Čo by sa stalo, keby Ukrajinci priznali, že prehrávajú vojnu
Profesor Mearsheimer hovorí aj o dvoch podmienkach, ktoré podľa neho rozhodnú, či Rusi podniknú útok na ciele v západnej Európe.
Sudca Andrew Napolitano je ešte stále na dovolenke, rozhodli sme sa preto sprostredkovať aktuálne názory profesora Johna Mearsheimera z iného rozhovoru, ktorý poskytol Danielovi Davisovi.
Nosnou témou rozhovoru je otázka, čo by sa stalo, keby Ukrajina priznala, že s Ruskom prehráva vojnu na bojisku. Mearsheimer ponúka porovnanie s vojnou vo Vietname. Venuje sa aj dvom možným predpokladom, ktoré podľa neho ešte stále bránia Rusom, aby podnikli útok na vojenské ciele v západnej Európe, a napokon rieši tému, prečo Rusi dôverujú Američanom.
Nasledujúci text bude pozostávať z dlhších citátov profesora Mearsheimera.
Začnime citátom ruského ministra zahraničných vecí Sergeja Lavrova. Nedávno povedal: „Už nebudeme veriť Západu, že chce riešenia dosiahnuté rokovaniami. Táto zásoba dobrej vôle a nádeje je úplne vyčerpaná.“
Tento citát hovorí, že Rusi stratili dôveru voči Trumpovi, od ktorého očakávali zmenu v prístupe k vojne na Ukrajine. Mearsheimer na to reaguje nasledovne:
„Tento konflikt sa vyrieši na bojisku. K žiadnemu vyjednanému urovnaniu nedôjde. V určitom momente Ukrajinci boj vzdajú a Rusi na bojisku zvíťazia. Nebude to rozhodujúce víťazstvo, dôjde k prímeriu a budú prebiehať rokovania, ktoré budú toto prímerie či zmrazený konflikt podopierať, ale k zmysluplnej mierovej dohode nedôjde. A medzi Rusmi na jednej strane a Ukrajincami a Západom, pravdepodobne vrátane Spojených štátov, na strane druhej budú panovať toxické vzťahy, a to na dlho.
Predstava, že sa podarí dosiahnuť nejaké vyjednané urovnanie, po ktorom budú obe strany žiť šťastne až do smrti, sa nenaplní. Ťažko sa mi verí, že Lavrov teraz hovorí takéto veci. Prečo Rusi vôbec niekedy dôverovali Američanom, mi nie je jasné. Už dávno sa mali naučiť, že Spojeným štátom nemožno dôverovať.
To isté platí aj pre Iráncov. Iránci Spojeným štátom nedôverujú. Stačí sa pozrieť na to, čo sa stalo s Memorandom o porozumení. Myslíte si, že Spojené štáty sú v súčasnom stave schopné vyjednať a podpísať dohodu a potom ju aj dodržať? Ja si to nemyslím. Nezabúdajte, že to bol prezident Trump, čo odstúpil od Spoločného komplexného akčného plánu (JCPOA), nie Iránci. A pokiaľ ide o Memorandum o porozumení, boli to Spojené štáty, ktoré nedodržali svoju časť dohody. Iránci, ako sme už spomínali, svoju časť dohody dodržali. A ak sa pozriete na článok 5, je v ňom veľmi jasne uvedené, že oni kontrolujú Hormuz, a ten zahŕňa aj Ománsky záliv. Takže sú to práve Američania, ktorí tu hrajú hry. A Západ už veľmi, veľmi dlho hrá hry s Rusmi. Vy aj ja to vieme veľmi dobre. Nie je teda nijako prekvapujúce počuť to od Lavrova, hoci, ako som povedal, prekvapuje ma, že Lavrov čakal tak dlho.“
Daniel Davis v ďalšej časti rozhovoru odkazuje na násilný incident v Ľvove, kde sa desiatky ak nie stovky ľudí pobili s vojenskými náborármi, ktorí násilne odvádzajú Ukrajincov na front. Incident vyvolal vlnu reakcii a veľké pobúrenie na Ukrajine.
Mearsheimer na to reaguje nasledovne:
„To, že sa to deje na západnej Ukrajine, a nie v strednej alebo východnej Ukrajine, je veľmi dôležitá vec. Na západnej Ukrajine by to človek nečakal, pretože je plná etnických Ukrajincov, u ktorých by ste očakávali, že budú veľmi nacionalistickí a veľmi vlasteneckí, a preto ochotní zapojiť sa do boja. Už dlho tvrdím, že z pohľadu Ukrajiny nemá pokračovanie tejto vojny absolútne žiadny zmysel. Už dlho tvrdím, že v záujme Ukrajiny by bolo túto vojnu ukončiť.
Západ používa Ukrajinu ako baranidlo na oslabenie Ruska. Západ neutrpí žiadne straty. Neumierajú Američania ani Európania. V obrovskom počte umierajú len Ukrajinci. A v podstate to nie je len prehratá vec, ale situácia, v ktorej je už dlho v ich záujme túto vec jednoducho ukončiť a dosiahnuť čo najlepšiu dohodu.
