7 dní v kocke: Tóth usvedčuje Kočnera, no nie v tom najdôležitejšom

Dnes o Kočnerovi a procese, ktorý sa viac zamotáva ako vyjasňuje; o ďalšom výbuchu v debate o veterných parkoch; o návrate Igora Bukovského do STVR a o prezidentovi Petrovi Pavlovi, ktorý sa zachoval ako „vtírka“.

Proces s Kočnerom vo veci vraždy Jána Kuciaka vstúpil do dramatickej fázy. Proti Kočnerovi veľmi obsiahlo vypovedá jeho bývalý blízky spolupracovník – Peter Tóth. Bol to maratón a bude ešte pokračovať.

Prokurátor aj zástupca pozostalých chvália Tótha ako dôležitého svedka, ktorý môže pomôcť usvedčiť Kočnera z objednávky vraždy. Žiaľ, je to viac želanie ako realita.

Tóth presvedčivo usvedčuje Kočnera z toho, že dal sledovať Jána Kuciaka a ďalších novinárov. Sledovanie organizoval Tóth. Potom ho usvedčuje aj z toho, ako z väzby v lete 2018 posielal odkazy Alene Zsuzsovej. Tá údajne po vražde novinára pripravila aj vraždu prokurátora Šufliarskeho (čo nevyšlo). Na jeho miesto – ako zástupca generálneho prokurátora – mal nastúpiť Vanek. Kočner od neho mohol očakávať, že ho prepustí z väzby. Kočner z väzby posielal kódované odkazy Zsuzsovej práve cez Tótha.

Potiaľto sú svedectvá Tótha pevné a presvedčivé. Lenže ani Tóth nedokáže Kočnera usvedčiť z toho najdôležitejšieho. Z objednávky vraždy Kuciaka. Tú podľa obžaloby Kočner riešil výlučne so Zsuszovou. S nikým iným. A bol pri tom mimoriadne opatrný.

Prokuratúra tvrdí, že práve svedectvo o sledovaní novinárov a Kuciaka ukazuje, že objednávateľom vraždy bol Kočner. V októbri 2017 totiž žiadal, aby bol so skupinou novinárov sledovaný aj Kuciak. V deň vraždy, 21. februára 2018, potom Kočner prikázal Tóthovi, aby sa sledovanie novinárov ukončilo.

Príbeh vyzerá jasne. Problém je v tom, že vyzerá až príliš priehľadne. A práve to odporuje zisteniam, že Kočner riešil vraždu výlučne so Zsuzsovou. Ak mal vraždu dokonale utajiť, neťahal by asi do jej prípravy (do sledovania Kuciaka) Tótha a jeho sledovací tím, ktorému až tak nedôveroval. Navyše s tým, že práve v deň vraždy sledovacie komando stiahne.

Táto okolnosť – dosť podstatná – príbeh nielen vyjasňuje, ale zároveň aj zamotáva. Aspoň po právnej stránke. A tá je pre odsúdenie podstatná.

Odpoveď na túto záhadu je osobným názorom autora komentára, ktorý podopierajú na začiatku fakty. A na konci len špekulácie.

Začneme faktami, na ktoré sa trochu zabúda. Kočner si neobjednal vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Neexistuje na to nijaký dôkaz a dokonca ani len indícia. Kočner si podľa obžaloby objednal únos a zmiznutie novinára Kuciaka. Teda: mal byť zavraždený s tým, že jeho telo sa nikdy nenájde. Ján Kuciak mal vo februári záhadne zmiznúť. Bez jedinej kriminálnej stopy. Riešilo by sa to najskôr týždne, potom mesiace. Bez pobúrenia z krvavej vraždy.

Vykonávatelia úlohy to však z dôvodu, ktorý je nevyjasnený, urobili celkom inak. Zavraždený bol nielen Ján Kuciak, ale aj jeho snúbenica Martina Kušnírová. Vykonávateľ vraždy nechal telá na mieste. Nešlo o nijakú likvidáciu so zmiznutím novinára, ale o ohavnú vraždu dvoch mladých ľudí, ktorá zatriasla Slovenskom.

Svedok Andruskó tvrdí, že keď sa to dozvedela Zsuzsová, zúrila. Dlho a opakovane. To by naznačovalo, že zúril aj objednávateľ. V deň, keď stiahol sledovacie komando, mal predsa Ján Kuciak „len“ zmiznúť. Bez stopy, aby nikto neriešil vraždu. Výsledok bol teda úplne iný ako pôvodný plán.

Teraz poďme k špekulácii. Tá je viac o kriminálnej psychológii ako o kriminálnych dôkazoch.

Predpokladajme, že Kočner sa pre „zmiznutie“ novinára rozhodol niekedy v decembri, keď zistil, že na neho nič nemajú. Alebo keď ho nahneval ďalší článok s novými dôkazmi o podvodoch Kočnera.

Možno to premyslel takto. Ján Kuciak mal zmiznúť. Popri tom však chcel, aby sa v bezpečnostnom a mediálnom prostredí širili legendy a klebety, že nielen na Kuciakovi, ale aj na ďalších novinároch pracoval Kočner. A zmiznutie novinára s tým mohlo súvisieť.

