Mearsheimer: Putin pochopil, že Trump je už jeho nepriateľ. Hráme sa s ohňom
Nikto v skutočnosti nehovorí, že by sa ukrajinskými útokmi na ruské vnútrozemie dala z pohľadu Ukrajiny vojna vyhrať.

Ukrajinci vyslali značné množstvo dronov na Moskvu a ďalšie miesta. Majú Rusi nejaké červené čiary, ktoré Ukrajincom nedovolia prekročiť? Sú tieto dronové útoky skutočne účinné?
Niet pochýb o tom, že spôsobujú značné škody, najmä na Kryme. Nikto to nespochybňuje. Ovplyvní to však dianie na bojisku a tým aj výsledok vojny? Nie, nemyslím si.
V podstate sa Západ v spolupráci s Ukrajinou snaží zasiahnuť Rusko na jeho vlastnom území a tým zlepšiť pozíciu Ukrajiny pri rokovaniach. To je celá pointa. Nikto v skutočnosti nehovorí o tom, že by sa týmito útokmi dala vojna vyhrať, ide len o dosiahnutie výhodnejších podmienok.
Teraz ste sa opýtali: kde sú červené čiary z pohľadu Ruska? Nuž nie je to jasné, ale keď počúvate, čo hovoria Rusi, zdá sa byť celkom zrejmé, že ak to bude pokračovať – a ak sa to skutočne vystupňuje – Rusi v určitom momente podniknú odvetné kroky. A zdá sa byť pravdepodobné, že odveta bude smerovať na ciele v Európe. Ale kde presne tá červená čiara leží, to je veľmi ťažké povedať.
Chcem však zdôrazniť, že ak sa pozriete na nedávne stretnutie G7, ktoré sa konalo vo Francúzsku a na ktorom bol prítomný prezident Trump, je celkom jasné, že Trump bol z týchto útokov dosť nadšený a myslel si, že Ukrajinci konajú správne. Keď sa samit skončil, bolo vydané vyhlásenie, v ktorom sa uvádza, že krajiny G7 budú naďalej podporovať a urýchľovať – zdôrazňujem slovo „urýchľovať“ – rozvoj systémov dlhého doletu na údery proti Rusku. V tom istom vyhlásení, ktoré bolo vydané po samite, opäť 17. júna, sme sa tiež dočítali, že zvýšime naše úsilie o poškodenie ruskej ekonomiky. A ako by ste očakávali, Rusi to v podstate považujú za dôkaz, že v tejto vojne proti Rusku eskalujú nielen Európania, ale aj Spojené štáty.
Aké sú podľa vás hypotetické klady a zápory ruského útoku z ruského pohľadu na zbrojné závody v západnej Európe a vo Veľkej Británii?
Bola by to nátlaková stratégia. Cieľom by bolo poriadne vystrašiť Európanov a Spojené štáty. Rusi by im ukázali, ako vážne to berú. A my by sme potom ustúpili od podpory Ukrajiny.
Toto je ten istý argument, ktorý sa používa, keď ľudia hovoria o tom, že Rusko použije jadrové zbrane, ak konvenčné zbrane nezaberú. Myšlienka je taká, že Rusi považujú za potrebné presvedčiť ľudí na Západe, že to, čo sa deje s podporou Západu, je pre nich neprijateľné. Táto vojna s dronmi, a najmä jej eskalácia, nebude tolerovaná – zastavia ju. A urobia všetko, čo bude potrebné. Samozrejme, ak zaútočíte na ciele v rámci Európy, aj keby len konvenčnými zbraňami, skutočne tým eskalujú celú krízu. Rusi by tým zároveň ukázali, ako smrteľne vážne pristupujú k zastaveniu týchto útokov.
Podľa správ západných médií v utorok ráno v Rusku ruské ozbrojené sily zostrelili 60 dronov nad Moskvou v oblasti okolo Červeného námestia. Zameriavanie sa na túto oblasť nemá absolútne žiadny vojenský zmysel. Len to, ako vravíte, zhoršuje situáciu, dráždi a do istej miery aj desí. Naozaj si myslia, že to privedie Putina k rokovaciemu stolu?
