Prečo s Varšavskou zmluvou nebolo rozpustené aj NATO

Čitatelia vedia, že problematike rozširovania NATO po roku 1989 som venoval za posledných dvanásť rokov desiatky článkov. Je to totiž veľká téma, najmä preto, aké ničivé boli následky rozširovania v jeho záverečnej fáze, keď po roku 2008 boli schválené zámery prijať doň i Ukrajinu.

Pod dojmom tých neblahých následkov sa stalo NATO predmetom oprávnenej kritiky a medzi kritikov, samozrejme, patrím i ja. Lenže téma NATO v celej jej časovej dĺžke je komplexná a čím sme ďalej od zlomového roku 1989, tým viac majú podaktorí sklon zabúdať, ako sa zmysel NATO počas desaťročí vyvíjal.

Napríklad často som sa za tie roky stretával s názorom, že keď po roku 1989 zanikla Varšavská zmluva, tak by bolo bývalo správne, keby sa bolo vtedy rozpustilo i NATO. Istú logiku to má, keďže NATO vzniklo v roku 1949 ako reakcia na rozšírenie sovietskeho vplyvu na štáty strednej a juhovýchodnej Európy, ale koncom 80. rokov Gorbačovov Sovietsky zväz pochoval komunistickú ideológiu a studená vojna sa skončila.

Lenže zakladatelia NATO nechápali zastavovanie komunizmu ako jediný zmysel NATO. Zmysel NATO sa zračí v brisknom vyjadrení prvého generálneho tajomníka NATO, britského lorda Hastingsa Ismaya: „Zmyslom NATO je držať Rusov mimo, Američanov vnútri a Nemcov pri zemi.“ 

Takže tým druhým účelom NATO bolo strážiť, aby nedošlo k opätovnému prebudeniu nemeckého agresívneho militarizmu. Lebo aj porazené Nemecko bez Hitlera vzbudzovalo v západných politikoch obavy. NATO, lepšie povedané USA, teda malo byť aj akýmsi zmierovačom, strážcom zmieru v Európe.

Túto skutočnosť sme si najmä u nás bezprostredne po roku 1989 príliš neuvedomovali. A moc sme si neuvedomovali, že táto obava nezmizla ani po roku 1989. Pripomeňme niektoré skutočnosti, ktoré boli roky utajené, ale už dávnejšie sú prístupné.

Jedným z následkov skončenia studenej vojny ako aj konca ideologického rozdelenia Európy bolo zjednotenie Nemecka, o ktorom západonemecký kancelár Helmut Kohl začal hovoriť už v posledných dňoch novembra 1989. Francúzi a Briti sa zjednotenia obávali. Na stretnutí s írskym premiérom Haugheym v decembri 1989 britská premiérka Thatcherová vyjadrovala obavy z veľkej ekonomickej sily zjednoteného Nemecka a z toho, či Nemecko bude rešpektovať svoju hranicu na Odre a Nise. Povedala, že ľutuje Gorbačova, lebo si myslí, že si neželá zjednotenie Nemecka, ako si ho neželá ani ona.

Thatcherová sa proti zjednoteniu vyjadrila i počas rokovania s Gorbačovom už v septembri 1989, keď ešte nik netušil, ako sa čoskoro vývoj zrýchli. Nič tak výstižne nevyjadruje vtedajšiu atmosféru ukončenia studenej vojny ako to, že Thatcherová otvorene hovorila Gorbačovovi, hlave donedávna najväčšmi nepriateľského štátu, veci, ktoré by sa neodvážila povedať do očí Helmutovi Kohlovi, kancelárovi spojeneckého štátu v NATO a EÚ.

Na stretnutí s premiérkou Thatcherovou 20. januára 1990 v Elyzejskom paláci francúzsky prezident Mitterrand o Nemcoch povedal, že Nemci majú na zjednotenie právo. Vyjadroval však obavy z následkov a v jeho úvahách bolo vidno, že Sovietsky zväz v tejto otázke potenciálne považuje za spojenca. Podľa neho sa zjednoteniu nedá zabrániť, nemalo by sa s tým však ponáhľať.

Gorbačovovi zjednotenie zrejme naozaj nebolo po chuti, ako to naznačila Thatcherová, ale bolo mu jasné, že to bude cena za ukončenie studenej vojny, ktoré inicioval práve on.

