Čo pre svet znamená podaná ruka Západu

Predstava, ktorú má o sebe západná civilizácia, je, samozrejme, predstavou západnej civilizácie. To, ako sa vidíme v zrkadle, nič nevypovedá o tom, ako nás vidia iné, nezápadné civilizácie. Existujú dôvody, prečo by nás to malo zaujímať? Alebo inak: Môžeme si dovoliť ignorovať, ako sa na nás pozerá nezápadný svet? 

Zatiaľ čo si Západ myslí, že je lídrom civilizácie, vzorom, príkladom pre barbarov a zároveň darcom núdznym domorodcom, „Nezápad“ vidí povýšených kolonizátorov a rieši, ako s nimi, s „bielym zlom“, po päťstoročnej skúsenosti prenasledovania, zotročovania, vyvražďovania, vyhladovania a bombardovania vychádzať.

V bielej západnej predstave otrok nesníva o slobode, sníva o tom, že bude mať vlastného otroka. A ak je ponechaný bez vedenia a dozoru, úplne sa zanedbá a skrachuje. Západ si nepripúšťa, že by sa nezápadný svet mohol bez Západu zaobísť. 

Na kolonizáciu pozerá ako na láskavosť, ktorú v minulosti preukázal divochom a na ktorú budú odkázaní aj v budúcnosti. Za to, že ich naučil jesť príborom, inkasoval len nejaké tie naturálie, plodiny alebo napríklad zlato, diamanty, urán či ropu. A nechápe, prečo by sa na tom malo niečo meniť.

Kolónie sa však emancipujú a mnohé z toho, na čo bol Západ zvyknutý, je zrazu nesamozrejmé. Západný imperializmus mení stratégiu, ako si udržať svoju dominanciu, a tam, kde nedokáže zabezpečiť poslušnosť palicou, predstiera záujem o vytvorenie partnerstva. 

S partnerstvom zo strany Západu je to ako s ponukou mafiána, ktorú nemožno odmietnuť. Alebo predsa možno? Nezápadný svet so zvedavosťou sleduje Irán, kde to Západu práve nevyšlo s palicou a dochádza na predstieranie záujmu o partnerstvo založené na dohode.

Historická skúsenosť hovorí, že so Západom možno uzavrieť iba fiktívnu dohodu. Veriť Západu je naivné, pri prvej príležitosti vrátiť sa k palici zabudne na to, čo podpísal. Má teda zmysel so Západom vyjednávať? Nie je to chyba? 

Predovšetkým sa ukazuje, že vyjednávanie legitimizuje vyjednávajúceho partnera. Iránci logicky váhajú, či dojednávať koexistenciu s niekým, kto „v západnej Ázii nemá čo robiť a je tam len preto, že má zbrane, aby tam mohol byť“. V tomto zmysle Iránci chápu, že vyjednávanie nie je prostriedkom na dosiahnutie výsledku, ale je výsledkom ako takým: podpisom čohokoľvek stratia to, na čom záležalo. 

Stručne povedané, dilemou Iráncov je, či „podať ruku zlu a sľubovať si od toho, že ich zlo bude rešpektovať ako rovnocenného partnera“. Určite nebude.

Nezápadný, alebo aj tretí svet, začína na tradičný západný dešpekt reagovať symetricky. Nejde len o to, že Západu neverí. Rovnako si ho ani neváži. Pohŕda Západom rovnako, ako Západ pohŕda tretím, „nevyvinutým“, „zaostalým“ svetom. 

Keď sa nevyjednáva férovo a opakovane sa zisťuje, že vyjednávanie je iba rafinovaná pasca nastražená klamárom, dôsledkom všeobecnej nedôvery je nikdy sa nekončiaci konflikt. Vyjednávanie nemá ambíciu konflikt ukončiť, vyjednávanie je súčasťou konfliktu. Chýbajúca viera vo fair play vedie svet do bludného kruhu, v ktorom si napokon zlo podáva ruku so zlom.

Otázkou je, či Západ svoju dôveryhodnosť premrhal, alebo ju nikdy nemal. Geopolitika sa zvyčajne neposudzuje podľa morálnych a už vôbec nie duchovných kritérií. Čo je osudová chyba: z duchovného hľadiska si Západ v geopolitike počína bezbožne, nekresťansky. Z pohľadu moci je to pragmatické, pretože, povedané s Dostojevským, „ak niet Boha, všetko je dovolené“. 

Keď to však domyslíme do dôsledkov, zbohatnutie Západu prostredníctvom imperiálnej a koloniálnej expanzie nesprevádzalo Božie požehnanie a svoj dnešný úpadok môže Západ vnímať ako Boží trest. Všetko sa začalo tým, že Západ zištne podal ruku zlu, a končí sa to tým, že za podanie ruky Západ nikomu nestojí. To, že si to Západ nepriznáva, na veci nič nemení.