Olympiáda opäť s Ruskom

Politika do športu nepatrí. Šport do politiky však áno. Tak to vidí väčšina ľudí, ktorí športujú alebo majú šport radi. Je v poriadku, keď sa športu dostane politickej podpory, pretože férové športové súťaženie prospieva porozumeniu medzi ľuďmi i medzi národmi. Len čo však politici určujú, s kým sa z politických dôvodov nesmie súťažiť, poškodzujú tým nielen politicky diskriminovaných športovcov, ale aj tých nediskriminovaných. Pripravujú ich o súperov.

Kontaminácia športu politikou nikdy neprospela športu. Neprospieva však ani politike. Športovci sa ako rukojemníci berú selektívne, pre túto prax neexistujú pravidlá ani jednotný meter. Bojkot na princípe kolektívnej viny je nespravodlivý sám osebe. O ešte zjavnejšiu nespravodlivosť ide vtedy, keď dvaja robia to isté, no zatiaľ čo jeden je šikanovaný, druhému sa to isté toleruje.

Medzinárodný olympijský výbor (MOV) predbežne zrušil suspendáciu Ruského olympijského výboru, ku ktorej došlo pred tromi rokmi po začatí ruskej invázie na Ukrajinu. Ide o krok správnym smerom vzhľadom na to, že Americký olympijský výbor pre agresie Spojených štátov suspendovaný nebol a ani športovcov Izraela MOV netrestá za inváziu do Libanonu. To, že sa ruskí športovci budú môcť zúčastniť olympijských hier v Los Angeles, však vyvolalo zmiešané reakcie a o kritické hlasy nie je núdza.

Krajiny, ktoré sa v rusko-ukrajinskom konflikte angažujú na strane Ukrajiny, vnímajú rozhodnutie MOV ako politicky chybné, pretože vojna pokračuje. Medzinárodný olympijský výbor však zastrešuje športové organizácie z celého sveta. Aj tie, ktoré trestanie ruských športovcov nepožadujú, aj tie, ktoré s neúčasťou Rusov nesúhlasia. 

Medzinárodný olympijský výbor vyriešil vec šalamúnsky. Suspendáciu zrušil po tom, čo Rusko vyhovelo požiadavke nezahŕňať medzi ruských športovcov organizácie z anektovaných ukrajinských území. Rusi potom musia rešpektovať neutrálny status. Na vlajku a hymnu teda môžu zabudnúť.

Keď nemožno potrestať ruských športovcov, skúšajú politici z deviatich krajín EÚ potrestať aspoň Medzinárodný olympijský výbor. Príslušného komisára vyzvali, aby Únia prestala financovať Medzinárodný olympijský výbor a všeobecne organizácie, ktorých kroky sú v rozpore s hodnotami Európskej únie. Medzi signatármi však chýbajú napríklad Nemecko, Francúzsko, Taliansko či Španielsko a vyhladovať MOV nepožadujú ani Česko a Slovensko. Problém bude zrejme v rozdielnej citlivosti na hodnoty EÚ, ktoré si každý vykladá po svojom.

Keď sa niečo príliš zamotá, skomplikuje a nedá sa s tým pohnúť, chce to reštart. Vrátiť sa na začiatok a pripomenúť si, o čom to celé pôvodne bolo. V našom prípade je logické vrátiť sa do Olympie, kde na päť dní zavládol posvätný mier vďaka prísnemu zákazu vojen a iného násilia. Pomohlo by vcítiť sa do atmosféry, keď súťaženie atlétov nesledovali iba antickí milovníci športu, ale aj politici, predstavitelia gréckych štátov, pre ktorých boli hry príležitosťou uzatvárať politické dohody a upevňovať národnú i kultúrnu spolupatričnosť.

V roku 708 pred naším letopočtom sa na 18. olympijských hrách po prvý raz súťažilo v päťboji. Víťazom sa stal Lampis zo Sparty. O jeho politických názoroch sa nič nezachovalo, vieme len to, že výborne zvládol kombináciu skoku do diaľky, behu, hodu diskom, oštepom a zápasu. A keďže olympijské víťazstvo bolo vtedy cenené rovnako ako víťazstvo vojvodcu vo vojne, Lampisovi sa dostalo uznania a pôct, zaobchádzalo sa s ním úctivo a s rešpektom. 

Z dnešného pohľadu je na tomto príbehu dôležité to, že Lampis nebol diskvalifikovaný za to, že Sparta nedbala na ľudské práva, usmrcovala telesne postihnuté deti a Lampis bol vojak, ktorý keď práve nešportoval, nepochybne mával ruky od krvi.

V nenávistnom, politicky neľútostnom svete dáva olympijská výnimka z pravidla zmysel. Bolo by skvelé vrátiť olympijským hrám olympijského ducha. Znamenalo by to však zmieriť sa s tým, že keď posvätný mier neplatí pre všetkých, neplatí pre nikoho. Bez Lampisa zo Sparty sú olympijské hry o ničom.