani oka za oko.
Kto v súčasnosti kontroluje Hormuzský prieliv?
Niet pochýb o tom, že Spojené štáty ho nekontrolujú, napriek tomu, že prezident Trump a niektorí z jeho spolupracovníkov tvrdia, že áno. V skutočnosti ho kontrolujú Iránci. A my nemáme vojenskú kapacitu na to, aby sme túto situáciu zmenili. Existuje značný počet ľudí, hlavne na pravej strane politického spektra, ktorí si myslia, že túto kapacitu máme a že by sme mali vyraziť, Hormuz otvoriť a prevziať nad ním kontrolu sami. Ale my jednoducho takú vojenskú kapacitu nemáme.
Dochádza nám munícia, ktorú by sme mali držať v zálohe na iné potenciálne účely?
Určite. Vojna začala 28. februára leteckou kampaňou. Táto letecká kampaň trvala približne 40 dní. A išlo o rozsiahlu strategickú bombardovaciu kampaň z našej strany aj zo strany Izraelčanov. Čiastočne sme ju ukončili nielen preto, že nefungovala, ale aj preto, že nám dochádzala munícia.
Navyše, ak sa vrátime k minulému roku, prezident Trump v podstate vyhlásil vojnu Hútiom. Bolo to v marci 2025, dva mesiace po tom, čo sa nasťahoval do Bieleho domu. A po dvoch mesiacoch, v máji 2025, to vzdal. Nedokázal poraziť Hútiov. Ale proti Hútiom sme zároveň spotrebúvali vzácnu muníciu. Máme teda veľa špeciálnych zbraní. Stoja veľa peňazí, ale nemáme ich toľko. A keď sa dostanete do vojny s krajinou ako Irán, ktorá vystreľuje balistické rakety, riadené strely a drony na americké základne, na vašich spojencov v Perzskom zálive a na Izrael, nakoniec budete musieť použiť obrovské množstvo zbraní zo svojich zásob, aby ste túto hrozbu zvládli.
A preto – a Larry Johnson to, samozrejme, veľmi jasne zdôraznil vo svojej skvelej práci – sme v zúfalej situácii, pokiaľ ide o počet zbraní v našich zásobách. Faktom je, že sa nezameriavame len na Perzský záliv. Zaujíma nás aj Európa, pretože tam máme záväzky a potrebujeme tam zbrane. Ešte dôležitejšia je východná Ázia, kde chceme obmedzovať Čínu. V podstate tu vytĺkame klin klinom. Odoberáme zbrane z východnej Ázie a posielame ich na Blízky východ. Čím dlhšie teda bude trvať táto kampaň oka za oko, do ktorej sa teraz zapojil Trump, tým viac cenných zbraní spotrebujeme.
Aké efektívne budú rôzne odbojové skupiny, pokiaľ ide o útoky na Izrael, provokovanie Izraela a útoky na amerických spojencov v Perzskom zálive?
Hizballáh bol veľmi efektívny v boji proti Izraelu v južnom Libanone. Západné médiá o tom príliš neinformujú. Izraelčania sú však odhodlaní okupovať južný Libanon a poraziť Hizballáh. A to sa im zatiaľ nepodarilo. Pokiaľ ide o Hamas, v súčasnosti sú ich možnosti na odvetu proti Izraelu obmedzené. Faktom však je, že Izraelčania Hamas neporazili. A čo je veľmi dôležité, tretia skupina, Hútiovia, práve oznámila, že uzatvára Červené more pre saudské tankery, ktoré z neho vychádzajú naplnené ropou. To je veľká rana pre Spojené štáty a ich spojencov v Perzskom zálive. Môžete si teda predstaviť, aký veľký význam majú Hútiovia, Hizballáh a dokonca aj Hamas pre Iráncov a prečo sa Iránci tak veľmi snažia udržiavať úzke vzťahy so všetkými tromi týmito skupinami.
Aké by boli ekonomické dôsledky, keby Saudská Arábia nemohla predávať svoju ropu?
27. februára sa z Perzského zálivu vyvážalo asi 20 miliónov barelov ropy denne. To predstavovalo asi 20 percent svetovej spotreby ropy. Z tých 20 miliónov barelov by som odhadoval, že 7 miliónov barelov ešte stále prúdilo zo Saudskej Arábie a zo Spojených arabských emirátov, aj po 28. februári. To je jeden z dôvodov, prečo cena ropy nestúpla až tak vysoko. Inými slovami, prerušená doprava bola v objeme len 13 miliónov barelov. Sedem z tých 20 sa stále dodáva. A z tých siedmich sa podľa môjho odhadu asi 5 miliónov dodáva cez Červené more.
