Koľko ľudí je tak akurát

Myšlienka, že ľudí je akosi priveľa, nie je úplne nová. V obave z preľudnenia praktizovali Číňania dlhé roky politiku jedného dieťaťa. S nástupom automatizácie a robotizácie však ubúda práce v pôvodnom zmysle slova, robotníka nahrádza stroj, ktorý je výkonnejší, neochorie a neštrajkuje za vyššiu mzdu.

Človek neprotestuje, ochotne a s vďakou vezme lepšie platenú činnosť, pri ktorej sa nenadrie. V súvislosti s prácou, ktorú stroj ešte nevie robiť a pri ktorej sa človek nadrie, počúvame tvrdenie, že „nie sú ľudia“, no rieši sa to ľuďmi z dovozu, ktorí zatiaľ ochotne a s vďakou vezmú zle platenú prácu, pri ktorej sa nadrú.

Historicky bol problémom skôr nedostatok ľudí než ich prebytok. Ľudstvo decimovali prírodné živly, epidémie či vojny. Ľuďom, ktorí prežili, nezostávalo nič iné, len sa o seba postarať v počte, v akom zostali. A keď to okolnosti dovolili, zdecimovaná komunita sa rozrástla o novonarodených.

Vďaka dlhému mieru dnes o ľudí nie je núdza a ako sa prehlbuje sociálna nerovnosť a roztvárajú sa nožnice medzi neprivilegovanou väčšinou a oligarchiou, privilegovanej elite pripadá, že obyčajných ľudí je viac, než koľko ich potrebuje. A vo vzduchu visí kruciálna otázka, koľko ľudí je „tak akurát“.

Je to tá zlatá miliarda z teórií, ktoré sú zatiaľ vraj ešte konšpiračné? Ide o množstvo, ktoré je planéta Zem schopná uživiť? Alebo hľadáme odpoveď na to, koľko ľudí je schopných prežiť v nemilosrdnom, bezohľadnom a nesolidárnom svete? Alebo otázka znie, ako miliardám „nepotrebných“ ľudí vo svete, kde je už všetko urobené, zabezpečiť nejaké rozptýlenie a zábavu, aby pri nedostatku práce nezačali od tej dobroty vystrájať?

Kolega Vidlák sa s prízrakom robotizácie a nahrádzania ľudskej inteligencie umelou elegantne vyrovnal konštatovaním: Buď nám dajú nepodmienený príjem, alebo sa nás pokúsia vyhubiť. A zrejme má pravdu, keď usudzuje, že depopulácia pokrokom je pravdepodobnejšia než tá brutálna, fyzická. Že pohodlie, zaháľka a rozmaznanosť populáciu demoralizujú a rozkladajú, zatiaľ čo stres, ohrozenie a nedostatok ju zocelujú a radikalizujú, sa napokon vie od nepamäti. Prečo by to dnes malo byť inak?

Keď sa do debaty o stave spoločnosti zapoja demografi, reč sa spravidla stočí k starnutiu populácie a spolu s demografmi si ekonómovia a štatistici pritakávajú, že mladých nebude dosť na to, aby uživili starých. Náreky nad nízkou pôrodnosťou však nie sú logické v kontexte obáv z preľudnenia.

Pôrodnosť je paradoxný problém: globálne sa kritizuje vysoká, lokálne nízka. Zjednodušene povedané, nízka pôrodnosť je tam, kde si ľudia užívajú život a deti sú vnímané ako bremeno. Vyplýva z toho však, že cestou k vyššej pôrodnosti je znechutiť ľuďom život? Potom by na zníženie pôrodnosti v krajinách, kde sa ľuďom žije zle, stačilo záludne im zabezpečiť pohodlie.

Na celej zmätenej debate o tom, „koľko ľudí je tak akurát“, je nápadné, že sa nerieši, čo urobiť pre ľudí, ale čo urobiť s ľuďmi. Politikou sa tu nerozumie služba verejnosti, ale technológia moci. Preto sa pýtajme, kto a na základe akého práva spíše manuál, podľa ktorého sa bude globálne či lokálne regulovať ľudská populácia.

Formálne pôjde o demokratický proces, v skutočnosti to však bude diskrétna elita vládnuca zo zákulisia, ktorá prostredníctvom servisnej elity, politických bábok, uzákoní kvóty, koľko ľudí treba kde doplniť a koľko ich naopak treba eliminovať.

Sme svedkami tendencie k nehoráznej obludnosti, keď si človek osobuje právo povoľovať alebo zakazovať človeka. Bolo by to legitímne, keby bol človek svojím vlastným stvoriteľom. V skutočnosti je však iba stvoriteľom svojho robotického plagiátu. Ten nech je regulovaný podľa ľudskej potreby.

Pokiaľ ide o ľudské originály, každý jeden je zázrakom stvorenia. A je ich lokálne aj globálne správne presne toľko, koľko ich je. Nás ľudí je na svete práve akurát a riešiť treba iba to, ako naložíme so svojimi životmi a ako sa budeme správať jeden k druhému.