V4: Spoločne proti Bruselu
Čo asi mohlo znepriatelených členov neformálneho klubu zjednotiť? Je to spoločný nepriateľ: arogantný, nekompetentný a krachujúci Brusel.
Aké prekvapenie! V Maďarsku sa na radosť Bruselu zmenil premiér a Vyšehradská skupina je zrazu, nepochybne na nevôľu Bruselu, späť. Ešte donedávna pritom celý projekt stredoeurópskeho partnerstva vyzeral na odpis pre nezhody Česka so Slovenskom, Poľska s Maďarskom a napokon aj Maďarska so Slovenskom.
Čo asi mohlo znepriatelených členov neformálneho klubu zjednotiť? Hoci sa to nepovedalo nahlas, je to spoločný nepriateľ: arogantný, nekompetentný a krachujúci Brusel.
Vyplýva to z vyhlásení jednotlivých premiérov. „Chceli by sme spoluprácu V4, ktorá je schopná dosahovať skutočne hmatateľné výsledky. Chceme V4 silnú v Európe,“ povedal Péter Magyar.
„Nemusíme sa vo všetkom zhodovať, ale v kľúčových témach máme styčné body. Ak pochopíme, že to, čo nás spája, je vždy silnejšie než to, čo nás rozdeľuje, potom nás Európa bude počuť,“ vyhlásil Donald Tusk.
„Som z toho nadšený, teším sa na spoluprácu. Som rád, že sme opäť na jednej lodi a budeme bojovať za záujmy našich krajín,“ povedal novinárom Andrej Babiš s tým, že vo Vyšehradskej skupine vidí „budúcnosť Európy“.
A Robert Fico dodal, že členovia V4 „nechcú byť len objektom cudzích rozhodnutí, ale naopak chcú byť aktívnym aktérom“. Vyzval na obnovenie stretnutí premiérov V4 pred každým samitom EÚ. „Nebudeme dávať na stôl témy, ktoré nás rozdeľujú. Existuje veľké množstvo agendy, v ktorej budeme silnejší, ak sa dohodneme.“
Vyzerá to ako dobrý plán. V Európe ide do tuhého. Úniu ovláda nevolená elita, ktorá nesie zodpovednosť za nekontrolovanú migráciu, neúnosnú byrokraciu či ideologický fanatizmus. Zvrátiť migračný pakt alebo Green deal je nad sily jednotlivých štátov, ktoré bruselská mašinéria požiera zaživa. Blok stredoeurópskych krajín však predstavuje hlas, ktorý nemožno ignorovať, a zároveň hlas, ku ktorému sa môže podľa okolností pridať ktokoľvek ďalší.
Príbeh Vyšehradu sa začal písať 15. februára 1991. Pôvodná Vyšehradská trojka – Maďarsko, Československo a Poľsko – vznikla v súvislosti s európskou integráciou, v čase, keď zanikali Varšavská zmluva a RVHP a zdalo sa rozumné nepretláčať sa vo dverách do Európy. Atmosféra vo Vyšehrade však bola chladná, bývalí disidenti žiarlivo súperili o priazeň Západu. Ako reportér som cestu do Vyšehradu vyhodnotil ako stratu času, na článok to vtedy nebolo. Po roku 1992 potom Vyšehrad upadol do zabudnutia.
Lenže o šesť rokov neskôr sa toto zoskupenie vynára ako Vyšehradská štvorka, ako ponorná rieka, a tak sa správa dodnes. Prednosťou V4 je jej neformálnosť. Tým, že členov k ničomu nezaväzuje, nie je ani dôvod ju pri nejakých nedorozumeniach alebo dočasnej neužitočnosti rozpúšťať. V4 je poruke, keď sa to hodí, a nikoho nenúti k spoločnému postupu, ak oň nestojí. To je mimochodom dôvod, prečo je averzia voči V4 bezzubá a jej kritikom chýba publikum.
V časoch, keď sa v politike nedodržiava dané slovo, ignorujú sa zmluvy a každý si egoisticky hľadí svojho, je pekné vidieť štyroch usmiatych premiérov, ktorí práve zistili, že si môžu byť navzájom na úžitok. Ako dlho im úsmevy vydržia, je iná otázka.
Brusel má na európskych perifériách svojich ľudí, prostredníctvom ktorých u nás ovplyvňuje politiku, médiá aj ekonomiku. Únijné jadro okolo Nemecka a Francúzska ovláda byrokratickú mašinériu a tá nepripustí diskusiu o zásadných otázkach fungovania únie. Politické zápasy sa vedú iba o okrajové témy. Brusel je tvrdý súper a dnes navyše začína pripomínať kobylu, ktorá okolo seba kope v poslednom ťažení.
Vyšehradská skupina nemá šancu Brusel poraziť ani reformovať v otvorenom konflikte. Dnes sa však konflikty vedú asymetricky. Ktovie, čo vzíde z toho, keď sa spoja štyria buriči odhodlaní premyslene okopávať Bruselu členky. Určite sa tým nič nepokazí, pretože na EÚ už nejaký čas niet čo pokaziť.