Samozrejme, čím dlhšie to trvá, tým horšie vyzerá dohoda, ktorú nakoniec dosiahnu. Značná časť Ukrajincov si to začína uvedomovať. Mnohí radi tvrdia, že ľudia s mojimi názormi sú protiukrajinskí, že sme proruskí. Je to smiešne tvrdenie. Z ukrajinského hľadiska by bolo najlepšie, keby táto vojna nikdy nezačala. A určite, keď už raz začala, mali ju ukončiť. O tom boli istanbulské dohody. Skutočnosť, že Ukrajinci od nich odstúpili, bola šialená. Rozhodne tiež mali vojnu ukončiť po zlyhaní veľkej letnej ofenzívy v roku 2023. Ale na Západe je veľmi ťažké presadiť tento argument. A až donedávna bolo veľmi ťažké presadiť tento argument aj na Ukrajine.“
V ďalšej časti rozhovoru sa Mearsheimer venuje porovnaniu s vojnou vo Vietname:
„Vojna vo Vietname začala v marci 1965. Vtedy sme tam vyslali prvé bojové jednotky. A 31. marca 1968 prezident Lyndon B. Johnson oznámil, že nebude kandidovať na ďalšie funkčné obdobie. Chcel zastaviť bombardovanie. A v tom momente bolo celkom jasné, že Johnson si uvedomil, že sme prehrali. A potom na jeseň, v novembri roku 1968, vyhral prezidentské voľby Nixon. Do úradu nastúpil v januári 1969. A povedal, že má „tajný plán na ukončenie vojny“, ktorý však nemal.
A nielen to, Nixon a jeho spolupracovníci spočiatku veľmi otáľali so stiahnutím amerických síl, pretože v skutočnosti chceli vojnu vyhrať. Mysleli si, že možno nájdu nejaký zázračný recept na úspech. Pokiaľ ide o amerických vojakov, ktorí túto vojnu viedli, vidíme, že v rokoch 1965 až 1968, možno aj na začiatku roku 1969, boli ľudia ochotní, vojaci boli ochotní bojovať a umierať vo veľkom počte. A vôbec nekládli žiadny odpor. Boli oddaní veci.
Ale potom, po Johnsonovom slávnom prejave 31. marca 1968 a po tom, čo sa k moci dostal Nixon a bolo jasné, že sme vojnu prehrali, bolo veľmi ťažké prinútiť amerických vojakov bojovať. Mali sme všemožné problémy s fraggingom, keď vojaci, ktorí si mysleli, že dôstojníci boli prehnane smelí a riskovali ich životy za prehratú vec, boli ochotní hádzať ručné granáty do ich stanov, keď v noci spali.
Takže keď idete do vojny a myslíte si, že máte dobrú šancu vyhrať, získate na bojisku veľkú podporu vojakov. Budú bojovať ako divoké psy. A nájdete ľudí, ktorí sú ochotní slúžiť. Ale len čo zistia, že ide o prehratú vec a že to nefunguje, nechcú byť tými poslednými, ktorí zomrú za prehratú vec. Táto mentalita sa vtedy naplno prejaví. Niet pochýb o tom, že tu prebieha obrovská propagandistická kampaň, ktorej cieľom je vyvrátiť názor, že Ukrajina túto vojnu prehrá. Čoraz viac Ukrajincov však podľa mňa chápe, že to tak nie je, že ide o prehratú vojnu. A ak je to prehratá vojna a vy ste bežný ukrajinský občan vo veku 21 či 25 rokov a prídu po vás, aby vás obliekli do uniformy a poslali na front, nebudete chcieť ísť. Je to úplne iná situácia ako pri ofenzíve proti Rusom 4. júna 2023, keď boli Ukrajinci plní elánu a mysleli si, že prerazia ruské línie, preniknú k Azovskému moru a tak ďalej. Vtedy sa dajú získať dobrovoľníci. Ale ak sa pozriete na to, čo sa deje teraz, je to podobné Vietnamu v roku 1969, určite v rokoch 1970 a 1971. Mali sme obrovské problémy s našimi vojakmi. Obrovské problémy. Väčšina ľudí o tom dodnes nevie vôbec nič.“
Mearsheimer je bývalý vojak, vo Vietname nebojoval, ale vnímal, čo sa deje. Hovorí:
„Každý, kto bol v americkej armáde, si bol vedomý problémov, s ktorými sme sa potýkali, pretože ľudia si mysleli, že sme vo vojne, ktorá je vopred prehratá. A mnohí Američania umierali. Na Vietnamskej stene vo Washingtone je 58-tisíc mien. A nikto nechcel byť jedným z tých mien.