Práve tam sa saudská ropa vyváža – cez Červené more, nie cez Hormuzský prieliv, pretože cez Hormuzský prieliv sa nedostanú. A ďalšie 2 milióny barelov sa vyvážali z Fudžajry, čo je prístav v Ománskom zálive v Spojených arabských emirátoch. Tie 2 milióny barelov zo Spojených arabských emirátov a tých 5 miliónov barelov zo Saudskej Arábie teda naozaj zohrávali kľúčovú úlohu pri udržiavaní nízkych cien ropy. Zdá sa – a zdôrazňujem „zdá sa“, lebo to nemožno povedať s istotou –, že Iránci uzavreli prístav Fudžajra. Tie 2 milióny barelov ropy teda z Fudžajry už neodchádzajú. A teraz ani tých 5 miliónov barelov saudskej ropy nebude prechádzať cez Červené more. To znamená, že tých 7 miliónov z 20 miliónov barelov ropy sa nedostane na svetové ropné trhy. A to bude mať reálne dôsledky.
Nechcem tu zachádzať do prílišných detailov, ale ďalším dôvodom, prečo ceny ropy neboli také vysoké, ako by sa dalo očakávať, je to, že sa čerpali strategické ropné rezervy v Spojených štátoch a v iných krajinách. Z týchto strategických rezerv sa vybralo obrovské množstvo ropy a dostalo sa na globálne trhy. Aj to prispelo k udržaniu nízkych cien. Existujú však rôzne náznaky, že sme dosiahli bod, keď už nebudeme môcť zo strategických rezerv čerpať oveľa viac ropy. A to spôsobí celý rad problémov. A ak spojíte tento jednoduchý fakt s tým, čo sa deje v súvislosti s Červeným morom a Hútiami, mohlo by to spôsobiť veľa problémov z hľadiska inflácie aj z hľadiska medzinárodnej ekonomiky.
Aká stabilná je podľa vás vláda premiéra Netanjahua v Izraeli? Alebo aké pravdepodobné je jeho znovuzvolenie?
Pýtate sa, aká je nestabilná – vláda v podstate padla. A nové voľby budú, pokiaľ viem, v októbri. Otázka je, či vyhrá. V tejto chvíli to vyzerá, že nie. Ale ako hovoria mnohí ľudia, a ja s nimi súhlasím, Netanjahua nikdy nemožno vopred odpisovať. Je to naozaj pôsobivý politik, ktorý má viac ako deväť životov. Takže by som ho ešte neodpisoval.
Napriek tomu je však mnohým Izraelčanom jasné, že sa mu nepodarilo dosiahnuť takmer žiadny zo svojich cieľov v rôznych vojnách, ktoré viedol. A ak sa pozrieme na postavenie Izraela nielen v Spojených štátoch, ale po celom svete, svojou politikou spôsobil veľkú škodu pozícii Izraela v medzinárodnom systéme. Jeho politika sa teda stretáva s veľkou nespokojnosťou.
Zdá sa, že ani jeho zdravotný stav nie je dobrý. Hovorí sa, že mal rakovinu prostaty. A nikto to nepopiera. A zrejme má aj srdcové problémy. To neviem naisto. Ale nevyzerá zdravo. Keď to spojíte so skutočnosťou, že jeho politika zlyhala, vôbec by ma neprekvapilo, keby už vyčerpal všetkých tých svojich deväť životov.
Stále napáda južný Libanon?
Izraelčania tam sú. Nemajú v úmysle odísť o nič viac, ako nemajú v úmysle opustiť južnú Sýriu. Izrael chce dosiahnuť vznik „Veľkého Izraela“. A keď v tejto relácii a v iných reláciách hovoríme o projekte „Veľkého Izraela“, zvyčajne hovoríme len o Západnom brehu Jordánu a Gaze. Faktom však je, že izraelské ambície presahujú okupované územia a zahŕňajú aj novo okupované územia južného Libanonu a južnej Sýrie.
Prečo Iránci nepodnikli odvetné útoky na Izrael v reakcii na americké útoky, ktorých opätovné spustenie nariadil minulý týždeň Trump?
Nemyslím si, že Iránci majú v tejto chvíli záujem dostať sa do konfliktu s Izraelom. Chcú sa skôr zapojiť do stratégie oko za oko. A v rámci tejto stratégie chcú zničiť všetky hlavné americké vojenské zariadenia, nielen v Perzskom zálive, ale aj v Jordánsku. Lebo ako iste viete, situácia je taká, že keď Iránci zničili americké základne a vojenské zariadenia v oblasti Perzského zálivu, presunuli sme veľkú časť našich prostriedkov do Jordánska. A teraz ničia práve tieto základne a prostriedky v Jordánsku.
