Najzaujímavejší zážitok z cestovania. Anketa

Zo svojich dovolenkových zážitkov najradšej spomínam na leto roku 2013. Mal som rok pred ukončením vysokoškolského štúdia, osobné starosti boli ešte ďaleko a budúce možnosti sa zdali byť nekonečné. 

Retrospektívne možno povedať, že to bola tiež doba, keď bol svet slobodnejší, menej rozvrátený a vyhliadky optimistickejšie. Doba pred migračnou krízou, pred Majdanom a anexiou Krymu a tiež pred akceleráciou rôznych sociálnych experimentov na Západe. 

Letné mesiace som vtedy prežil cestovaním po Balkáne, ktoré som začal niekoľkotýždňovým kurzom srbčiny v mestečku južne od Belehradu. Aj zloženie účastníkov tohto kurzu vyjadrovalo slobodnejší a mierovejší duch doby. Boli tam Slováci, Česi, Američania, Kanaďania, Kubánci, Rusi, Bielorusi, Ukrajinci či Poliaci a v zásade všetci medzi sebou dobre vychádzali. Že miestom konania bolo Srbsko, krajina, kde majú Slovákov radi a jedlo a pitie sú fantastické, len umocňovalo pozitívnu skúsenosť.

Počas týchto týždňov som prežil množstvo milých zážitkov, z ktorých spomeniem aspoň víkendový výlet do Vojvodiny, kam som sa vybral „na blind“, bez väčších príprav a očakávaní. 

Jednou z mojich zastávok bol aj Báčsky Petrovec, centrum vojvodinských Slovákov. Ako je svet malý, sa ukázalo hneď po nástupe do autobusu v Novom Sade, kde som medzi cestujúcimi spoznal spolužiačku z vysokej školy. Ďalšie prekvapenie nasledovalo vzápätí, keď sa ma spýtala, či smerujem na Slovenské národné slávnosti. Netušil som, že na svoj výlet som si vybral najvýznamnejší sviatok slovenskej menšiny v Srbsku, keď sa v Báčskom Petrovci koná veľkolepý kultúrny festival.

Evanjelická bohoslužba, dobrá hudba, archaická slovenčina a chutná báčsko-petrovská klobása, zážitok striedal zážitok, čo kulminovalo spoznaním miestnych „Števkových“. Neviem, či by sa pred 300 rokmi, keď Slováci emigrovali do južných oblastí, našiel nejaký náš spoločný predok. Zrejme nie, ale keď sme si štrngali ich vínom a na druhý deň grilovali na záhrade, ja aj oni sme si to chceli myslieť.

Praktickým prínosom pobytu bolo zdokonalenie srbčiny, ktorú som ma na začiatku kurzu ovládal iba v rudimentárnej podobe, no na jeho konci som ňou komunikoval pomerne plynulo. Srbčinu sa Slovák naučí rýchlo a je prakticky identická s chorvátčinou a bosniačtinou. Ovládanie srbochorvátčiny, ako sa jej niekedy hovorilo, vám teda pokryje celý západný Balkán. 

Vyskúšal som si to na konci pobytu, keď ma v Belehrade autom vyzdvihli priateľka, ktorá sa neskôr mala stať mojou manželkou a kamaráti, ktorí sa napokon stali krstnými rodičmi našich detí. Naša cesta smerovala z Belehradu do Sarajeva, potom Mostaru a nakoniec na Makarskú riviéru. Samozrejme ma potešilo, keď miestni uznali moju schopnosť dorozumieť sa s nimi ich rečou. Musel som sa však v duchu pousmiať, keď ma raz chválili za srbčinu, potom bosniačtinu a napokon chorvátčinu. Pritom som celý čas hovoril tým istým jazykom.

Nebolo to tak dávno, čo sa títo ľudia, ktorí hovoria rovnako, vyzerajú rovnako, jedia rovnaké jedlá a zväčša vyznávajú aj toho istého Boha (alebo neveria v žiadneho), zabíjali navzájom vo vojne, ktorá bola až do rusko-ukrajinskej vojny najkrvavejším európskym konfliktom od druhej svetovej.

Stopy tejto vojny boli najmä v Bosne aj v roku 2013 všadeprítomné. Keď teraz žijeme dobu novej a ničivejšej európskej vojny iných dvoch historicky blízkych národov, často si na cestovanie po Balkáne spomeniem. Obzvlášť vtedy, keď niekto počas tejto vojny prezentuje ktorúkoľvek stranu konfliktu ako anjela alebo ako diabla. 

Nazval by som to zážitkom v zážitku. Počas štúdia na vysokej škole v roku 2018 som s mojou vtedajšou priateľkou (dnes už manželkou) odišiel na trojmesačnú letnú brigádu do Dánska. 

