Úvahy sedemdesiatnika

Už po mnoho desaťročí  sa snažím písať hudobné či jazykové texty, no len málokedy si nájdem čas a chuť uvažovať o tejto činnosti. Spomínam si v tejto súvislosti na introspektívne  verše, ktoré na túto tému napísal belgický básnik Henri Michaux (1899 – 1984); kedysi dávno nám ich sprostredkovali časopisy Slovenské pohľady i Mladá tvorba, a napokon Jozef Mihalkovič a vydavateľstvo Slovenský spisovateľ v knižke Lazar, spíš? (1968, 6 500 výtlačkov). Tu sa vlastne nachádzala prvá vysvetľujúca apológia tvorcu textov, s ktorou som sa stretol. Hovorím o jeho básni Prvé dojmy (Premières impressions). Ako 14-ročný som z nej použil niekoľko častí vo Variáciách pre recitátora, tenorový saxofón, kontrabas a klavír, ktoré dosiaľ ešte nikto nezahral, a teda ani nepočul. Musím sa priznať, že tu som po prvýkrát zažil fascináciu poetikou, pričom som jej vôbec nerozumel. Nerozumiem mnohým veciam, ale len máloktoré z nich ma fascinujú – a u Michauxa sú to nielen jeho texty, ale aj obrazy. Jeho poetiku mi trochu priblížil pripojený múdry doslov hlohoveckého rodáka Jana Vladislava.

Tvorivú motiváciu oveľa konkrétnejšie opísal poľsko-židovský spisovateľ Isaac Bashevis Singer vo svojom texte Sú deti najlepšími literárnymi kritikmi? (Príbehy detstva. Bratislava : Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2010). Podľa Singera sú pri vzniku nového textu potrebné tri nevyhnutné predpoklady: 1) vhodná téma, námet; 2) skutočná túžba, vášeň napísať tento príbeh; 3) presvedčenie autora, že je jediným človekom na svete, ktorý ten príbeh môže napísať, pretože to je jeho príbeh. Singerova úvaha z detskej knižky mi pripomenula dávnu viedenskú prednášku Kurta Schuberta o modlitbe chasidov, ktorá takisto musí mať triádu splnených podmienok: l) sujet, predmet modlitby; 2) adresáta modlitby; 3) nadšenie.

Predpoklady tvorivej motivácie až zoroasterovsky pomenoval gruzínsky skladateľ Gija Kančeli: „Ak chcete písať hudbu, musíte niečo nesmierne, strašne milovať, no rovnako silne, rovnako strašne musíte niečo nenávidieť.“ Už od Platona vieme, že nová kvalita vzniká spojením protikladov – tak ako je Harmónia nemanželským dieťaťom bohyne lásky Afrodity a boha vojny Áresa, aj láska pozostáva zo spojenia rozkoše a útrap. Chápem teda umelecké dielo ako novú kvalitu, ktorá vznikla definovaním a spojením protikladov? Neviem, či to možno až takto zovšeobecniť. Avšak od východísk sme sa dostali k cieľom, výsledkom. Môj obľúbený filmový režisér Gruzínec Georgij Danelija dostal otázku, čo je vo filme najdôležitejšie. Podumal a po chvíli povedal: „Clivá túžba po dobre.“ Isteže, nie každému sa Danelijova odpoveď páči a dnes u nás už len málokto vôbec tuší niečo o jeho filmoch. Mne sa jeho odpoveď veľmi páči a jeho filmy ešte viac. A zdá sa mi celkom desivé, že sa táto jeho filmová esencia stáva v dnešnom umení marginálnou.