Ľudia na Ukrajine to začínajú chápať. Mimochodom, generál Zalužnyj napísal dôležitý komentár v britských novinách Telegraph, v ktorom v podstate povedal: Neverte tým argumentom, že Rusko prehráva vojnu a my vyhráme.“
Mearsheimer hovorí, že Zalužného vníma v prvom rade ako generála a bývalého veliteľa. „On neverí argumentu, ktorý sa propaguje na Západe a aj na Ukrajine, že sa situácia obrátila a Ukrajina dostala Rusov do defenzívy.“
Rozhovor pokračuje ešte úvahou o podobnosti s Vietnamom. Citát:
„Keď sa krajina v modernom svete dostane do vojny, je mimoriadne ťažké sa z nej dostať. Len aby som sa vrátil k Vietnamu: Kissinger a Nixon chceli tú vojnu vyhrať. Chceli tam zostať tak dlho, ako to len pôjde, a nájsť chytrú stratégiu, ktorá by nám umožnila poraziť Vietnamskú demokratickú republiku. Nixon pôsobil tak, akoby nás odtiaľ chcel rýchlo dostať a ukončiť vojnu. Ale to sa nestalo.
Alebo si spomeňte na Afganistan – ten trval 20 rokov. A bolo veľa ľudí, najmä v americkej armáde, ktorí sa odtiaľ nechceli stiahnuť. Stále by sme tam boli, keby Trump a potom Biden neprijali rozhodnutie o stiahnutí.
Ak ste v americkej armáde a ste na najvyššej úrovni, nechcete niesť zodpovednosť za prehru vo vojne. Chcete tam zostať tak dlho, ako to len ide, a dúfať, že sa stane nejaký zázrak a vojnu vyhráte. Neustále hľadáte spôsoby, ako vyhrať. Presne to sa teraz deje na Ukrajine.
Minulý rok sme hovorili o tom, že to vyzeralo, ako keby Trump stiahol americkú podporu Ukrajincom a že bremeno podpory Ukrajiny sa presunie na plecia Európanov a Trump z toho vycúva. Ale ak sa pozriete na to, čo sa stalo na samite G7 vo Francúzsku – bolo to v polovici júna –, je celkom jasné, že Trump opäť spolupracuje s Európanmi a s Ukrajincami na urýchlení vojny s dronmi proti Rusku.
Ak sa pozriete na vyhlásenie z 17. júna po stretnutí G7, bolo v ňom výslovne uvedené, že krajiny G7 budú naďalej podporovať a urýchľovať svoje úsilie pomáhať Ukrajine viesť vojnu s použitím dronov s dlhým doletom. Urýchľovať. Na stretnutí NATO to bolo v podstate to isté. Trump je nadšený z toho, čo robia Ukrajinci, čo robí Zelenskyj, a hovorí, že by sme im mali pomôcť. Samozrejme, CIA je do toho zapojená už od nepamäti. Čokoľvek Trump robí, akýmkoľvek smerom sa z dňa na deň uberá, má len malý význam, pretože v pozadí, v rámci deep state, je CIA naplno zapojená do pomoci Ukrajine viesť túto dronovú vojnu proti Rusku.“
Otázka znie, prečo Lavrov až teraz hovorí, že Američanom nemožno veriť. Mearsheimer na to odpovedá:
„Je to preto, že si až teraz zrejme plne uvedomujú – možno po stretnutí G7 a stretnutí NATO –, že Američania, Európania aj Ukrajinci sú vo vojne s Ruskom. Viete, prakticky sme tu vo vojne s Ruskom. Pomáhame plánovať útoky dronov. To je celkom jasné. CIA je do toho hlboko zapojená. A navyše im dodávame zbrane. Pomáhame im rozvíjať ich kapacity v oblasti dronov, ich spravodajské kapacity. Kam to všetko vedie? Lebo opäť, aby som sa vrátil k vašej pôvodnej otázke, v podstate hovoríte, že sa tu zdá, že to nevzdávame, či už hovoríte o Iráne, alebo o Rusku.“
Posledná téma sa týka toho, čo ešte stále bráni Rusom zaútočiť na vojenské ciele v západnej Európe, ak už hovoria, že nebojujú len s Ukrajinou, ale najmä Európou. Čo teda bráni Rusom vo výraznej eskalácii konfliktu?
„Závisí to od dvoch vecí – od toho, do akej miery sú Rusi schopní vyvinúť prostriedky na obmedzenie dronových útokov. Dokážu vyvinúť obranu, ktorá minimalizuje dopad týchto útokov? To je jedna vec.
A po druhé, čo sa stane na bojisku. Ak by ukrajinská armáda budúci mesiac zlyhala, malo by to významný vplyv na vývoj udalostí. Ťažko teda povedať. Ak nebudú schopní zabrániť dronom v spôsobení veľkých škôd, ak nebudú schopní obmedziť škody – pretože my zrýchľujeme naše úsilie pomôcť Ukrajincom, a funguje to –, ak sa to stane a oni nedosiahnu rýchle víťazstvo na bojisku, zamerajú sa podľa mňa na ciele v Európe.“
Citáty pochádzajú z rozhovoru, ktorý vyšiel tu. Redakčne spracoval J. Daniška, preložil T. Dunaj.