Prečo upadajú ústavné súdy. Je to o ľuďoch

Dnes si to už väčšina ľudí nevie predstaviť, ale ústavný súd kedysi požíval vysokú prestíž. Nielen formálnu, ale aj neformálnu. Zaslúžili sa o to právnici, akými boli Vojtech Cepl, Pavel Holländer či Eliška Wagnerová. Mimochodom, vďaka Otakarovi Motejlovi malo prestíž aj Ministerstvo spravodlivosti a neskôr úrad ombudsmana. 

Ako sa hovorí, je to o ľuďoch. Rešpektovanú inštitúciu ústavného súdu svojím politikárčením výrazne zdevastoval predseda Rychetský a jej kedysi dobré meno teraz úplne zničil sudca Baxa.

Vo fraške okolo novátorského predbežného opatrenia, ktorým ústavný súd ukladá úlohy vláde, sa podľa mňa neprimerane preceňuje úloha prezidenta. Prezidenti si o sebe prirodzene veľa myslia. Tí vzdelanejší však bývajú oboznámení s ústavou a akceptujú mantinely, v ktorých im prislúcha zohrávať obradnú, ceremoniálnu úlohu, a vystačia si s plnením protokolu. 

Ten súčasný má na výklad ústavy svojich ľudí a tí mu nahovorili, že si môže robiť, čo chce. Nahovorili mu to preto, lebo mu zároveň hovoria, čo má robiť. V parlamentnom systéme sa správa, akoby bol v prezidentskom systéme, čo prirodzene spôsobuje procedurálne konflikty s vládou.

Problémom však nie je prezident narcis ani jeho predvolebná kampaň, pri ktorej sa premyslene profiluje prostredníctvom konfliktov. Podstatný je systémový problém, ktorého dôsledkom je spolitizovanie ústavného súdu. 

Úpadok justície je dôsledkom úpadku politiky. Nekvalitní politici obsadzujú ústavný súd nekvalitnými právnikmi, ktorí nie sú vyberaní s ohľadom na svoju erudíciu a životnú múdrosť, ale podľa svojej politickej orientácie, ktorá má do budúcnosti zaručiť lojalitu voči tým, ktorí ich navrhli a vymenovali. Výsledkom je ústavný zbor, ktorému ako celku chýba funkčná gramotnosť.

Funkčnou gramotnosťou sa myslí schopnosť porozumieť čítanému textu, v našom prípade ústave, v súvislostiach. Ústavní sudcovia sa zjavne zasekli pri čítaní vety v článku 63 ústavy, že „prezident zastupuje štát navonok“. 

Nie sú schopní domyslieť dôsledky ďalších ustanovení, ktoré toto zastupovanie spresňujú. Napríklad to, že na zastupovanie prezident potrebuje spolupodpis predsedu vlády alebo ním povereného člena vlády. Funkčná negramotnosť, teda neschopnosť porozumieť textu, ktorý majú interpretovať, robí z Ústavného súdu nekompetentnú, a preto aj nepoužiteľnú a zbytočnú skupinku preplatených prekrúcačov paragrafov.

V dnešnom zdivočelom svete sú ústavné súdy vo všeobecnosti pod silným politickým tlakom. Príkladom je Poľsko, kde politici ústavný súd už dlhší čas ignorujú s tým, že je ovládaný opozíciou. 

Keď spolitizovaní ústavní sudcovia niečo nariadia, no nemajú výkonnú moc na presadenie svojich rozhodnutí, sami tým poukazujú na svoju slabosť a zbytočnosť. Sami si znižujú rating. Ich verdikty v iných prípadoch sú potom vnímané ako nedôveryhodné a zbytočné. Politický život už výroky ústavných aktivistov prehliada, o učené reči bez múdrosti nikto nestojí.

Úpadok ústavných súdov je trend, ktorému väčšina laikov nevenuje pozornosť. Je to prirodzené, ľudia majú dosť vlastných starostí. Zaujímavejšie je, že si z toho nerobí vrásky ani väčšina dnešných juristov stredného veku a mladších. Za ústavný súd sa hanbia iba právnici starší a starí. Tým sa z politikárčenia, zo servility sudcov voči prezidentovi, ktorý ich vymenoval, a predovšetkým z absencie noblesy buď zdvíha adrenalín, alebo žalúdok.