Rodičia ma nedali ani do jaslí, ani do škôlky, takže som prvé sociálne skúsenosti získaval na dvore a napokon v prvej triede základnej školy na Košickej ulici, kde som mal aj po prvýkrát nejaké spolužiačky. Chodil som zopár mesiacov do školy, naša triedna učiteľka Amália Kostková bola dlhšie neprítomná v práci a v istý deň ju suplovala učiteľka štvrtákov Jajcayová. Zrazu sa z jednej zo zadných lavíc ozval nezadržateľný plač. Naša spolužiačka Zuzka Pašková sa rozplakala, keď zistila, že jej niekto nakreslil do zrkadielka niekoľko čiernych bodov, čím jej zničil nielen prítomnosť, ale aj naveky zohyzdil zrkadielko dosiaľ plné červených bodov. Zuzkin plač sa nedal zastaviť, a tak sa suška učiteľka rozhodla vyriešiť vec radikálne a spýtala sa: „Kto to bol?“ Vedľa Zuzky sedel Daniel Kunák a ten bez prihlásenia (!) a bez zaváhania (!) povedal: „Ja nie!“ Suška Jajcayová bleskovo vyriešila trápnu situáciu, keďže vzápätí usúdila, že samotný vinník sa svojím popretím viny sám priznal a ja som k nej pocítil veľkú úctu. Jej úsudok zjavnil čistú pravdu. Pravdou však tiež bolo, že Zuzke Paškovej to celé bolo málo platné, lebo zrkadielko už ostalo navždy poškvrnené.

Pri informačne komplikovanejších prípadoch používam hypotézu kauzálnej inverzie, ktorú som si osvojil hádam o desať rokov neskôr (v puberte) od Jana Vodňanského. Jan Vodňanský a Petr Skoumal vydali v roku 1971 (teda v závere obrodného procesu) LP platňu S úsměvem idiota, na ktorej bolo viacero pamätihodných piesní, veršovaniek a textov, ktoré sa už nedali počuť naživo, ale len na tejto platni, ak ste mali doma gramofón. Medzi pesničkami bola aj pieseň Jednoho dne zrána (s opakujúcou sa konštantou „dudlaj dudlaj dudlaj dá“), ktorú tu chcem odcitovať celú:

Dudlaj dudlaj dudlaj dá, dudlaj dudlaj dudlaj dá.
Představil jsem sestřence jednoho dne zrána
proslulého šílence, jednoho dne zrána
Co sestřenka udělá jednoho dne zrána
ona sahá po střence jednoho dne zrána. 
 
Šílenec se k zemi kácí jednoho dne zrána
nebodej ho, vykrvácí, jednoho dne zrána.
Šílenec se jednoho dne zrána k zemi kácí
nebodej ho, nebodej, nebo vykrvácí. 
 
Zde neplatí zmýlená, to mi hrůzu nahání
sestřenka je šílená, šílenec byl normální.
Dudlaj dudlaj dudlaj dá, jednoho dne zrána
Dudlaj dudlaj dudlaj dá, dudlaj dudlaj hop.        

Dnes sa už voči predkladaným správam takmer vždy ocitneme v situácii, v ktorej skutočnú skutočnosť nahradí mediálna skutočnosť. Môžeme si to uvedomiť len vďaka agresívnemu tlaku agitácie či propagandy, ktorý zakaždým charakterizuje persuáziu predkladanej informácie. Vodňanský mi svojou pesničkou hovorí: „A čo keď je to všetko naopak? Čo potom? Urob si hypotetickú inverziu správy.“ Pri takejto inverzii zväčša nijakú agitáciu či propagandu necítime, lebo ju nikto nefinancuje, iba si ju vyžaduje naša potreba použiť spätnú väzbu na dosiahnutie morálnej homeostázy.

Poľský psychiater Antoni Kępiński zaviedol do svojej psychiatrie pojem „informačný metabolizmus“, ktorý spojil so štruktúrou ľudskej psychiky. To, čo považujeme za naše najvlastnejšie ja, teda naše názory, postoje, presvedčenia, viery a ideológie, je výsledkom nášho spracovania informácií, ktorým sme vystavení v spoločenskom priestore, čo vlastne charakterizuje pojem informačný metabolizmus. Skutočnými indivíduami sme pri recepcii biologických signálov – ak sa pri krájaní cibule nožom porežeme, zacítime bolesť, a táto bolesť je celkom individuálna, je len naša a nikoho iného.

