V Izraeli je mnoho ľudí, ktorí si chyby uvedomujú. Vedia, aké nevyhnutné náklady so sebou prináša ich politika. Otázka znie, prečo robia to, čo robia.
S postupom času si čoraz viac uvedomujem genialitu kroku, ktorý Európa podnikla po druhej svetovej vojne: integrovala národné ekonomiky tak, aby vytvorila vzájomné závislosti medzi štátmi, ktoré kedysi bojovali proti sebe, a tým zabezpečila, že budúce vojny by boli príliš nákladné na to, aby sa o nich vôbec uvažovalo. Zdá sa, že práve vďaka tejto stratégii odvtedy – napriek vážnym napätiam – nehrozí, že by tieto krajiny proti sebe viedli vojnu. Viem, že v EÚ je hrča všelijakých problémov, ale toto si zaslúži uznanie. Najmä, keď sa pozrieme za hranice Európy.
Zúfalá potreba takéhoto riešenia v dnešných nebezpečných konfliktných zónach sa zdá byť dosť zrejmá a je dnes veľa ľudí, ktorí to dobre chápu.
Ruskí lídri už dlho varovali, že snahy Západu izolovať Rusko od jeho európskych susedov – ktorých súčasťou bolo aj rozširovanie NATO – nakoniec vyústia do rozsiahleho konfliktu, ktorého sme stále svedkami na Ukrajine. A na Blízkom východe to dnes arabskí lídri zdá sa chápu lepšie než ešte pred pár mesiacmi – súdiac podľa súčasného záväzku krajín GCC (krajiny Rady pre spoluprácu arabských štátov v Zálive, pozn. prekl.) vytvoriť spoločný investičný fond vo výške 300 miliárd dolárov na pomoc pri povojnovej obnove Iránu. Vyzerá to tak, že starý model – udržiavať tvrdý postoj voči Iránu a spoliehať sa na ochranu americkej superveľmoci – už nie je spoľahlivý. Namiesto toho všetko nasvedčuje tomu, že štáty Perzského zálivu vážne zvažujú možnosť prejsť k nejakej forme spolupráce a ekonomickej integrácie so svojím protivníkom (nehovoriac o tom, že na stole sú teraz aj potenciálne priame investície USA v Iráne).
To všetko je, samozrejme, pre Izraelčanov neprijateľné, keďže ich stratégia prežitia už dlho spočíva v podnecovaní nepriateľstva medzi ich susedmi. Mier a spolupráca medzi Iránom a arabskými štátmi Perzského zálivu je to posledné, čo chcú. Z ich pohľadu by takýto mier len zjednotil ich nepriateľov a posilnil Irán – hlavného podporovateľa nepriateľských skupín v bezprostrednom susedstve Izraela. Je otázne, či by dohoda dosiahnutá vo Švajčiarsku mohla zahŕňať jednak obmedzenie Izraela zo strany USA a zároveň obmedzenie Hizballáhu zo strany Iránu. Teoreticky to vyzerá byť realizovateľné. Posledných sto rokov vzťahov v regióne však prinieslo nespočetné množstvo príkladov, keď boli dobre mienené dohody zmarené, často nie hlavnými aktérmi, ale horlivcami v teréne, ktorí disponujú zbraňami – a teda majú de facto právo veta nad akoukoľvek mierovou iniciatívou – a ktorých jednoducho nie je možné obmedziť.
A to, samozrejme, za predpokladu, že sa vôbec niekedy dostaneme k dobre mienenej konečnej dohode. Je celkom jasné, že izraelskí politici, celkom odhliadnuc od horlivcov v teréne, urobia všetko, čo budú môcť, aby takúto dohodu zmarili ešte pred jej uzavretím. Trita Parsi argumentoval (tu aj inde), že Trump, keď je dohoda teraz na dosah, má najsilnejšiu možnú motiváciu využiť všetku donucovaciu silu Ameriky, aby prinútil Izrael podriadiť sa – napriek tomu, že to Trumpa bude stáť v domácej politike veľa. Zdá sa, že Trump si plne uvedomuje, že nevyhnutná „ekonomická katastrofa“, ktorá by vyplynula z neuzavretia dohody s Iránom, by ho a USA stála oveľa viac.
V celom tomto kontexte existuje ešte jedna posledná úvaha, ktorá sa zdá byť taká zrejmá, že je ťažké uveriť, že Izraelčania ju nedokážu jasne vidieť: ak sa dohoda s Iránom neuzavrie, hroziaca ekonomická katastrofa – ktorá bude globálna – bude mať v istom zmysle ešte závažnejší dopad na Izrael ako na ostatné krajiny. Nielenže budú ekonomicky trpieť spolu so všetkými ostatnými, ale zvyšok sveta ich nepochybne obviní z celej tejto katastrofy.