Neviem. Možno si to naozaj myslia. Ukrajinci a západné elity už asi mesiac šíria, že Ukrajina v podstate zvrátila priebeh vojny, že ruská ekonomika je vo veľkých ťažkostiach, že tieto útoky dronov majú veľký účinok a že voči Putinovi existuje obrovský odpor. Navyše na bojisku Ukrajinci zastavili Rusov a možno dokonca začínajú obracať priebeh vojny. A keď dáte všetky tieto kúsky dohromady, je to naozaj dobrá správa pre Ukrajincov aj pre Západ. Takže to, čo by sme mali urobiť, je jednoducho zdvojnásobiť úsilie, byť voči Rusom ešte tvrdší, zvýšiť rozsah a intenzitu dronových útokov na ruské územie.
Vidíme tu mentalitu, že sme v pozícii, v ktorej môžeme od Rusov naozaj vybojovať výhodnú dohodu, hneď ako zasadneme za rokovací stôl. O to tu ide.
Ale to je šialené. Je to len propagandistická kampaň. Ak sa pozriete na to, čo sa skutočne deje na bojisku, ak sa pozriete na stav ruskej ekonomiky, ak sa pozriete na Putinovu pozíciu v Rusku, nie je dôvod si myslieť, že Rusi sú v úzkych a že ich dostanete k rokovaciemu stolu a vyjednáte s nimi výhodnú dohodu. Je to ilúzia. Zdá sa však, že západní politici tomu veria.
Ďalšou udalosťou, ktorá sa stala v utorok ráno, bola neformálna poznámka prezidenta Putina, že v Anchorage na Aljaške sa v skutočnosti na ničom nedohodli. Je to niečo, o čom vy, ja a ostatní hostia v relácii hovoríme už dlho. Neviem, či Američania alebo Rusi z Aljašky odišli s pocitom, že sa na niečom dohodli, ale prezident Putin dnes, takmer rok po tom, povedal, že sa na ničom nedohodli.
Neviem, čo si o tej poznámke myslieť. Mnoho ľudí tvrdí, že k dohode došlo. Ale aj keby ste si mysleli, že k dohode nedošlo, alebo že k nej došlo, nechajme to teraz bokom. Rusi hovoria o duchu alebo odkaze z Anchorage. A keď ľudia hovoria o duchu Anchorage – a opäť, nechávame bokom, či došlo k nejakým konkrétnym dohodám – ten spočíval v tom, že Trump chcel zlepšiť vzťahy s Putinom. To, čo sa stalo v Anchorage, ľudia vnímali ako významný krok týmto smerom. Všetko nasvedčuje tomu, že Putin tomu uveril. A Putin bol až donedávna ochotný spolupracovať s Trumpom, aby sa pokúsili vypracovať nejakú dohodu, ktorá by ukončila vojnu na Ukrajine.
Teraz však Rusi chápu, že Trump nie je priateľ, ale nepriateľ, a že sa v podstate spojil s Európanmi a Ukrajincami. A títo traja aktéri robia všetko, čo môžu, aby zničili Rusko ako veľmoc. Rusi sú teda teraz rozzúrení ako sršne. A preto hovorím, že ak zintenzívnime dronové útoky na Rusko, hráme sa s ohňom.
Dovolím si dodať, že Trump tiež vedie vojnu. Je spojencom vo vojne proti Rusku tým, že Ukrajine dodáva vojenskú výzbroj a spravodajské informácie potrebné na jej nasadenie.
Rozhodne. Reči o tom, že Spojené štáty sú sprostredkovateľom, sú nezmyselné. Často vystupujeme, akoby sme boli akousi treťou stranou, ktorá nie je priamo zapojená do vojny, a preto sme ideálni na to, aby sme fungovali ako sprostredkovatelia. Každý, kto sa vráti k začiatku tejto vojny a potom sa posunie dopredu až do súčasnosti, vidí množstvo dôkazov, že sme zohrali kľúčovú úlohu pri vyvolaní vojny, po prvé.
Po druhé, pokiaľ ide o spôsob vedenia vojny, Ukrajinci by túto vojnu nikdy nemohli viesť bez rozsiahlej podpory zo strany Spojených štátov amerických od začiatku vojny až doteraz. V skutočnosti sme už pred začiatkom vojny – od vypuknutia krízy v roku 2014 až po začiatok vojny v roku 2022, teda počas týchto ôsmich rokov – zohrávali kľúčovú úlohu pri vyzbrojovaní a výcviku ukrajinskej armády. Potom vojna začala a my sme v tom pokračovali ešte intenzívnejšie. A konečným výsledkom je, že sme sa stali nepriateľmi Rusov. Podľa mňa Trump Putina do istej miery zmanipuloval, aby si myslel, že máme „ducha Anchorage“ a že s Trumpom dosiahne výhodnú dohodu a tak ďalej.