Mám brata Dušana, ktorý je takmer o štyri roky starší. Keď sme vyrastali, pod vplyvom informačného metabolizmu sa nám menil obsah vedomia. Zakaždým, keď som sa stal nositeľom nového svetonázoru, nových postojov a nového obzoru a nadšene som referoval o svojich nových víziách, tak si ma Dušan pokojne vypočul, a potom mi len stručne oznámil: „Ale veď nedávno si tvrdil toto a toto.“ Mal som v bratovi „zrcadlo, které se opožďuje“ – tak nazval  český spisovateľ Jan Weiss v roku 1927 svoju poviedku. Vďaka bratovi som mal šancu pochopiť relatívnosť svojich vlastných objavov, názorov, postojov i uvedomiť si relatívnosť podobných aktov vedomia ostatných ľudí – v mojom prostredí, v škole, v novinách, na televíznej obrazovke.

Z japonských prednášok Clauda Léviho-Straussa (pre mňa najväčšieho humanistu 20. storočia), ktoré vyšli až posmrtne pod titulom Antropologie a problémy moderního světa (Praha : Karolinum, 2012), vieme, že keď Lévi-Strauss hľadal názov pre tretiu zbierku svojich štúdií, nezvolil si  názov Štrukturálna antropológia 3, ale ju nazval Pohľad zdiaľky (Le regard éloigné. Paris : Librairie Plon, 1983) podľa poetiky japonského hereckého umenia divadla Nó, ktorú sformuloval Zeami Motokijo v 15. storočí pod pojmom riken no ken: herec má svoje herecké umenie formovať akoby pod kontrolou vlastného pohľadu, akoby sa díval sám na seba, akoby bol sám svojím obecenstvom. Lévi-Strauss si zvolil názov japonskej hereckej poetiky pre svoje etnologické štúdie, lebo podstatou etnologickej metódy je podľa neho spojenie (či vzájomná spätná väzba) oboch pohľadov – vidieť (skúmať) zblízka, kontaktne, a vidieť zdiaľky, pričom si uvedomoval, že novodobá antropológia len opakuje prístup renesančných humanistov či filológov (ba aj jezuitov), ktorý bol založený na dialógu novodobej talianskej Európy so skúmaným a odhaľovaným dedičstvom antiky, na dvojitej optike, ktorá je podstatou tohto dialógu. Konfrontácia zvukov, názorov, myšlienok súčasnosti s objavovanou a rekonštruovanou minulosťou, to je podstata renesančného humanizmu. A spolu s medievalistom Jacquesom Le Goffom k tomu môžeme len dodať, že dejiny filozofie sú dejinami komentárov; ako Aristoteles tvorí svoj komentár k Platonovi, tak arabská a stredoveká filozofia predstavujú komentáre k antickému dedičstvu a renesančná filozofia, osvietenstvo a nemecká klasická filozofia sú ďalšími etapami na ceste ľudského poznania v tejto oblasti. Realizujú riken no ken alebo tiež sú zrkadlami, ktoré sa oneskorujú.

Keď staviam Léviho-Straussa na piedestál najväčšieho humanistu 20. storočia, nemám na mysli len jeho mohutné myšlienkové dedičstvo v oblasti antropológie a mytológie, ktoré podrobil štrukturálnej analýze, ale mám na mysli jeho humanizáciu človeka prostredníctvom pohľadu Európana na ľudí z indiánskych amazónskych kmeňov, ktorý mu pomohol uvedomiť si obludnosť európskeho kolonializmu, symbolizovaného dátumom 1492.