Samozrejme, my tieto základne a prostriedky potom presúvame do Izraela. Ale zatiaľ si myslím, že ich zaujíma len výrazné zníženie americkej vojenskej prítomnosti v oblasti Perzského zálivu. Nechajú Američanov odísť do Izraela. Izraelčania nemajú záujem vrátiť sa do boja. Vtiahli nás do tejto vojny a teraz sú spokojní, že zostávajú na okraji a nechávajú nás viesť stratégiu oka za oko. Chápu totiž, že ak sa do nej zapoja, zosypú sa na nich iránske rakety a drony. A to je to posledné, čo chcú.
Izraelčania aj Iránci teda v tomto momente nechcú, aby Irán zaútočil na Izrael – chcú, aby sústredil svoju paľbu na štáty Perzského zálivu a na Jordánsko.
Divokou kartou sú tu Spojené štáty. Prezident Trump tento týždeň vyhlásil, že ak Iránci neprídu k rokovaciemu stolu, výrazne zintenzívni kampaň oko za oko. Ak by Irán neprišiel k rokovaciemu stolu, začal by tento týždeň vo veľkom štýle útočiť na civilnú infraštruktúru, elektrárne, mosty a ropné zariadenia v Iráne. K rokovaciemu stolu však neprišli. On však kampaň odvetných úderov nijakým významným spôsobom nezintenzívnil. Ak by to však urobil, zapojil by tým do toho Izraelčananov. Ak by prezident Trump skutočne začal vo veľkom útočiť na civilnú infraštruktúru v Iráne, Iránci by zaútočili na základne v Izraeli.
A ako som už spomínal – samozrejme, povedali to aj iní –, Spojené štáty presunuli svoje základne z Perzského zálivu do Jordánska a teraz ich presúvajú z Jordánska do Izraela. Na leteckej základni Ben Gurion v Izraeli sa teda nachádzajú rôzne Stratotankery KC-135 na dopĺňanie paliva, ktoré americké vzdušné sily potrebujú. Tieto Stratotankery a táto základňa v Izraeli by boli veľkým a lákavým cieľom, na ktorý by sa Iránci zamerali, ak by vojna eskalovala.
Nie sú ľahkým cieľom?
O tom niet pochýb. Mimochodom, vojenské základne, vojenské lietadlá, námorné sily v Perzskom zálive a potom v Jordánsku boli ľahkými cieľmi. Ak sa pozriete na útoky, ku ktorým nedávno došlo v Jordánsku, niet pochýb o tom, že nielenže zahynuli vojaci, ale boli zničené aj lietadlá a vrtuľníky Black Hawk, a to vo veľkom počte. Vrtuľníky stojace na pristávacej dráhe alebo lietadlá stojace na pristávacej dráhe, či dokonca aj tie v hangároch, sú totiž mimoriadne zraniteľné voči týmto iránskym útokom.
Ako ste povedali, ABC News informuje, že Hútiovia v Jemene, podporovaní Iránom, v pondelok vyhlásili, že sa pokúšajú zablokovať saudskú lodnú dopravu, pričom uviedli, že uzavrú kľúčovú vodnú cestu spájajúcu Červené more s Indickým oceánom.
Áno. Nechcem tu zachádzať do prílišných technických detailov, ale aj keby Hútiovia neuzavreli prieliv Báb el-Mandeb – prieliv na južnom konci Červeného mora, ktorý Hútiovia v podstate môžu kontrolovať, ak chcú – a aj keby nespolupracovali s Iráncami, Iránci majú so svojimi raketami a dronmi schopnosť zasiahnuť saudský prístav na Červenom mori, odkiaľ ropa začína svoju cestu zo Saudskej Arábie na svetové ropné trhy. Iránci teda môžu ľahko zastaviť tok saudského ropného toku.
Ešte jedna poznámka k tomu: práve pred pár dňami Iránci zaútočili na leteckú základňu v Saudskej Arábii, kde sú umiestnené americké lietadlá. Od posledného iránskeho útoku na Saudskú Arábiu uplynuli asi štyri mesiace. Saudskoarabi sú totiž veľmi múdri. A chápu, že potrebujú s Iránom nájsť spôsob, ako spolu vychádzať. Nechcú byť terčom iránskych rakiet a dronov. Saudi sa preto mimoriadne zdráhajú dovoliť nám používať letecké základne v Saudskej Arábii na útoky proti Iránu. Napriek tomu však minulý týždeň došlo k tomu, že Iránci zaútočili na významnú leteckú základňu v Saudskej Arábii. Tým Saudom pripomenuli, že hrajú tvrdo. A ak Iránci uvidia akýkoľvek dôkaz, že Saudi spolupracujú s Američanmi, zaplatia za to vysokú cenu.
Aká je pravdepodobnosť, že sa do toho zapojí Pakistan?
Takmer žiadna. Nepoznám nikoho, kto by hovoril o zapojení Pakistancov. Určite by to nebolo v ich záujme. Nemohli by nijakým významným spôsobom ovplyvniť vojenskú rovnováhu. Je celkom jasné, že Saudi a Pakistanci majú veľmi dobré vzťahy. Ale ťažko sa mi verí, že by sa Pakistan zapojil do boja na strane Saudskej Arábie.