V Izraeli je bezpochyby mnoho ľudí, ktorí si to veľmi dobre uvedomujú. Vedia, aké nevyhnutné náklady so sebou prináša ich súčasná politika. Otázkou je, prečo ju napriek tomu naďalej presadzujú.
Aspoň časť odpovede zrejme spočíva v tom, že Izraelčania sú natoľko zvyknutí na desaťročia bezpodmienečnej podpory zo strany USA, že napriek súčasnej rétorike Trumpa – a s mocou loby, ktorá je stále pevne na svojom mieste – stále veria, že Američania nakoniec Izraelu dovolia robiť s americkými zbraňami čokoľvek, čo bude chcieť, tak ako to vždy robili.
Ale urobia to? V súčasnosti to vyzerá tak, že na túto otázku nikto nepozná odpoveď. Žiaľ, vyzerá to tiež tak, že Izraelčania sú odhodlaní to zistiť.
loko
Približne pred 2 mesiacmi
**AIPAC** (American Israel Public Affairs Committee) je najväčšia pro-izraelská lobistická skupina v USA. Jej deklarovaný cieľ je presadzovať silný vzťah medzi USA a Izraelom. Funguje obojstranne — podporuje demokratov aj republikánov, a jediné kritérium je postoj kandidáta k Izraelu. Nie je to „nadácia" ani tajná organizácia, ale legálna záujmová skupina, akých je vo Washingtone viac (zbrojárske, ropné, odborové). **Historický oblúk:** **50.–60. roky — vznik.** AIPAC vzniká (názov od 1963) ako klasická lobistická skupina. Za Kennedyho čisté presviedčanie zákonodarcov, žiadne financovanie kampaní. **70.–90. roky — rast vplyvu.** Postupne sa stáva jednou z najmocnejších lobby vo Washingtone, ale stále cez lobing a mobilizáciu darcov, nie priame míňanie. **2000.–2010. roky — sieť darcov.** Vplyv cez tisíce individuálnych prispievateľov, ktorých koordinuje k „správnym" kandidátom. Sám priamo neprispieval. **2021/2022 — zlom.** Zakladá super PAC **United Democracy Project (UDP)**. Prechod od presviedčania k priamemu míňaniu desiatok miliónov v primárkach. **2024 — eskalácia.** UDP minul vyše 100 mil. $, stal sa najväčším míňačom v demokratických primárkach. Zhodil Bowmana a Cori Bush (22+ mil. $) — nie preto, že boli „progresívci", ale preto, že boli kritickí k izraelskej politike. To, že išlo o progresívcov, je len odraz toho, že kritika Izraela je dnes bežnejšia na ľavom krídle demokratov. **2026 — maskovanie.** Rekordná pokladnica (96 mil. $), ale nová taktika: peniaze cez „shell" PAC-y, aby voliči nevideli pôvod. Zároveň prvé viditeľné zlyhania (New Jersey — antikampaň proti Malinowskému vystrelila spätne). **Záver v skratke:** AIPAC prešiel od tichého lobingu (Kennedy) → cez sieť darcov → k otvorenému miliónovému míňaniu (dnes). Jediná konštanta naprieč celou históriou je postoj k Izraelu — nie domáca ľavica či pravica. Cieľom sa môže stať ktokoľvek, kto chce podmieňovať pomoc Izraelu, a podporu dostáva každý, kto drží pro-izraelskú líniu.
Mivo
Približne pred 2 mesiacmi
.... Za Kennedyho čisté presviedčanie zákonodarcov, žiadne financovanie kampani...to by som dal do uvodzoviem. Kennedy bol prvým progresívnom, čo zmenil na inkluzívnu, woke "starú, zlatu Ameriku". Tiež sa vyjadril, že " bez židovských hlasov by nebol prezidentom". Ale ste na Židov tvrdý, Rabín a Petez ponúkli Palestínčanov domov v Gaze a mier výmenou za územie. A kto to zrušil?
Alex
Približne pred 2 mesiacmi
zeby bol v zakladoch problemu komplex vyvolenosti, hmm?
Abaddon
Približne pred 2 mesiacmi
Dobrý deň. Generálny tajomník Rady pre spoluprácu arabských štátov v Zálive (GCC), Jasem Al Budaiwi, v exkluzívnom rozhovore (26. júna 2026) otvorene vyhlásil: „Nevieme nič o 300-miliardovom fonde na obnovu Iránu. Nebolo nám to predložené, ani sme o tom nerokovali.“ https://www.youtube.com/shorts/PwIlqj1fNnI?feature=share Takže Marker ďalšie medium čo upravuje realitu? Pekný deň.