Ako to všetko súvisí s umením? Existuje pokušenie prisahať, že riken no ken predstavuje univerzálnu metódu pre všetky umenia všetkých čias. Nie som si s tým istý. Milman Parry, Albert B. Lord a Béla Bartók sa zaoberali orálnym umením európskeho eposu, pričom vlastne zdokumentovali básnickú prax, ktorú Platón pripísal antickým aoidom, prax spontánneho, neuvedomeného extemporizovania, pri ktorom básnik stráca vedomie a stáva sa „ústami boha“. Existuje svedectvo významnej herečky Meryl Streepovej o tom, že zmenu v jej poňatí práce filmovej herečky podnietil český kameraman Miroslav Ondříček, ktorý jej pri práci na filme Silkwoodová v roku 1983 povedal: „Nestaraj sa o kameru, pokojne sa k nej otoč chrbátom, nech ťa kamera sama hľadá, nech si ťa objavuje.“ Pôvodný integrovaný herecký prejav sa pri filmovej práci rozčlenil na vrstvu herca a vrstvu kameramana (ak by sme boli dôslední, tak aj na vrstvy strihača a režiséra).

Aj táto alternatíva (voči riken no ken) vznikla pri adaptácii antického dedičstva. Počas práce na kandidátskej práci som sa pokúsil synchronizovať dejiny európskej hudby s dejinami ostatných umení a kultúry na báze semiotizácie kultúry nastolením reštaurovanej antickej rétoriky do centra umeleckých snáh. Táto rétorizácia postihla najmä časové či procesové umenia, ale premietla sa aj do literatúry a vizuálnych umení. Už v antike dochádzalo k rozčleneniu rolí, keď antickú tragédiu či komédiu napísal jeden človek, no jej javisková realizácia sa vyžadovala od členov divadelného súboru. Podobne aj antický rétor mohol byť len logografom, teda autorom reči, ale jej prednášateľom sa mohol (alebo musel) stať ten, kto si túto reč uňho objednal. Antická ako aj resuscitovaná rétorika pozostávala z piatich hlavných disciplín, ktorých osvojenie tvorilo umenie dokonalého rečníka: 1) gr. heuresis, lat. inventio; 2. gr. táxis, lat. dispositio, distributio; 3) gr. lexis, lat. elocutio; 4) gr. mneme, lat. memoria; 5) hypokrisis, lat. pronuntiatio, actio; teda 1.) invencia, téma; 2) kompozícia; 3) štylistika; 4) umenie pamäti; 5) prednes. Ak sa teda v antike a v novodobej Európe začalo rozlišovať medzi autorom textu a jeho interpretom (teda sa rátalo s existenciou časového hiátu medzi vznikom textu a jeho spoločenskou realizáciou), v renesančnej Európe vznikli tvorcovia divadelných hier a herci, skladatelia a hudobníci (hráči a speváci), pričom osvojovanie si piatich disciplín rétoriky z hľadiska tohto rozdelenia malo nasledujúcu podobu: Autori textu (dramatici, skladatelia) museli ovládať remeslá jednotlivých disciplín rétoriky v zostupnej intenzite; museli úplne zvládať disciplíny invencie, kompozície a štylistiky, ako aj poznať predmet mnemoniky a prednesu, kým herci, hráči a speváci museli ovládať disciplíny v inverzii: dokonale museli zvládať disciplíny prednesu a mnemoniky, pričom o disciplínach kompozície a invencie museli mať nejaké povedomie. Znalosť štylistiky, stojacej v centre rétorických disciplín, sa vyžadovala tak od autorov ako aj od interpretov, najmä ak v danom médiu existovala ešte extemporizovaná tvorba (commedie dell’arte, džez).