Všetkým teda bolo zrejmé, že zjednotenie sa nedá zastaviť, a že bude dobré, keď aspoň prebehne pod kontrolou štyroch víťazných mocností, ktoré vzišli z druhej svetovej vojny (USA, Sovietsky zväz, Británia, Francúzsko), ktoré budú o zjednotení rokovať s dvomi nemeckými štátmi. Tak vznikol formát „Dva plus štyri“. Je veľmi užitočné sledovať rozhovory, ktoré tomu predchádzali.

Nesmierne informatívne je stretnutie amerického ministra zahraničných vecí Jamesa Bakera 9. februára 1990 s Gorbačovom v Kremli.

Baker Gorbačovovi hovoril o pripravovanom mechanizme „Dva plus štyri“ a zdôraznil, že k vytvoreniu takéhoto mechanizmu treba „pristupovať veľmi opatrne, aby nespôsobil vzplanutie nemeckého nacionalizmu“.

Baker potom otvoril otázku ako riešiť situáciu, v ktorej sa bude zjednocovať západné Nemecko, členský štát NATO, s východným, ktoré v NATO nie je. Spomenul teoretickú možnosť, že zjednotené Nemecko by mohlo byť neutrálnym štátom, ale dal hneď jasne najavo, že by to nebolo dobré.

Baker povedal: „Ak by Nemecko bolo neutrálne, neznamená to, že by nebolo militaristické. Práve naopak. Mohlo by sa ľahko rozhodnúť budovať svoj vlastný jadrový potenciál namiesto spoliehania sa na americké odstrašujúce sily.“ Dodal, že všetci západoeurópski spojenci USA a aj niektoré východoeurópske krajiny dávajú najavo, že by privítali pokračujúcu americkú vojenskú prítomnosť v Európe. Baker sa teda jasne priklonil k tomu, aby zjednotené Nemecko bolo členom NATO, lebo cez NATO môžu USA vykonávať v Európe úlohu strážcu pokoja. Čo, samozrejme, znamená, že NATO má trvať naďalej.

Baker, samozrejme, ubezpečil Gorbačova, že NATO sa nebude v žiadnom prípade rozširovať na východ. „Ani o piaď,“ povedal (tento sľub bol neskôr porušený, ale to je zase iný príbeh). A pýtal sa Gorbačova na jeho názor.

A Gobačov mu povedal: „Musím povedať, že v zásade zdieľam váš spôsob myslenia.“ Gorbačov teda prikývol na to, že existencia NATO bude pokračovať. Zmienil sa, že nedávno telefonoval s poľským prezidentom Wojciechom Jaruzelským, ktorý mu tiež povedal, že pokračovanie americkej prítomnosti v Európe napomôže stabilite.

Začiatkom roku 1990 teda došlo ku konsenzu medzi Západom a Východom, že NATO bude pokračovať. Vyplýva to z vyššie uvedených postojov predstaviteľov USA, Francúzska, Británie, Sovietskeho zväzu a Poľska. A všetci sa zhodovali v tom, že dôvodom (alebo prinajmenšom jedným z dôvodov) pre pokračovanie NATO je nemecká otázka.

Dnes je to tak, že trojica lídrov Nemecka, Francúzska a Británie jednotne postupuje proti Rusku, ignorujúc korene súčasnej vojny na Ukrajine. Ako keby neexistovala pamäť.

Baker, Gorbačov, Jaruzelski, Thatcherová a Mitterrand mali jednu vec spoločnú. Na rozdiel od súčasných politických lídrov všetci zažili druhú svetovú vojnu. Pamäť ovplyvňovala ich postoje aj v zlome po roku 1989. A tá pamäť ovplyvnila Bakera, Mitterranda a Thatcherovú i tak, že v jednej chvíli považovali Rusa Gorbačova za spojenca ohľadne dôležitej nemeckej otázky. Je dobré pripomenúť si to dnes, keď sa nám predkladá obraz Ruska ako trvalej hrozby.

A je dobré pripomenúť si, že NATO, ktoré nás počas ostatnej štvrtiny svojej existencie viedlo do zbytočnej vojny, v celistvosti jeho histórie je vskutku otázka komplexná.