Čo si myslíte o Putinovom minulotýždňovom prejave pred novými regrútmi z armády a bezpečnostných zložiek? Bolo to, ako by sa v USA zhromaždili absolventi West Pointu, Annapolisu, Leteckej akadémie, Akadémie FBI, Akadémie tajnej služby – všetci úplne noví, pohromade v jednej miestnosti. Vstúpil medzi nich a povedal: „Sme pripravení postaviť sa Európe.“
Áno. Verí, že Európania chcú vojnu s Ruskom a pripravujú sa na ňu. On sám nechce vojnu so Západom. To dal jednoznačne najavo už od začiatku. Jeho hlavnou starosťou bolo zaistiť, aby Ukrajina nevstúpila do NATO. To bola hlavná príčina tejto vojny. A je to hlavná ruská obava od začiatku vojny. Rusi nemajú záujem dobývať územia v Európe. Európania však presvedčili sami seba, že Putin je druhým Hitlerom, že je odhodlaný dobývať územia, aspoň vo východnej Európe, ak nie v strednej a západnej Európe, a že ho treba zastaviť. A tieto západné elity neustále hovoria o príprave na vojnu s Ruskom. Putin preto v tomto bode povedal: „Dobre, ak si myslia, že vojna je nevyhnutná, určite sa na ňu musíme pripraviť.“ A existujú jasné dôkazy, že presne to Rusi robia. V podstate Putin hádže Západu rukavicu.
Zmením tému, prejdime k Iránu. Nie je Memorandum o porozumení, ktoré podpísali prezidenti Trump a Pezeškján, v podstate kapituláciou USA?
Áno. V podstate Memorandum o porozumení, ktoré bolo podpísané 17. júna, odráža vtedajší stav mocenskej rovnováhy. A niet pochýb o tom, že k 17. júnu vývoj mocenskej rovnováhy rozhodne favorizoval Iráncov na úkor Spojených štátov, čo je dôvod, prečo Trump podpísal túto dohodu, ktorá bola v podstate dokumentom o kapitulácii. Každý, kto si prezrel všetkých 14 bodov v dokumente, jasne chápe, že Iránci vyhrali prakticky vo všetkých otázkach. A dôvodom je to, že sme prehrali vojnu.
Jake Sullivan, poradca prezidenta Bidena pre národnú bezpečnosť počas štyroch rokov, čo bol prezident Biden v Bielom dome, v podstate hovorí, že Iránci prekabátili Trumpových realitných agentov:
„Ak sa pozriete na to, ako formulujú svoje dohody, zistíte, že kladú veľký dôraz na detaily – nielen preto, že sú právnicky zdatní, ale preto, že z týchto detailov chcú vyťažiť výhody. Len jeden príklad z Memoranda o porozumení: ustanovenie, ktoré hovorí, že USA zrušia sankcie, sa týka ropy, a potom je tam malá klauzula, ktorá hovorí ‚a deriváty‘. Čo sú deriváty? Petrochemický sektor. To je druhý najväčší sektor v Iráne. Myslíte si, že USA vôbec pochopili, čo tým vlastne podpísali? Možno nie. Ale Irán vedel, že len vďaka vloženiu tohto slova získa miliardy a miliardy dolárov. A práve preto si so sebou treba priviesť veľmi veľkú delegáciu, lebo v týchto mimoriadne zložitých a detailných rokovaniach človek musí hľadať každú výhodu. Pokiaľ Irán prinesie svoje odborné kapacity a my len pár chlapíkov, bude to výhoda pre Irán.“
„Oni prinesú odborné kapacity, my len pár chlapíkov.“ To sa ešte zhovievavo vyjadril – my sme priviedli dvoch realitných agentov z New Yorku.
Vlastne si myslím, že je to všetko nezmysel. V podstate tvrdí, že nás oklamali, že k tomuto dokumentu o kapitulácii nás doviedla neskúsenosť. Nebolo to ale tým, že by nás dostali nejakým trikom. Tie dokumenty odrážajú mocenskú rovnováhu.
Konečná verzia je takmer rovnaká ako tá pôvodná, ktorú navrhli.
Áno, je. Ale my sme mali protinávrh. Kolovalo množstvo dokumentov. O týchto dokumentoch prebiehali nekonečné rokovania. Ťažko sa mi verí, že sme neprešli každé slovo. Dôvodom, prečo sme museli prijať všetky tieto ustanovenia, ktoré boli v prospech Iránu a v náš neprospech, bola skutočnosť, že pomer síl rozhodne favorizoval Iráncov.