Krátkodobým živobytím sa nám stalo drhnutie záchodov, prevliekanie postelí a vysypávanie smetí v hotelových izbách na kodanskom letisku. To všetko tempom, ktoré hraničilo so schopnosťami človeka, teda minimálne jedného, ktorého ruky tri dekády úspešne vzdorujú jemnej motorike. 

V ódore instantných polievok po čínskych turistoch a s prísnymi rumunskými supervízorkami za chrbtom som zažil dovtedy najťažší test pokory, ale na druhej strane vykúpený čistou hodinovou mzdou, za ktorú by sa v bratislavskom downtowne ešte ani dnes nemusel zahanbiť manažér z korpotátu.

Všetko ostatné by som ale nazval viac než príjemným. Dánov ako takých, ktorí nie neprávom kraľujú rebríčku najšťastnejších národov sveta, krajinu, ktorá má snáď ideálne letné počasie pre jedinca neznášajúceho horúčavy a aj štát, ktorý funguje tak, ako má (dúhové vlajky na verejných budovách moja myseľ vytlačila). 

Príjemné však nebolo to, že som po akútnom zápale skončil na operačnej sále. Bez tejto epizódy by som ale nikdy nezažil, že tlmenie bolesti ópiovými tabletami je celkom sranda (odpadnúť po nich na autobusovej zastávke už menšia), že aj po narkóze sa dá zobudiť s pocitom anjela spiaceho na obláčiku a že aj v štátnej nemocnici môžu mať raňajky formu švédskych stolov.

Počas môjho pobytu v Poľsku v rámci programu Erazmus v roku 2013 som prvý mesiac strávil na intenzívnom jazykovom kurze v Lubline. V tom čase sa v Košiciach konal prvý Národný pochod za život, a tak som sa rozhodol precestovať takmer 800 kilometrov, aby som sa na ňom zúčastnil.

To najdôležitejšie sa však odohralo cestou späť.

Vo vlaku z Varšavy si ku mne prisadol starší poľnohospodár. Takmer celú cestu rozprával on a ja som sa tešil, že mu napriek mojim začiatkom s novým jazykom väčšinu rozumiem. Odpovedal som skôr svojou „slovpoľštinou“, no napriek tomu ho moje názory zaujali natoľko, že ma pozval na koncert operného speváka v Bydgoszczi, približne 500 kilometrov od Krakova, kde som študoval. Adresu mi napísal na použitú obálku. Keď som ju neskôr otvoril, zostal som v šoku – boli v nej peniaze. Vedel som, že sú pre mňa, ale nechápal som prečo.

O niekoľko mesiacov som mu zavolal zo študentského stretnutia vo Varšave. Ako chudobný študent som si mohol dovoliť cestu buď na koncert do Bydgoszcza, alebo späť do Krakova. Odpovedal jednoducho: „Príď. O cestu sa postarám.“

Na stanici ma čakal vodič. Po krásnom koncerte ma môj hostiteľ vzal na recepciu s biskupom ako hosťa zo Slovenska. Ešte v tú noc ma namiesto vlaku posadil do lietadla, aby som na druhý deň stihol školu. Časť cesty letel so mnou. Počas letu som sa ho spýtal, prečo to všetko robí pre človeka, ktorého sotva pozná. Usmial sa a povedal len: „Pretože chcem.“

Ešte pred rozlúčkou mi nenápadne vložil do obalu od mydla ďalšie peniaze. Dojalo ma to. Vďaka jeho nezištnej pomoci som mohol zostať na Erazme celý rok. Inak by som sa v druhom polroku musel predčasne vrátiť domov.

Áno, dobrí ľudia a Božia prozreteľnosť stále existujú.

Písal sa rok 2023, júl sa k augustu chýlil a ja som sa vybrala do Texasu. Mohla som si na návštevu južného USA vybrať horší mesiac? Nemohla. A horší rok? Jedine s použitím stroja času. Texas totiž práve zažíval druhú najhoršiu vlnu letných horúčav v histórii. Tú prvú, v roku 1947, si radšej nepredstavujem. Lebo v mojej destinácii, meste Houston, ktoré sa nachádza na úplnom juhu štátu, bolo v roku 2023 18 dní po sebe viac ako 37 stupňov. Tridsaťsedmičkové teploty sme nedávno zažili aj u nás, no my na rozdiel od Houstonu nie sme blízko k trópom. Keď teda prirátame vlhkosť, dostaneme sa na pocitových 45-50 stupňov.

Bolo to teplo, ktoré vysúšalo pôdu tak, že domom v Houstone praskali základy. Asi teda neprekvapí, že som južný Texas obdivovala spoza okna auta.

Oplatí sa pristaviť pri mojom prvom kontakte s touto geografiou. Keď ma po 11 hodinách letu silno klimatizovaným, stiesneným lietadlom American Airlines vypľuli v Houstone a kontroly ma vpustili do prísne stráženého Texasu, užasla som.