Britská investigatívna skupina Declassified UK prišla v júli s výbušným zistením. Britské štátne agentúry platili v Európe takzvané vplyvové operácie zamerané na voľby. Aj na slovenské voľby 2023.

V politickej praxi sa to volá zasahovanie cudzej moci do slobodných volieb. Alebo do vnútorných záležitostí (suverenity) štátu. Považuje sa to, a právom, za neprijateľné. Štátna moc – slovenská či cudzia – má v slobodnej spoločnosti výsledky volieb rešpektovať. Nie „vyrábať“.

Konkrétne: Británia nalievala milióny libier do mediálnej agentúry Zinc Network. Tá spolu so slovenskými partnermi financovala progresívne celebrity a ich kampane. Boli zamerané na oslabenie Smeru – a na rast „ligy poslušných“. Teda tých strán, ktoré majú vo zvyku vykonávať úlohy z Londýna.

V slovenských reáliách sú to hlavne Progresívne Slovensko a Demokrati. A presne v prospech týchto strán pracovali platené celebrity, influenceri a aktivisti v kampaniach, ktoré financovala britská vláda. Napríklad cez slovenskú partnerskú agentúru Memo 98.

Tá sa zapojila do mobilizačnej kampane „Chcem tu zostať – preto volím“. Vystupovalo v nej viac ako 70 „influencerov“. Medzi nimi Veronika Cifrová Ostrihoňová, Sajfa, Michal Handzuš, Iveta Radičová, Ján Koleník, Fero Joke, aktivisti zo stránky Zomri… Formálne mali mobilizovať mladých. Reálne mali naplniť volebné možnosti PS. Pochopiteľne. Cifrová Ostrihoňová s Handzušom a Radičovou postavili na nohy „pokrokový tábor“. Nikoho iného.

Ich kampaň – volebná kampaň zaplatená mimovládnymi agentúrami – spolu s nadprácou väčšiny médií zabrala. Oslovila viac ako milión účtov na sociálnych sieťach. Progresívne Slovensko vyletelo z mimoparlamentnej strany na hráča, ktorý mal vyhrať voľby 2023.

Mal… No nevyhral. Propaganda má svoje hranice.

Zrejme aj preto, že dôveryhodnosť väčšiny médií, mimovládok a ich „zaslúžilých umelcov“ je dnes úsmevne nízka. A nie, nie je za tým Putin. Je za tým ich katastrofálne nízka úroveň. Nemajú na to, aby strhli väčšinu na svoju stranu. Nemajú na to argumentačne, vedomostne, intelektuálne…

A skupinová hystéria, na ktorú stavili, mala opačné účinky. Posilnili tým protiprogresívny tábor. Spolu s vaničkou vyliali aj dieťa (Šimečku), aj starého otca (Korčoka o rok neskôr).

Mimochodom, spolupráca progresívnych strán, médií, mimovládok a západných sponzorov z bezpečnostných služieb nie je nič nové. Funguje to tak roky a vo viacerých krajinách. Kampane tretieho sektora – akože občianskej spoločnosti – sú zamerané na mladých a ľahšie ovplyvniteľných. V prospech proatlantických strán. A proti národným stranám. Aktivisti z mimovládnych spolkov pritom nezastupujú spoločnosť, ako sa tvária, ale svojich amerických či britských sponzorov.

Bolo to tak v Gruzínsku, na Ukrajine, Moldavsku, v Poľsku, Česku, na Slovensku. Alebo v Rumunsku. Tam tajné služby žiadali zrušiť výsledky prvého kola prezidentských volieb, ktoré vyhral suverenista Georgescu (a aj ho zrušili, ústavný súd poslúchol). V opakovaných voľbách potom prekvapujúco vyhrala figurína proatlantického tábora. Vraj sa podarilo masívne dvihnúť účasť nových voličov. Tých mladých. A potom tých zo zahraničia.

Podobne ako v slovenskej kampani Chcem tu zostať…

Nové je dnes len to, že o prepojeniach kampaní mimovládnych spolkov na britské vládne peniaze hovoria nahlas Briti. Upozornila na to investigatívna skupina Declassified UK. Odhalila, ako britské bezpečnostné agentúry a štátne orgány platia vo východnej Európe spriaznené médiá, celebrity, aktivistov… S cieľom ovplyvňovať voľby. A následne ovplyvňovať politiku vlád.

Je to síce zakázané, ale aj pochopiteľné. V hre je veľa. Hlavne na geopolitickom fronte. Ak si chce Británia udržať finančnú a bezpečnostnú dominanciu v Európe, musí sa o ňu starať. A zároveň sa musí starať o to, aby sa ako silní hráči na kontinente nepresadili tí druhí. EÚ. Alebo Rusko. Alebo obchodná spolupráca Európy a Ruska, po ktorej volal Helmut Kohl.