Myšlienku nenásilia v novej dobe, plnej nekontrolovateľného násilia, spopularizoval Mahátma Gándhí (1869 – 1948), hinduistický mysliteľ a právnik, ktorý viedol úspešný boj za oslobodenie Indie spod anglického kolonializmu. Ahinsá (nenásilie) patrilo do repertoáru hinduizmu, no sám Gándhí priznával, že inšpiráciu pre svoju cestu našiel v knihe ruského spisovateľa grófa Leva Nikolajeviča Tolstého Kráľovstvo božie vo vás (1893) a v jeho živote, čo komentoval slovami: „Uplynulo štyridsať rokov, čo som prechádzal ťažkou krízou skepticizmu a neistoty, keď som sa stretol s Tolstého knihou Kráľovstvo božie vo vás, ktorá na mňa hlboko zapôsobila. V tom období som ešte veril v násilie. Keď som si prečítal túto knihu, vyliečil som sa zo skepticizmu a stal som sa pevne veriacim v nenásilie (ahinsá). Rusko mi v Tolstojovi poskytlo učiteľa, ktorý dal mojej myšlienke o nenásilí racionálny základ.“ Gándhí si tiež veľmi cenil Tolstého snahu o jednotu myšlienok a konania. Informačný metabolizmus spojil osobnosti pochádajúce z takých vzdialených kultúr, spoločností i relígií. Vlády oboch osobností prudko odsúdili ich myšlienky ako „náboženský anarchizmus“, avšak nedokázali zastaviť ich šírenie.

Aj u Tolstého aj u Gándhího sa tieto myšlienky zrodili v konfrontácii s empíriou, plnou mravných konfliktov a protirečení. Tolstoj (1828 – 1910) sa v tretej dekáde svojho života zúčastnil krymskej vojny (roky 1853 – 1856), kde proti sebe bojovali armády ruského cára a koalícia Osmanskej ríše, Francúzska, Spojeného kráľovstva a kráľovstva Sardínie. Pri tomto boji o Sevastopoľ sa Tolstojovi v hlave ozvali (zasa informačný metabolizmus) biblické Blahoslavenstvá, stojace za jeho rodiacou sa ideou „neprotivenia sa zlu násilím“, ako aj za sujetmi jeho neskorších monumentálnych diel, založených na odmietnutí akejkoľvek formy spoločenského bezprávia a nespravodlivosti. Tu sa zrodila aj téma jeho dagestanského príbehu o Hadžim Muratovi, na ktorom pracoval po celý život a ktorého posledný textový variant mal so sebou v taške aj na svojej poslednej ceste. Gruzínsky spisovateľ Otar Čiladze, ašpirujúci svojou tvorbou zmapovať gruzínsku dušu, mi v osobnom rozhovore povedal, že Tolstojov Hadži Murat je najdôležitejšia knižka, akú kedy človek napísal. Hadži Murat ukazuje svet všadeprítomného násilia, ktorý nedokáže splodiť nijakú budúcnosť hodnú človeka, ako aj prejavy všadeprítomnej dehumanizácie. Kým Kráľovstvo božie vo vás rozvíja myšlienky Ježišovej Kázne na hore, Hadži Murat opisuje svet, ktorý sa riadi celkom protikladnými  princípmi.

Mali sme aj v Uhorsku či na Slovensku ľudí, ktorých do hĺbky zasiahol odkaz Leva Nikolajeviča: Dušana Makovického (1866 – 1921), Alberta Škarvana (1869 – 1926) či Jána  Maliarika (1869 – 1946). Štátna moc chcela tolstojovcov takmer zakaždým odovzdať do psychiatrickej starostlivosti, lebo práve tam podľa štátnych mocenských orgánov patrili.

Kępiński opisuje v texte No more Hiroshima uverejnenom v knižke Rytmus života prípad majora Clauda Roberta Eatherlyho (1918 – 1978), ktorý dal signál bombardéru Enola Gay k náletu na Hirošimu a po správach, že pritom zahynulo 200 000 ľudí, sa stal psychiatrickým pacientom. Jeho diagnózu mal spôsobiť rozpor medzi aurou vojnového hrdinu, ktorú mu udeľovala spoločnosť, a vlastným pocitom nepotrestanej viny, vyúsťujúcim do pokusov o samovraždu. Claude Eatherly to v liste viedenskému filozofovi Güntherovi Andersovi  vyjadril nasledujúco: „V minulosti bolo možné, aby človek preplával životom bez toho, aby si kládol priveľa podrobných otázok o spôsobe, akým myslí a koná – dnes je však nado všetko jasné, že naša doba je iná. Naopak, verím v to, že sa rýchlo blížime k situácii, v ktorej budeme musieť prehodnotiť svoju ochotu odovzdať zodpovednosť za naše myšlienky a činy nejakej spoločenskej inštitúcii, ako je politická strana, odbory, cirkev či štát. Žiadna z týchto inštitúcií nemá adekvátne možnosti spoľahlivo nám poradiť v oblasti morálky a musíme teda spochybniť ich nároky na to, aby nám takéto rady poskytovali.“ (Claude Eatherly – Günther Anders: No more Hiroshima. Korespondencja lotnika znad Hiroszimy Claude’a Eatherly’ego z Gunterem Andersem. Warszawa, 1963.) Kępiński z lekárskych správ doktora McErloya dokumentujúcich zdravotný stav Eatherlyho usúdil, že ide o opis príznakov schizofrénie, čo komentoval slovami:

„Sú to divné časy, keď jediný hlas svedomia vyslovia ústa schizofrenika. Istú útechu môže Američanom spôsobiť fakt, že v nemeckej spoločnosti sa dosiaľ nenašiel major Eatherly, nikto sa necítil zodpovedný a vinný za vyhubenie miliónov ľudí v koncentračných táboroch. Psychiater po mnohých rokoch práce časom nadobudne presvedčenie, s ktorým sa nikomu nezdôveruje, že tí, ktorí sú jeho pacienti, sú v nejakom zmysle lepší a prenikavejší ako tí, ktorí nie sú považovaní za ,tých druhých‘. Túto myšlienku vyjadrila jednoducho a pevne jedna z dlhoročných sestričiek krakovskej psychiatrickej kliniky:

,K nám sa dostávajú tí, ktorí viac cítia a vidia.‘

Je možné, že dnes treba mať na udržanie sa v hraniciach tzv. normy kožu nosorožca.“

(Pilota Paula Tibbetsa jr. (1915 – 2007), ktorý letel s bombardérom Enola Gay, nijaké psychické problémy nezožierali a v americkej armáde pôsobil až do penzie.)

Ak sa aj pozeráme na filmové dokumenty z koncentračných táborov z druhej svetovej vojny, vidíme v nich len obete či mŕtvoly, ale tieto filmy obchádzajú jednoduchý fakt, že za každou mŕtvolou je aj kat, jeho rozhodnutie a jeho čin.

Tolstoj chcel napomôcť vznik nového človeka prostredníctvom výchovy v škole, ktorú založil v Jasnej Poľane. Nebol prvým, kto si cestu k spoločnosti bez násilia predstavoval v súlade s výchovou, založenou na týchto východiskách. Jan Amos Komenský (1592 – 1670), ktorému životná cesta pridelila titul „učiteľ národov“, sprostredkúval na titulných listoch svojich spisov aj svoje ideové krédo: „Omnia sponte fluant, absit violentia rebus.“ – „Nech všetko prirodzene plynie a násilie je veciam vzdialené.“ Nájdeme ho aj na najrozšírenejšej detskej encyklopédii Orbis sensualium pictus / Swět wyditedlny odmalowaný, ktorá vyšla v Norimbergu v roku 1658. V roku 1685 vyšla v Levoči aj so slovenskou jazykovou mutáciou v preklade (občas spochybňovanom) Daniela Sinapia Horčičku (1640 – 1688).

I have squandered my resistance

For a pocketful of mumbles

Such are promises 

All lies and jest

Still a man hears

what he wants to hear

And disregards the rest

(Paul Simon: The Boxer)

Premárnil som svoj vzdor

za kopec drístov

Všetky sľuby

sú len lži a špásy.