Ako teda Irán porazil Spojené štáty a Izrael? Ako si vysvetľujete iránske vojenské víťazstvo?
V prvom rade mal vojenskú schopnosť uzavrieť Hormuzský prieliv a v podstate pohrozil, že stiahne medzinárodnú ekonomiku do priepasti. Prezident Trump rád hovorí o tom, ako zničil iránske námorníctvo a iránske vzdušné sily. Možno zničil veľkú časť oboch týchto zložiek, ale faktom je, že Iráncom zostala dostatočná vojenská sila na to, aby mohli Hormuz uzavrieť a udržať ho uzavretý. To je prvý dôležitý bod.
Druhým bodom je, že disponujú značnou raketovou kapacitou, hlavne balistickými raketami, ale aj riadenými strelami a dronmi. Majú schopnosť spôsobiť obrovské škody na našich základniach v regióne a na infraštruktúre v šiestich štátoch Perzského zálivu. Okrem toho majú schopnosť ostreľovať Izrael týmito balistickými raketami, riadenými strelami a dronmi. Ak sa teda s nimi dostanete do prestrelky, ako sa to stalo nám, vydržali sme len 40 dní a museli sme to vzdať. Po 40 dňoch sme to vzdali bez víťazstva. Ide o vzdušnú vojnu. Dochádzala nám drahocenná munícia. A navyše nám dochádzali ciele, ktoré by sme mohli zasiahnuť. Zasiahli sme už množstvo cieľov.
Faktom je, že Iránci dokázali zniesť obrovské množstvo úderov. Neboli sme v situácii, keď by sme mohli udeliť ďalšie údery, pretože, ako som už spomínal, dochádzala nám munícia. To mám na mysli, keď hovorím, že pomer síl bol v prospech Iráncov. Presne to sa stalo.
Tu je dôvod, prečo si myslím, že Trump Hegsetha odvolá. Otázka ale znie, prečo s tým Pentagón nepočítal? Prečo Trumpa nevarovali? Ako mohli tieto udalosti nepredvídať? Naleteli rečiam Mosadu? Naletel Pentagón Mosadu a Netanjahuovi rovnako ako Trump, keď uveril všetkému, čo mu povedali?
Rozlišujem medzi Hegsethom a generálom Cainom, ktorý je predsedom Zboru náčelníkov. Veľmi jasne si pamätám, že pred 28. februárom, keď sme hovorili o útoku na Irán, generál Caine jednoznačne povedal, že máme vážny problém, pokiaľ ide o množstvo munície, ktorú máme k dispozícii na vojnu proti Iránu. Myslím si teda, že Caine nebol touto vojnou vôbec nadšený.
Všetko nasvedčuje tomu, že Hegseth nadšený bol. Myslím si teda, že v Pentagone určite existovali hlasy, ktoré tvrdili, že to nie je dobrý nápad. A mali by ste si spomenúť na ten slávny článok v New York Times, ktorý podrobne opisoval, ako vyzeral proces rokovaní medzi Izraelčanmi a Američanmi v období pred vojnou. Z tohto článku jasne vyplýva, že takmer všetci Trumpovi poradcovia, s výnimkou Hegsetha, si mysleli, že vojna proti Iránu tak, ako sme ju začali 28. februára, nebude fungovať. Zdá sa, že to boli Netanjahu a David Barnea, šéf Mosadu, spolu s Hegsethom, ktorí boli skutočnými vojnovými jastrabmi a zohrali kľúčovú úlohu pri presviedčaní Trumpa, že to bol dobrý nápad.
A čo štáty Perzského zálivu? Neprehodnocujú práve teraz náhodou svoje vzťahy so Spojenými štátmi? Nedokázali sme ich ochrániť pred Iránom a väčšina našich základní v ich krajinách bola zničená.
Presne tak. Aký druh bezpečnostného krytia poskytujú Spojené štáty týmto krajinám? Ak sa zamyslíte nad situáciou z 27. februára z hľadiska našej aliančnej štruktúry v Perzskom zálive a našej štruktúry základní v tejto oblasti, mali sme všetky tieto základne, ktoré vyzerali, že poskytujú významnú schopnosť zasahovať proti Iránu. A mali sme úzke vzťahy so všetkými šiestimi štátmi Perzského zálivu. Vyzeralo to, že máme na mieste celkom impozantnú alianciu. To bolo 27. februára.