Prečo by to Kočner robil? Preto, aby tým zastrašil novinárov a prokurátorov, ktorí mu išli po krku pre kauzu zmenky. Teda pre jeho pokus obrať amerických akcionárov Markízy o 70 miliónov eur.

Zmiznutie sledovaného novinára – bez nájdenia tela a bez dôkazov o vražde – by nieslo minimálne riziká. A objednávateľovi by prinášalo benefity, o ktorých v náznakoch hovoril Tóthovi. Tými benefitmi malo byť zastrašenie novinárov, „aby bol pokoj“.

Jednoducho, niekde na pozadí sa malo tušiť, že za zmiznutím novinára môže byť Kočner. No nemalo sa to vyriešiť. Lebo zmiznutia sa vždy riešia dlho, ťažko a väčšinou bez výsledku.

Pre tento predpoklad však stále neexistujú dôkazy. Je to v rovine domnienok. Platí to aj o svedkovi Tóthovi. Aj on len predpokladá, že Kočner bol objednávateľ vraždy, ktorá by dlho vyzerala iba ako zmiznutie.

Plány padli na vykonávateľovi vraždy. Nesplnil zadanie. Namiesto zmiznutia tu bola krvavá poprava mladého novinára a jeho snúbenice. Namiesto pokoja tu bolo celoslovenské pobúrenie. Oprávnené. A následné masové protesty namierené proti vláde, o ktorej Ján Kuciak kriticky písal.

Otázne je, prečo vykonávateľ urobil niečo, čo urobiť nemal. Jednou z možností je, že to bol amatér, ktorý spanikáril a urobil sériu chýb.

Ďalšou z možností je však to, že tu bol aj niekto tretí, kto vykonávateľov monitoroval. A kto zboku zasahoval do ich činnosti. Tým niekým myslíme spravodajské služby.

Je totiž možné, že sledovaní neboli len novinári v réžii Kočnera. Sledovaný mohol byť aj Kočner alebo jeho čulá komunikácia so Zsuzsovou. Dôvod: Kočner chcel ovládnuť Markízu. Zašlo to tak ďaleko, že kauzou sa zaoberala aj americká vláda (sankciami na osoby, ktoré si chcel najať Kočner).

Kočner mohol byť v roku 2017 spravodajsky rozpracovaný a monitorovaný – aspoň cez komunikačné kanály. Následne mohla byť monitorovaná Zsuzsová, s ktorou si písal. A potom jej vražedné komando. Tiež cez komunikačné kanály a metadáta o ich pohybe. V digitálnej ére nabitej digitálnymi stopami to nie je zložité.

Alebo inak: bolo by nesmierne prekvapujúce, ak by Kočner a jeho ľudia po kauze zmenky monitorovaní neboli. Myslíme tým hlavne monitorovanie ich kontaktov, pohybu a digitálnej komunikácie. 

Kočner a Zsuzsová pôvodne, v roku 2017, podľa obžaloby pracovali na likvidácii prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Žilinku. Ten vtedy zastrešoval stíhanie Kočnera vo viacerých starých kauzách. Plány na likvidáciu Žilinku však padli. Vyšetrovatelia tvrdia, že vďaka veľkej náhode a strachu vykonávateľov. 

Realita však mohla byť trochu iná. Veľkej náhode a strachu vykonávateľov mohla pomôcť tichá spravodajská operácia, ktorou sa malo zabrániť vražde dôležitého prokurátora.

Objednávka únosu, vraždy a zmiznutia Jána Kuciaka bol plán B. Tu už chýbala „veľká náhoda“, ktorá by ho zachránila. Namiesto nej tu boli náhody, ktoré viedli k inému výsledku, ako znela objednávka. Martina Kušnírová bola doma spolu s Jánom Kuciakom. Vykonávateľ krvavým spôsobom zavraždil oboch. Ich telá nechal na mieste.

Boli aj v tom čase vykonávatelia spravodajsky rozpracovaní? Videl niekto do ich digitálnej komunikácie? Boli monitorovaní niekým tretím, kto mal záujem na tom, aby Kočner urobil fatálne chyby? Navyše spôsobom, ktorý sa mu vymkne z rúk?

Nevieme. Chýbajú dôkazy aj indície. Je to šedá zóna. Veľa o tom zrejme nevie ani Peter Tóth, ktorého Kočner nechcel zapájať do všetkých svojich plánov. 

Je však dôležité klásť si všetky relevantné otázky. Je dôležité hľadať pravdu a žiadať spravodlivosť. Pri vykonávateľoch, pri Zsuzsovej, pri objednávateľovi vraždy a zmiznutia. A prípadne aj pri tých zo spravodajského prostredia, ktorí o Kočnerovi a jeho plánoch mohli vedieť viac, ako si pripúšťame.

V ďalších troch bodoch budeme stručnejší. V sporoch o veterné elektrárne sme sledovali už druhé kolo verejných protestov. Presnejšie verejného výbuchu. Prvým bola záplava tisícov protestných listov a mailov na ministerstvo hospodárstva. Bolo to v čase prípravy strategického dokumentu o akceleračných zónach pre veterné parky.