Aj tak človek počuje to,

čo chce počuť,

Keď som učil na Komenského univerzite (1997 – 2017), vždy som na prvej hodine na začiatku semestra študentom nadiktoval odporúčanú literatúru a trochu som ten zoznam aj okomentoval. Nádejal som sa, že analfabetizmus v ľudskej spoločnosti ustupuje a nerozširuje sa; veď načo by nám tie naše školy vôbec boli. Celkovo som však počas svojho života nadobudol dojem, že existuje profesia, kde sa analfabetizmus rozšíril ako infekčná choroba, ba stal sa taký rozšírený, že sa už neschováva, ale manifestuje, ba sú jedinci, ktorí sa ním pyšnia. Samozrejme, hovorím o politikoch, o vrcholných politikoch, tí slovenskí sa ani nehanbia priznať, že si za svoj diplom zaplatili – veď na tom nie je nič zlé. O existencii literatúry, ktorá by im pomohla vstúpiť do procesov informačného metabolizmu, netušia. Informačné zrkadlá im namiesto tradovaných myšlienkových konceptov vytvárajú influencerky a influenceri s botoxovými ksichtami. Možno si uvedomíme, v akom stave sme sa ocitli, keď si priznáme, že kým komunisti hľadali ministrov kultúry medzi básnikmi, dnešní politici vyhľadávajú ministerských kandidátov medzi televíznym hlásateľstvom. Tento úpadok nie je len slovenský jav – bruselskí idioti premenovali „umenie“ na „kreatívny priemysel“.

Nemecký osvietenský filozof Immanuel Kant (1724 – 1804) uverejnil v Kráľovci v roku 1795, teda v čase Napoleonovho vstupu do armády, menší spis nazvaný Zum ewigen Frieden. Tento Kantov spis vyšiel na Slovensku v roku 1963 v preklade Teodora Münza a s úvodom Eleny Várossovej pod názvom K večnému mieru (Bratislava : Vydavateľstvo politickej literatúry, 1963). Knižku som čítal koncom základnej školy v čase vietnamskej vojny, a tak môžem povedať, že Kant neovplyvnil len Beethovena v Bonne, ale aj mňa v Bratislave.

Renesančno-barokový mysliteľ Jan Amos Komenský (1592 – 1670) vydal v roku 1667 v Amsterdame spis Angelus pacis, spis v 30 paragrafoch, napísaný pri príležitosti ukončenia námornej a obchodnej vojny Anglicka s Holandskom. Myslím si, že tento spis dodnes neexistuje v slovenskom jazyku, ale je k dispozícii v českom preklade vo viacerých vydaniach pod názvom Anděl míru (Jan Amos Komenský: Cesta světla. Blansko :  Miloš Palatka –  ALMI, 2014, s. 163 – 209). Týmto naším vizionárom som sa zaoberal po vyštudovaní VŠMU, ak by sme jeho dielo poznali, iste by sme boli nielen múdrejší, ale aj sebavedomejší.

Erazmus Rotterdamský je osobnosť, ktorá azda najväčšmi profiluje pojem renesancia vďaka svojej znalosti gréckej, rímskej i kresťanskej tradície. Erazmus uverejnil v rokoch 1517/1518 v Bazileji/Leuvene spis Querela pacis. Je to monológ Mierumilovnosti, ktorá chodí po svete, no svoj domov si nevie nájsť, nikde ju nechcú. Je to vlastne komplement Erazmovej skoršej Chvály bláznivosti (1509), čo je jeho azda najznámejší spis, kým Querela pacis patrí skôr k tým neznámym (vo Francúzsku bol dokonca prekladateľ spisu Louis de Berquin v roku 1529 upálený). Imrich Nagy, ktorý Erazmov spis vydal v slovenskom preklade, navrhol pre svoj preklad názov spisu Nárek Mierumilovnosti. Samotná kniha vyšla ako Erazmov nárek nad rozvratom kresťanskej Európy na prahu novoveku. Banská Bystrica : Bellianum, 2019). Renesančné vojny, ktoré tvorili historické pozadie spisu, sa zvyknú ohraničovať rokmi 1494 – 1559, no k tejto dobe patrí aj dobývanie Ameriky a vzostup Osmanskej ríše v Európe.

