Pravda a moc

Ako úvod k úvahe o vzťahu pravdy a moci sa ponúka scéna z Jánovho evanjelia, kedy Ježiš Kristus vysvetľuje rímskemu prefektovi Pontskému Pilátovi, že prišiel na svet, aby vydal svedectvo pravde. Pilát na to reagoval rečníckou otázkou Quid est veritas? Čo je pravda?

Pilát je skeptik. Pripisuje sa mu morálny relativizmus a tendencia vydávať za pravdu to, čo sa mocným práve hodí. Silný vplyv skeptikov ilustruje skúsenosť, že obhájiť pravdu je ťažšie, ako vyvrátiť lož. Máme príslovie, že lož má krátke nohy a ďaleko nezájde, ale dlhé nohy pravdy akosi nezľudoveli. Protikladom pesimistov sú optimisti, presvedčení, že Veritas vincit, pravda víťazí. Respektíve že Veritas Dei Vincit, čiže pravda Pána víťazí.

Motto „Pravda víťazí“ je ale podozrivo univerzálne, o čom svedčí jeho prítomnosť na prezidentskej štandarde. S výnimkou rokov 1939 až 1945 trvalo prvorepublikové aj povojnové Československo, a po jeho rozdelení aj Česko na tom, že Pravda víťazí. Príbeh prezidentskej štandardy je zaujímavý  preto, že Pravda víťazí za každého režimu. Vo víťazstvo pravdy veril Masaryk, Gottwald, Husák, Havel i Pavel. Ako to vysvetliť? Je pravda apolitická? Je schizofrénna? Je pravda  majstrom v obracaní kabátov? A ak tvrdíme, že pravda víťazí, ide o nádej, že sa to stane, alebo o satisfakciu, že sa to stalo?

Isté je, že k pravde sa hlási každý, či už sa jedná o človeka pravdovravného, alebo o klamára. K pravde sa hlásia tí, ktorí sú pri moci i tí, ktorí sú v opozícii. Vyplýva z toho, že pravda je raz pri moci a inokedy v opozícii?

A konečne, môže byť vzťah moci a pravdy priateľský? Nie je z princípu antagonistický? Respektíve, nie je antagonistický i vtedy, keď pravda zvíťazí? Keď sa pravda dostane k moci? Nie je to tak, že moc je na pravdu alergická a pravda je voči moci imúnna?