7 dní v kocke: Kto tu vlastne vládne? Dúhový kosák a dúhové kladivo

Dnes o víťazstve dúhových a mediálnych aktivistov nad vládou; o ďalšom prepade dôveryhodnosti médií – je kdesi na úrovni PS (19 percent); o priznaní Tulsi Gabbardovej, ako to bolo s biologickými laboratóriami na Ukrajine a o politickej porážke Izraela a Spojených štátov na Blízkom východe.

Prehľad začneme otázkou, kto tu vlastne vládne. Presnejšie: či je normálne, aby sa tu ešte aj za Ficovej vlády museli povinne financovať spolky, ktoré deťom tlačia do hláv sadomaso propagandu. Len preto, že na to naliehajú progresívne médiá a Brusel…

Lebo presne to sa stalo.

Vláda pôvodne zastavila grant pre neslávne známu košickú mimovládku Saplinq. Išlo o európske peniaze z fondov na vzdelávanie. Postoj vlády bol celkom pochopiteľný. Spolok Saplinq sa nevenuje vzdelávaniu a výchove. Venuje sa LGBTIQ+ propagande. Keďže homosexualita už vyšla z módy, náčelníctvo Saplinqu si obľúbilo transrodové a queer témy. Vrátane zvráteností z kategórie sadomaso či pokusov so zmenami pohlavia. O tom sú festivaly a akcie Saplinqu.

Jadro problému je v tom, že z týchto deviantov sa robia vzory pre deti a mládež. Nová norma… Má to byť téma vzdelávania. A má sa to platiť z našich daní. Z vládnych a európskych grantov.

Je celkom prirodzené, že vláda Smeru a SNS odmieta platiť dúhové spolky a zapájať ich do vzdelávania detí. Dúhové kampane sú choré. Odporujú overeným spoločenským normám. A najnovšie odporujú aj Ústave Slovenskej republiky.

Dúhoví propagandisti by mali byť zo škôl a z výchovy detí vykázaní.

Lenže… Nejde to. Zašlo to priďaleko. LGBTIQ+ kampane sú kostrou politiky Bruselu. A kostrou politiky progresívnych médií. Národné vlády to vedia občasne brzdiť. No už to nedokážu otočiť z chorého stavu do zdravého.

Po kriku Denníka N a Bruselu sa grant pre Saplinq uvoľnil. Prevýchova slovenskej spoločnosti má pokračovať. A za každej vlády. Koho si ľudia zvolia a s akým programom? To je dnes nepodstatné.

Námietka, že Saplinq dostal peniaze z európskych fondov a slovenská vláda do toho nemá zasahovať, veľmi neobstojí. Európske peniaze na vzdelávanie sú určené Slovenskej republike. Nie nejakej mimovládke.

Slovensko ročne platí do rozpočtu Únie viac ako miliardu eur. Má nárok na európske fondy. A rozdeľovať by ich mala slovenská vláda. Ak na to vláda stráca dosah a ak majú hlavné slovo mimovládky a súkromné médiá, potom si treba položiť otázku, kto tu vládne. Kto zastupuje slovenskú spoločnosť. Kto robí rozhodnutia.

Odpoveď: dnes už politiku nerobia národné vlády, ktoré majú zastupovať spoločnosť a jej záujmy. Politiku – dokonca režimovú politiku – robia mocenské centrá. Z Londýna sa diktuje bezpečnostná a vojenská politika. Aj taká, ktorá ide proti záujmom Slovenska. Z Bruselu sa diktuje finančná politika a ideológia. Aj taká, ktorá znásilňuje slovenskú spoločnosť.

Na lokálnej úrovni sa potom hrajú na strážcov poriadku progresívne médiá.

Podstatou tejto novej režimovej politiky je potláčať národnú identitu, potláčať pohlavnú identitu, potláčať staré, overené hodnoty a normy. Rodiny a národy majú uvoľniť cestu bezpohlavnému občianstvu „tejto krajiny“. This country… V záujme globálnej spoločnosti, ktorá bude vykorenená, ľahko manipulovateľná, uniformná. Poslušná.

Výsledok? Slovenské vlády nedokážu podporiť vydávanie kníh ani o najväčších postavách národných dejín. O Štúrovi, o Hlinkovi. Alebo o slovenskej a slovanskej kultúre. Namiesto toho majú vlády a národné fondy na podporu kultúry platiť prehnité, rozkladné praktiky dúhových kazateľov. Alebo preklady anglosaských autorov. Aby nás poučili, čo si máme myslieť o histórii, o kultúre. O sebe.

Mimochodom, to je ďalšia zvrátenosť. Parlamenty a vlády majú zviazané ruky v tej najcitlivejšej oblasti. Alebo v tom, čo je ich prvoradou úlohou. V ochrane národných koreňov, tradície, kultúrnej identity, ktorá je jedinečná (nie univerzalistická). V tomto – v takzvaných kultúrno-etických témach – sme pritom mali mať slobodu. A národnú suverenitu.

Tak nám to sľubovali, keď sme vstupovali do EÚ. Kultúrno-etická politika mala ostať v rukách národných parlamentov a národných vlád. Lenže neostala. Stala sa z toho nátlaková priorita Bruselu. A bez toho, aby sa niekto uráčil oznámiť zmenu pravidiel hry.

O zmenu sa postaral jeden ohavný trik. Kultúrno-etické normy sa vyhlásili za oblasť ľudských práv. Pričom všeobecné ľudské práva – ako to vyplýva z definície – nie sú národné. Sú univerzálne.

Za strážcu ľudských práv boli vyhlásení progresivisti. Hlavne tí bruselskí. A po nich aj tí, ktorí ich poslušne napodobňujú na lokálnej úrovni.

Z toho potom vyplýva nárok progresivistov na vedúcu úlohu v spoločnosti. Oni predsa nerobia politiku. A nerobia ani ideológiu. Oni len dohliadajú na všeobecné ľudské práva. Ich režimovú politiku teda musí vykonávať každá vláda.

Hotovo. Vybavené.

Otázka, akým právom sa niekto vyhlasuje za vrchného arbitra práva, ich veľmi nezaujíma. Nemajú na ňu odpoveď. Presnejšie, nemajú na ňu odpoveď, ktorá by bola príčetná.