Nemyslím si, že veľa ľudí predpokladalo, čo sa stane s touto aliančnou štruktúrou a so štruktúrou základní, keď vojna začne. Prakticky všetky základne boli buď vážne poškodené, alebo zničené. A veľmi jasne sme dokázali, že nedokážeme zabezpečiť bezpečnosť štátov Perzského zálivu, že náš bezpečnostný dáždnik bol nedostatočný. To je jednoznačné.
Otázka znie, čo teraz. A je ťažké uveriť, že štáty Perzského zálivu sa budú v akejkoľvek významnej miere spoliehať na Spojené štáty, aby im zabezpečili ochranu. Budú si musieť vybrať alternatívnu cestu vpred.
Tu je opäť Jake Sullivan a tentoraz si myslím, že s ním budete súhlasiť:
„Myslím si, že teraz spochybňujú základný model, na ktorom vybudovali svoju bezpečnosť, a tým bolo v podstate hlboké partnerstvo, bezpečnostné partnerstvo so Spojenými štátmi, vrátane amerických základní umiestnených priamo v ich krajinách. Myslím si, že si teraz kladú tieto otázky: čo z toho máme? Nepotrebujeme v podstate diverzifikovanejší prístup, ktorý zahŕňa určitú mieru spolupráce s inými veľmocami, možno vrátane Číny, a určite zahŕňa tichú diplomaciu s Iránom, aby sme sa pokúsili zaistiť deeskaláciu napätia so susedom na druhej strane Hormuzského prielivu?“
Ťažko nesúhlasiť. Málokedy má pravdu, ale v tomto prípade sa nemýli. Štáty Perzského zálivu majú veľký záujem na rozvoji diverzifikovanejšej zahraničnej politiky.
Robí podľa vás Netanjahu niečo, aby opäť vtiahol Spojené štáty do vojny?
Nerobí veľa pre to, aby nás vtiahol späť do vojny, pretože my sa do vojny nevrátime. O čom tu vlastne hovoríme? O obnovení bombardovania? Ako som vám už povedal, to je od začiatku mŕtvy projekt. To sa nestane. Nebudeme obnovovať bombardovanie. Bolo by to šialenstvo. Netanjahu nám spôsobuje problémy svojím správaním v Libanone. Ak chcú Iránci, aby táto dohoda medzi nami a nimi fungovala, je potrebné, aby Izrael opustil južný Libanon a prestal bombardovať južný Bejrút. Zdá sa, že Izraelčania zatiaľ prestali bombardovať južný Bejrút, ale z južného Libanonu sa nestiahnu. A to je skutočný problém z hľadiska americko-iránskych vzťahov. Myslím si teda, že to, čo Netanjahu robí, nás nevťahuje späť do vojny. Komplikuje však naše snahy postaviť Memorandum o porozumení na pevnejšie základy.
Takto sa Netanjahu vyjadril v nedeľu:
„Myslím si, že existuje mnoho zásad. Uvediem vám ďalší príklad, ďalšiu zásadu širokej národnej vlády, ktorú mám v úmysle viesť: Nie je tu miesto pre dva štáty. Od mora po Jordán nie je priestor pre dva štáty.“
„Od mora po Jordán nie je priestor pre dva štáty.“ Myslí si azda, že projekt Veľkého Izraela môže pokračovať?
Je dosť bystrý na to, aby vedel, že projekt Veľkého Izraela neprebieha tak, ako si to želal. Určite chápe, že v Iráne prehral. V južnom Libanone má veľké problémy. Hizballáh spôsobuje izraelským obranným silám (IDF) značné straty. IDF sú v podstate vyčerpané. Napriek tomu, čo sa stalo v Gaze v súvislosti s genocídou, faktom je, že Hamas je stále neporušený a naďalej predstavuje impozantnú bojovú silu. Predstava, že Izrael dosiahol veľké ciele a že projekt Veľkého Izraela prebieha hladko, je teda argument, ktorý je v súčasnosti takmer nemožné obhájiť. Netanjahu to chápe.
Otázka však znie: čo urobí potom, keď vidí, že on sám aj jeho krajina sú na tom zle? Jeho odpoveďou je, že ešte viac pritvrdí. Preto keď človek premýšľa o budúcnosti Izraela, vidí len ďalšie vojny, ďalšie hrôzy a ďalšie genocídy. Ak chcú naďalej sledovať cieľ Veľkého Izraela, nemajú inú možnosť.
Text je prepisom podcastu Judging Freedom, preložil Timotej Dunaj.
Nasledujúce dva týždne bude sudca Napolitano na dovolenke, rozhovory s profesorom Mearsheimerom budú mať preto prestávku.