Erazmus Rotterdamský, Jan Amos Komenský, ako aj Immanuel Kant vytvorili pre nás líniu utopickej vízie sveta, vďaka ktorej si ľudstvo môže uvedomiť prednosti sveta bez vojen, zavrhnúť vlastnú chamtivosť a znova sa zahĺbiť do odkazu humanitných či religióznych myšlienkových tradícií ľudstva. Humanisti a myslitelia, utopisti i dystopisti, historici i proroci, sa snažili ľudstvu vytvoriť „zrcadlo, které jde napřed“, ktoré komplementovalo „zrcadlo, které se zpožďuje“.

Ak sa psychológovia snažia vytvoriť charakteristiku osobností politikov, tak zväčša používajú pojmy psychopatia či sociopatia, ktoré majú vysvetliť pôvod špecifickosti ich reakcií. Doktor František Koukolík nazýva úspešných psychopatov deprivanti a nám radí: „Keď sa stretnete s psychopatom, dajte nohy na plecia a utekajte preč, ak vám je (normálny) život milý!“ Moje úvahy mi vnukli myšlienku vidieť túto charakteristiku politikov z „umeleckej“ perspektívy – politici sú potom ľudia, ktorí nemajú ani zrkadlo minulosti ani zrkadlo budúcnosti. Nikdy ich nemali, alebo sa ich úspešne zbavili ako rušiacej záťaže; obe by im pri ich činnosti prekážali. Samozrejme, o existencii umenia ani len netušia.

Túto moju banálnu úvahu o nevyhnutnej prítomnosti vedomia minulosti a budúcnosti v ľudskej psychike (spomínané zrkadlá), ktoré práve absentuje u politikov, by som chcel oprieť znovu o slová Antoniho Kępińského:

„Každý človek, dokonca i ten najskromnejší, zanecháva po sebe stopu. Človeka teda nemožno uzavrieť do hraníc jeho narodenia a smrti: jeho život sa drží minulosti a siaha do budúcnosti. Preto je pre normálny rozvoj človeka nevyhnutná tradícia (minulosť) a jeho transcendentálne smerovanie (budúcnosť). Človek by mal vedieť povedať: ,viem, odkiaľ som prišiel a kam idem‘.“ (Dulce et decorum. In: Rytm życia. Kraków : Wydawnictwo literackie, 1978, s. 119.)

Autentický obraz našej prítomnosti či vysnívanej budúcnosti nám v čase vietnamskej vojny či okupácie Československa v auguste ’68 vykreslili bigbíťáci:

Napsal si někdo na starej kůl

Prostinkej nápis: Válka je vůl!

Před kůlem stojím, čepici smekám,

V očích mám slzy a pak si klekám,

Modlím se za ty, kteří ten kůl

Nevidí a nečtou, že válka je vůl.

(Oldřich Veselý, František Jemelka: Válka je vůl; Synkopy 60, 1968)

Ne nemůžeš znát báječné místo jak já

Mám ti o něm lhát před spaním

Víš bude to báj o zemi kde se nikdo nehádá.

kde jeden kytku dává

kde jinej kytkou mává a sní.

(Petr Janda – Pavel Chrastina: Báječné místo; Pták Rosomák, 1969)

Americký básnik, beatnik Allen Ginsberg (1926 – 1997), ktorý bol o dva mesiace mladší od mojej mamy (a od otca o päť mesiacov) a s ktorým mám spoločné znamenie zverokruhu, napísal veľa významných veršov, ktoré oslovili mnohé povojnové generácie na celom svete. Nech mi je dovolené citovať v závere tohto textu jeden jeho verš z poémy Amerika, ktorú napísal v ten deň, keď moja mama mala tridsať rokov (17. januára 1956) a ja som sa o dva mesiace narodil.

 America, go fuck yourself with your atom bomb.

 V českom preklade Jana Zábranu (Allen Ginsberg: Kvílení. Praha : Odeon, 1990) tento verš znie takto:

Jdi do prdele se svou atomovou bombou.

Rád by som sem pripojil aj môj slovenský preklad tohto verša, ktorý je iste výstižnejší, ale manželka mi to nedovolí.