A čo bolo nočnou morou britskej a americkej diplomacie.

Ak si chcú mimoeurópski hráči udržať hlavné slovo v Európe, musia izolovať tých silnejších. A tých slabších musia donútiť, aby nesledovali vlastné záujmy, ale záujmy Londýna a Washingtonu. Špeciálne to platí v zlomových érach, keď sa záujmy Londýna a záujmy kontinentálnej Európy až príliš rozchádzajú.

Napríklad keď treba presvedčiť ľudí z východnej Európy, aby neváhali riskovať eskaláciu či veľkú vojnu vo východnej Európe. Alebo aby obetavo znášali obchodné sankcie, ktoré ich oberajú o príjmy. Prípadne aby sa čoraz hlbšie zapájali do konfliktu proti Rusku, hoci ten konflikt nemôžu vyhrať…

To sa bez tvrdo nátlakovej propagandy dosahuje ťažko.

A že tým „bašty slobody“ ako Británia manipulatívne zasahujú do slobodnej spoločnosti, slobodných médií a slobodných volieb v iných krajinách? Alebo že tým sami robia to, čo vyčítajú Rusku?

To už akosi patrí k znakom doby. Vyfarbujú sa charaktery.

Na kauze Zinc Network nie je šokujúci jej britský rozmer. Veľmoci ako Británia (Spojené štáty, Rusko, Čína...) si robia svoju prácu. Sledujú vlastné záujmy, podporujú tých, ktorí poslúchajú a bojujú proti tým, ktorí im stoja v ceste. A áno, občas pri tom porušujú pravidlá. Ak sa na to príde, mali by byť pod tlakom kritiky.

Zarážajúce je skôr to, ako sa k tomu staviame na Slovensku. Zdravou reakciou by bola spoločenská zhoda na tom, že zasahovanie cudzej vlády do „slobodných volieb“ je neprijateľné. Niečo, na čo si nechceme po Novembri zvykať.

Štáty a ich mocenský aparát nesmú natvrdo a priamo, aktívnymi operáciami, ovplyvňovať voľby. A už vôbec to nesmú robiť programovým spôsobom. Rozsiahlym financovaním sietí a mašinérie, ktorá má viesť k tomu, aby „slobodné voľby“ prinášali nesvojprávne vlády.

Spoločenská zhoda na Slovensku však v tomto prípade chýba.

Nie, problém nie je v reakcii mimovládnych agentúr ako Nadácia otvorenej spoločnosti, Pontis či projekt konšpirátori.sk, ktorý platila americká vláda. Ani v Kolíkovej, ktorá sa osobne pozná s Georgeom Sorosom. Od nich – od klientely britských a amerických agentúr – to predsa nikto nečakal.

Problém je v reakcii slovenských médií a opozície – aspoň tej mimo PS.

Médiá, akokoľvek táborové, aktivistické a nabité predsudkami, o tom mali vecne informovať. A mali aspoň trochu dvihnúť obočie. Namiesto toho novinári z Denníka N, Sme a Aktualít prekrúcajú realitu. A šíria mytológiu, ako vraj Briti podporujú slovenskú demokraciu. Čo je vlastne chvályhodné…

Šéfredaktor Denníka N ku kauze napísal toto: „Británia dlhodobo podporuje demokraciu. Robí to otvorene a s najlepším úmyslom, aby aj v iných krajinách vládol zákon, ľudia mali slobody a práva…“ Tento oslavný štýl a neschopnosť priznať problém pripomína tlačoviny typu Rudé právo.

Iní zas otvorene priznávajú, že britské zasahovanie do slovenských volieb považujú za normálne a prospešné, lebo je to spojenecká krajina v službe Dobra. Proti Zlu. A pridávajú obľúbené argumenty pre tých najprostejších: „lebo Fico“. Prípadne „lebo Putin“.

S kritickým hlasom sa mala ozvať aj opozícia. Aspoň KDH a časť SaS. Jednak preto, že ide o princíp, ktorý sa nedá prehliadať alebo politicky obhajovať. A potom aj preto, že mierne grilovanie konkurencie – Ostrihoňovej a Šimečku – by mohlo byť v ich politickom záujme.

Sulík už dávnejšie pochopil, že kampane médií a aktivistov namierené na dominanciu PS vlastne ohrozujú budúcnosť SaS. A aspoň občas ich kritizoval. Lenže Sulík už v SaS nie je. A tí, ktorí tam ostali, sa boja konať samostatne, vo vlastnom záujme. Malý konflikt s progresivistami (ktorí ich požierajú) je pre nich tabu.