Ako viete, Pakistan sa tu snaží vystupovať ako rozhodca alebo sprostredkovateľ. Ománci a Pakistanci spolupracujú s Iráncami a Američanmi, aby zistili, či sa im podarí vypracovať nejakú dohodu, ktorá by ukončila túto vojnu. A samozrejme, Pakistanci zohrali kľúčovú úlohu pri vypracovaní memoranda o porozumení z 17. júna. A predpokladám, že aj v budúcnosti budú opäť spolupracovať s Ománcami. Ománci aj Pakistanci chcú zabrániť konfliktu. Snažia sa pôsobiť ako sprostredkovatelia a tento konflikt jednoducho ukončiť.
Starosta New Yorku nedávno vyvolal rozruch, keď povedal nasledovné:
„Pokiaľ ide o Benjamina Netanjahua, hovoríme o osobe, na ktorú bol vydaný zatykač Medzinárodného trestného súdu. A tento zatykač sa na neho vzťahuje pre údajné zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny, a ako izraelský premiér je architektom genocídy proti Palestínčanom v Gaze. Nie sú to fakty vyplývajúce z môjho osobného posúdenia. Sú to verejne známe fakty. A verím, že keď je na niekoho vydaný zatykač Medzinárodného trestného súdu, je to niečo, čo by sa malo brať vážne, či už ide o Benjamina Netanjahua, Vladimira Putina alebo kohokoľvek iného.“
Toto povedal, samozrejme, na obranu svojich predchádzajúcich vyhlásení, pričom naznačil, že jeho právny tím pripravuje stanovisko k tomu, či má newyorská polícia právomoc zatknúť Netanjahua, keď na jeseň príde do New Yorku vystúpiť pred Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov. Ako si myslíte, že sa to vyvinie?
Prezident Trump urobí všetko, čo bude v jeho silách, aby dal jasne najavo, že to je neprijateľné. A ja by som tipoval, že Mamdani nakoniec pripustí, že Trump je prezident, a vzhľadom na to, že Netanjahu prichádza vystúpiť pred OSN a že ide o medzinárodnú záležitosť, v tomto prípade Netanjahua nezatknú. Taký je môj odhad.
Myslím si, že loby urobí všetko možné, aby sa uistila, že Netanjahu môže prísť a vystúpiť pred OSN. A to znamená, že prezident Trump urobí všetko možné. A nemyslím si, že je v Mamdaniho záujme začať v tejto veci spor s Trumpom, pretože Trump by nakoniec pravdepodobne vyhral. A preto Mamdani ustúpi. Ale nie som si tým úplne istý.
Súhlasím s vami. Existuje, samozrejme, precedens, keď starosta Giuliani zatkol Jásira Arafata uprostred predstavenia Beethovenovej Deviatej symfónie. Je to šialené, ale stalo sa to v Lincoln Center. Jeho ľudia vtrhli uprostred predstavenia, pokazili ho, čo je pre mňa smrteľný hriech. Ako možno viete, som fanúšikom Beethovena, a Arafata neposlali do väzenskej cely, ale späť do jeho hotelovej izby, pretože Giuliani povedal, že je terorista.
To len dokazuje silu izraelskej loby. Prečo to Giuliani urobil? Bolo to preto, že naozaj cítil, že Arafat je terorista a že to je niečo, čo Spojené štáty americké nemôžu tolerovať? Samozrejme, že nie. Loby sa dozvedela, že Arafat je v meste. A pustila sa do práce. A Giuliani splnil ich príkaz. Takto to v americkej politike jednoducho funguje. A keď ide o izraelského vodcu, vidíme presne opačný druh správania. Izraelčanov oslavujeme. V určitom momente prezident Trump pravdepodobne pomenuje nejakú ulicu vo Washingtone, D.C., po premiérovi Netanjahuovi, pretože si tým získa priazeň loby. Presne tak, ako to doteraz fungovalo v Spojených štátoch.
Kľúčovou otázkou, o ktorej sme, samozrejme, už mnohokrát hovorili, je, či došlo k zásadnej zmene, ktorá ovplyvní politiku. Vieme, že v verejnej mienke o Izraeli došlo k zásadnej zmene. Otázkou však je, či táto zásadná zmena vo verejnej mienke ovplyvní politiku? A čo by sa stalo, keby sa prezident Trump rozhodol pomenovať nejakú ulicu vo Washingtone, D.C., alebo možno dokonca v New Yorku po premiérovi Netanjahuovi?
Rozhovor vyšiel ako podcast Judging Freedom, vychádza so súhlasom autora. Preložil Timotej Dunaj. Krátené.